Beuys100
Môj život s Beuysom

Professor Milan Knížák v New Yorku
Foto: Archív Márie a Milana Knížákovcov

„Dodnes platí, že bežného diváka jeho dielo sotva osloví,“ hovorí Milan Knížák o známom nemeckom umelcovi Josephovi Beuysovi. Prečo je to tak? A čím Beuys najviac prispel v oblasti moderného umenia?

Von Profesor Milan Knížák

Moje a Beuysove životné cesty sa zopárkrát pretli, ale nikdy sme spolu nemali skutočne do činenia. Do sveta nemeckého umenia som sa dostal v polovici šesťdesiatych rokov vďaka umelcovi Wolfovi Vostellovi a vydavateľovi a zberateľovi Wolfgangovi Feelischovi. V tom čase prišiel Vostell do Česko-Slovenska spolu s galeristom Reném Blockom, aby vytvorili Lidickú zbierku výtvarného umenia, v ktorej sa nachádza množstvo zaujímavých a hodnotných exponátov z tohto obdobia.  

Vo veľkom čiernom klobúku a s kučeravými bokombradami Vostell v Prahe pôsobil skôr ako exot. Spomínam si, ako ho raz pán Chalupecký a ďalší vážení teoretici a umelci pozvali do vinárne U Patrona. Vpadli sme tam s hŕbou mladých priateľov, umeleckých analfabetov, všetci sme mali dlhé vlasy a špinavé ruky. Bez ostychu sme im vypili všetko, čo mali na stole, až sme ich napokon celkom vyštvali preč. Vostell sa pokúšal situáciu zachrániť, no jeho pokusy o vyvažovanie medzi oboma tábormi neboli dosť rozhodné. Nepodarilo sa mu to – a ešte v ten večer prišiel za mnou na pražský Nový svět.  

NEŽELANÁ VÝSTAVA V DORTMUNDE

Wolfgang Feelisch bol jedným z prvých, ktorý zverejnil množstvo Beuysových multiplov, okrem iného aj známu debničku „Intuition“, z ktorej sa predali tisícky kusov a dodnes si hrdo drží svoju cenu. Feelisch mal záujem aj o produkovanie mojich prác, a tak sa do rovnakého výberu dostal môj „Neckless“. Neskôr vydal tiež môj katalóg s názvom „Zeremonien“ patriaci k výstave, ktorú organizovalo „Museum am Ostwall“ v Dortmunde. Celý som ho vytvoril v Česku a po častiach posielal poštou, pretože som nedostal povolenie vycestovať na výstavu do Nemecka.

Zakrátko nato ma navštívil nemecký zberateľ Hanns Sohm, ktorého na základe udania pri návrate do Nemecka na hraniciach zadržali. Prirodzene, zobrali mu celú dokumentáciu mojej práce a navyše ho cez noc strčili do väzenia, kde tento starý vojak, ktorý prekonal najväčšie útrapy v Rusku, takmer zahynul od strachu. Mňa potom odsúdili na dva roky väzenia. A tu sa na scénu opäť dostáva Beuys, ktorý organizoval protestné akcie, aby vyzbieral podpisy a upútal pozornosť česko-slovenskej vlády. Profesor Kolíbal rozpráva o tom, ako počas príprav svojej výstavy v Nemecku videl Beuysa pri rušení jeho vlastnej výstavy pobehovať s protestnými listami proti môjmu odsúdeniu a oslovovať významné osobnosti, ktoré tam v tom čase boli. Pokojne sa ho na to opýtajte.

Beuysovi aj mne vyšiel celý rad multiplov v edícii „Hundertmark“, v nemeckom vydavateľstve, ktoré založil Armin Hundertmark. Civilným povolaním bol hrobár, s umením začínal ako amatér a multiple vyrábal po večeroch. Napokon na Beuysovi dobre zbohatol. Neskôr sme sa stretávali na spoločných výstavách, pretože Beuys bol čiastočne priraďovaný k hnutiu Fluxus, hoci si myslím, že ani on, ani ja k typickým predstaviteľom tohto hnutia nepatríme. Pre Fluxus sú typickí George Brecht, Bob Watts, Ben Vautieur, Dick Higgins a časťou svojho diela aj Nam June Paika. V každom prípade ľudia spájaní s hnutím Fluxus tvorili zaujímavú skupinu, ktorej súdržnosť sa zakladala predovšetkým na tom, že ich umelecká scéna dlhý čas nechcela prijať.  
  • Umelkyne a umelci hnutia Fluxus Archív Marie a Milana Knížákovcov

  • Milan Knížák (vpravo) s vydavateľom umelcov hnutia Fluxus a zberateľom umenia Wolfgangom Feelischom, rok 1980. Archív Marie a Milana Knížákovcov

MÁGIA AKO SÚČASŤ OSOBNOSTI

Beuysova tvorba bola zaujímavá. Bol skôr šamanom než výtvarným umelcom. Sedela mu pozícia solitéra, dokázal využiť situáciu, vedel zdvihnúť cenu svojich diel, publikum istým spôsobom hypnotizoval. Mnohí ho obdivovali, nasledovali ho. Spomedzi nemeckých pedagógov mal najviac študentov, hoci len veľmi málo z nich sa stalo známymi umelcami – na to boli Beuysove spôsoby príliš excentrické a jeho učebné metódy nie veľmi jasné. Po Beuysovej smrti došlo k razantnému nárastu cien jeho diel, no po krátkom čase zasa prudko klesli. Akoby tu chýbala jeho osobnosť, ktorá ešte vždy na ľudí pôsobila viac než samotné dielo. Súčasťou jeho osobnosti bol istý druh mágie, ktorá sa po jeho smrti pomaly vytrácala.

Dodnes platí, že bežného diváka jeho dielo sotva osloví. Počas návštevy múzea v Darmstadte, v ktorom sa nachádza výstava venovaná Beuysovmu dielu, nás tamojší kustódi dokonca varovali, že výstava za nič nestojí, že je otrasná a nemá zmysel chodiť sa na ňu pozerať... Beuysove diela sú vždy súčasťou nejakého fyzického či myšlienkového procesu. Nedajú sa vnímať ako konečná podoba, naopak, ide o istý druh medziproduktu – fázu nejakého procesu, náhle zastavenie, súčasť príbehu. To je, podľa môjho názoru, najväčší prínos Josepha Beuysa v oblasti umenia. Urobil diela z vecí, o ktorých sa doteraz z hľadiska ich umeleckej hodnoty neuvažovalo ako o dielach.

ĎALŠIE ČLÁNKY K TÉME:
Olga Staníková: Známy neznámy Joseph Beuys

Joseph-Beuys-Poster für eine Vortragstournee durch die USA: Energy Plan for the Western Man, 1974, organisiert von dem Galeristen Ronald Feldman, New York