Utečenci na Slovensku  „Cítim sa ešte stále ako turistka“

Mladá Ukrajinka Oľga Zhurba žije na Slovensku už viac než rok. Naučila sa slovenčinu, našla si prácu a snaží sa pomáhať krajanom, ktorí sa podobne ako ona zo dňa na deň ocitli bez domova. Oľga síce ušla pred vojnou, no srdcom aj hlavou je stále na Ukrajine.

Oľga sa po slovensky dohovorí výborne. Len na jej prízvuku ešte počujete, že nie je Slovenka. Je naozaj obdivuhodné, ako za tých niekoľko mesiacov zvládla jazyk a zorientovala sa v tunajších reáliách. Ako vraví, aj keď má so Slovenskom len dobré skúsenosti, stále sa tu cíti ako turistka.

Oľa má 2 vysoké školy. Ešte do vlaňajšieho marca žila s rodinou v Kyjeve, mala dobrú prácu v tamojšej verejnoprávnej televízii, kde robila PR a marketingovú manažérku. Mala veľa priateľov, žila podobne ako jej rovesníčky u nás. Mladej, 28-ročnej žene, však život obrátila na ruby ruská agresia. „Aj keď sme v novinách čítali, že si máme nachystať núdzové balíčky, vedeli sme, čo sa deje na našich hraniciach, na vojnu sme neboli pripravení. Moja kamarátka sa napríklad chystala na dovolenku do Grécka a najviac sa bála, aby jej nezrušili let. Nikomu ani nenapadlo, že by mohlo prísť niečo oveľa, oveľa horšie. Žili sme si svoje bežné životy a nemohli sme uveriť tomu, že v 21. storočí sa môže stať niečo takéto strašné. V deň, keď sa mi zmenil celý život, som sa normálne chystala do práce. O deviatej ráno mi však zavolali kolegovia, že nemám nikam chodiť, mám si zbaliť to najnutnejšie a schovať sa v úkryte,“spomína Oľa na marcový deň, ktorý bol začiatkom jej úteku pred vojnou z rodnej krajiny. Rusi boli v tom čase asi 20 kilometrov od Kyjeva, bombardovali vidiek a už aj tí najväčší optimisti videli, že situácia je viac ako vážna.

Strašidelné ticho

Najskôr sa Oľa a jej kamarátky skrývali v dome Oľginých rodičov. Rodinné domy sú totiž bezpečnejšie ako bežné bytovky a dá sa v nich v prípade nutnosti rýchlo presunúť do pivnice. „To, čo v taktom prípade cítite, sa nedá dobre vysvetliť ľuďom, ktorí to nezažili.  Je to totálny strach, ktorý vás úplne ochromuje. To strašidelné ticho, vedomie, že môžeš kedykoľvek zomrieť, napríklad keď len ideš do obchodu po základné veci ako chlieb alebo voda. Sirény, úteky do krytov... Ja osobne som mala úplné panické ataky. Na vlastné oči som totiž videla rakety, ako leteli na domy. Je to strašné. Všetko, čo poznáte z akčných filmoch, bolo u nás naživo. A naživo to – verte mi – nechcete,“ dodáva Oľga.
Ako vraví mladá žena, zbaliť si stihla len najnutnejšie veci a po 3 dňoch sa celá skupina presunula z Kyjeva na vidiek a odtiaľ neskôr autobusom na Slovensko. Prišla sem aj s mladšou, 20-ročnou, sestrou. Mama sa napokon rozhodla zostať v Kyjeve s babičkou, ktorá by takú náročnú cestu nezvládla.

S pocitom turistky

Oľa sa rozhodla pre Slovensko, pretože tu mala priateľov. Spoznali sa na dovolenke a tak mala viac šťastia ako mnohí iní Ukrajinci, ktorí si v cudzine musia pomôcť sami. Títo slovenskí kamaráti jej aj jej sestre pomohli nájsť ubytovanie, vybaviť papiere, zorientovať sa. „Išli sme krok po kroku. Sestra doma študovala architektúru, tak sme zháňali školu, ktorá by bola pre ňu najlepšia. Ja som sa začala obzerať po zamestnaní,“ spomína Oľga. Dnes je jej sestra študentkou Slovenskej technickej univerzity a Oľa má dobrú prácu. Najskôr brigádovala v Bratislavskom kultúrnom a informačnom stredisku, neskôr si cez portál Profesia.sk našla prácu v OZ Mareena, ktoré pomáha utečencom. „Všade sme však potrebovali dobrú slovenčinu a my so sestrou sme si uvedomovali, aký dôležitý je jazyk. Od apríla sme začali chodiť na kurz slovenčiny, bolo to dve hodiny denne, a zároveň sme vyhľadávali všetky príležitosti konverzovať vo vašom jazyku,“ vysvetľuje svoju dobrú jazykovú úroveň.

Oľga a jej sestra majú so Slovákmi podľa vlastných slov len dobré skúsenosti. Vo všetkom im boli nápomocní, s neprajnosťou alebo nevraživosťou sa nestretla. Napriek tomu sa tu ani po takmer roku necíti ako doma a ani tu nechce zostať navždy. „Stále sa cítim ako turistka. Fyzicky som síce tu, ale moje srdce a hlava sú inde – v Kyjeve. Aj sestra to tak cíti. Môžeš si nájsť prácu, nových kamarátov, ale dom, kde si sa narodil, kde máš rodičov, spomienky na detstvo, všetky svoje veci – to je domov,“ vraví.

Kto pomôže?

Mnohí Ukrajinci, ktorí sa ocitli na Slovensku, robia práce, ktoré im ponúknu a ktoré by doma možno nerobili. Vlastné financie im totiž dávajú väčšiu slobodu a bez dokonalej znalosti slovenčiny sa im nemusí podariť nájsť prácu adekvátnu ich vzdelaniu.  Oľga má šťastie. Na Slovensku si našla prácu, ktorá ju napĺňa. V Mareene totiž pomáha krajanom, ktorí sem ušli pred vojnou, vybaviť všetky potrebné záležitosti. Sama si tým prešla a tak veľmi dobre vie poradiť a nasmerovať.
 
Občianske združenie Mareena pôsobí na Slovensku od roku 2015. Spočiatku v podobe iniciatívy Kto pomôže?, ktorá vznikla ako reakcia na zvýšenú migráciu v Európe – z tejto iniciatívy potom v roku 2017 vzniklo a vyrástlo občianske združenie. Mareena sa vtedy, pochopiteľne, zameriavala na pomoc najmä ľuďom zo Sýrie, no dnes gro žiadateľov tvoria práve Ukrajinci utekajúci pred vojnou.

„Do začiatku roku 2022 nás bolo do 15 zamestnancov, od vlaňajšieho februáru sme sa riadne rozrástli. Dnes máme asi 70 zamestnancov, časť tvoria priamo ľudia z Ukrajiny. Dobrovoľnícky nám pomáhajú ďalšie stovky ľudí, najviac v Bratislave,“ vysvetľuje manažérka komunitného programu Mareena Zuzana Hallová s tým, že okrem hlavného mesta pôsobia aj v Nitre, Košiciach, Gabčíkove, Banskej Bystrici, Trenčíne a tiež na hranici vo Vyšnom Nemeckom. „Pomohli sme teda tisíckam cudzincov. Najviac ich je v súčasnosti z Ukrajiny, ale stále pomáhame aj utečencom a migrantom z iných krajín. Asistujeme utečencom a utečenkám v integrácii do slovenskej spoločnosti, organizujeme jazykové kurzy slovenčiny, naši dobrovoľníci často pomáhajú deťom s jazykom alebo s prípravou do školy, snažíme sa tiež prepájať lokálnu slovenskú komunitu s novo prichádzajúcou komunitou cudzincov. Cieľom je odbúravať stereotypy, predsudky a pomôcť im v integrácii do slovenskej spoločnosti. Robíme teda komunitné večery a rozmanité kultúrne podujatia,“ dodáva Zuzana Hallová.

Hrdosť na Ukrajincov

Komunitné večery organizuje aj Oľa, ktorá chce, aby Slováci vedel o dejinách a kultúre Ukrajiny čo najviac. To je aj podľa nej totiž najlepšie cesta ako odbúravať predsudky a zbližovať ľudí. Keď sa to najhoršie skončí, Oľga aj jej sestra sa určite plánujú vrátiť domov. „Po vojne bude u nás veľa roboty. Všetko bude potrebovať rekonštrukciu, budú sa diať veľké zmeny. A ja to cítim tak, že chcem byť súčasťou týchto zmien. Nechcem prísť na hotové, chcem pomôcť,“ vraví Oľga a dodáva, že cíti veľkú hrdosť na Ukrajincov. Mnohí jej priatelia preukázali obrovskú statočnosť. Napríklad niekdajší manažéri či inak vysoko postavení ľudia, ktorí kedysi žili celkom pohodlný život, išli do bojov, neboja sa ťažkej práce či špiny, pomáhajú pri evakuáciách. Niekoľko jej blízkych priateľov vo vojne zomrelo, čo samozrejme niesla mimoriadne ťažko, no aj tak sa nevzdáva. „Všetci Ukrajinci túžia len po tom, aby sa už vojna skončila. Je to ťažké, ale dúfam, že naši ľudia nebudú veľmi unavení a že vyhráme,“ uzatvára Olga Zhurba.

říjen 2023