Veľká okružná jazda po Ukrajine  Paralelné rieky

Zničená bytovka na sídlisku Saltovka v Charkove.
Zničená bytovka na sídlisku Saltovka v Charkove. Foto: © Andrej Bán

3000 kilometrov naprieč Ukrajinou ponúka starosvetskú mondénnosť Rakúsko-Uhorska na západe, ale aj ruskou agresiou zničené mestá a masové hroby na východe.

Tisíc kilometrov od Viedne smerom na východ, pri rumunskej a moldavskej hranici, objavíte štvrťmiliónové mesto Černovice. Za čias habsbuskej monarchie išlo o jej najvýchodnejší kút, metropolu Bukoviny, ktorá je od Haliče oddelená riekou Dnester. A práve tu sa môže začať putovanie po Ukrajine.

Návštevníkovi zo strednej Európy centrum Černovíc pripomína Viedeň alebo Prahu, široké ulice a pešie zóny s množstvom klasicistických stavieb a starosvetských kaviarní. Déjà vu!

Pešia zóna v centre Černovíc pripomína Viedeň alebo Prahu. Pešia zóna v centre Černovíc pripomína Viedeň alebo Prahu. | Foto: © Andrej Bán „V kaviarňach sa radi stretávali novinári, umelci a literáti. Napríklad U cisára na Alžbetinom námestí, kde čapovali Plzenské pivo a ponúkali 160 (!) rôznych novín, najmä z Viedne, Prahy či Ľvova,“ píše vo svojich skvelých historických reportážach o týchto odľahlých kútoch bývalej monarchie rakúsky spisovateľ Martin Pollack. V archívoch našiel dobové zdroje, články z médií, vďaka ktorým plasticky opísal, ako tieto etnicky a konfesionálne pestré územia vyzerali najmä na prelome 19. a 20. storočia.

Nachádzanie strateného času

V roku 1774 obsadili Bukovinu na príkaz cisára Jozefa II. rakúske jednotky. Po osmansko-ruskej vojne stratila zvrchovanosť, v riedko osídlenom necivilizovanom území žilo necelých 75-tisíc obyvateľov. Bezvýznamné trhovnícke mestečko Černovice bolo vojnou zničené. Najviac tam vtedy žilo Rumunov, koncom 19. storočia ich počtom prevýšili Rusíni, ku ktorým patrili aj Huculi. Rakúske úrady ich spočiatku vôbe neregistrovali, všetci boli Slovania.

No ešte dávno pred k.k. vojskami prichádzali do Bukoviny na pozvanie moldavských kniežat nemeckí kolonizátori, obchodníci a remeselníci; koncom 19. storočia sa medzi nimi presadila veľkonemecká vlastenecká idea.

Po roku 1848 sa Halič a Bukovina administratívne spojili, no už o rok neskôr sa Bukovina osamostatnila ako korunná krajina monarchie so štatútom vojvodstva. Začali prichádzať Poliaci, neskôr aj Arméni a Lipovanci (ruskí staroverci). Po Rumunoch a Rusínoch tvorilili okolo roku 1900 najväčšiu komunitu Židia, v Bukovine ich vtedy žilo okolo 100-tisíc, v roku 1867 sa dočkali zrovnoprávnenia. Rozmanité národnosti si vytvárali vlastné spolky. Do roku 1913, do invázie ruských vojsk bol primátorom Černovíc príslušník židovskej komunity, aj  Bukovinou sa však šíril antisemitizmus.

V Černoviciach vás okúzli komplex univerzity, ktorý postavil v rokoch 1864 až 1882 český staviteľ Josef Hlávka; od roku 2011 patrí do Svetového dedičstva UNESCO. Je to vec subjektívneho hodnotenia, ale nádherná stavba z červených tehál s byzantskými prvkami môže svojou majestátnosťou smelo konkurovať anglickému Oxfordu. „Nesmiete ísť dnu, iba so skupinou turistov,“ zastaví vás pri vchode do univerzitného areálu nevrlý vrátnik, čo vám pripomenie, že toto mesto patrilo do paranojou presýteného Sovietskeho zväzu. Jeho dedičstvom sú aj otravní všemocní vrátnici.

Univerzita z 19. storočia v Černoviciach bola najvýchodnejšou univerzitou Habsburskej monarchie. Univerzita z 19. storočia v Černoviciach bola najvýchodnejšou univerzitou Habsburskej monarchie. | Foto: © Andrej Bán Spoločne s mestami Ľvov a Ivano-Frankivsk sa Černovice stali jedným z centier ukrajinského jazyka, písania a kultúry. Tiež sa tu zrodila ukrajinská hymna. Ako sa časom hranice niekoľko krát presúvali, mesto pripadalo inému štátu. V roku 1918 boli súčasťou Rumunska, v roku 1940 Sovietskeho zväzu, o rok opäť Rumunska, v roku 1944 opäť Sovietskeho zväzu a od roku 1991 patria Černovice samostatne Ukrajine.

Rodákom bol aj jeden z najvýznamnejších po nemecky píšucich lyrických povojnových európskych básnikov Paul Celan (1920 – 1970). Slávna Fuga smrti je reflexiou holokaustu, ktorý postihol jeho rodinu. Tragédia isto zanechala stopy aj na ňom, svoj život dobrovoľne ukončil vo vlnách parížskej Seiny. V rodinnom domčeku v Černoviciach objavíte múzeum významnej spisovateľky, priekopníčky modernizmu Olhy Kobyljanskej  (1863 –1942). „Mala päť bratov a bola prvou ukrajinskou feministkou,“ povie vám hrdo sprievodkyňa v múzeu pri fotografiách večne zamračenej umelkyne.

Múzeum spisovateľky Oľhy Kobylianskej v jej dome v Černoviciach. Múzeum spisovateľky Oľhy Kobylianskej v jej dome v Černoviciach. | Foto: © Andrej Bán

Hrdina Patron

Starosvetská melanchólia a pomalosť toku strateného času v Černoviciach je v ostrom kontraste s inými časťami Ukrajiny, ktoré ruská agresia zasiahla priamo, bojovými akciami a raketovým ostreľovaním.

Tritisíc kilometrov dlhá okružná jazda ponúka väčšinou monotónny obraz; kukurica, slnečnice, kukurica, slnečnice. Rytmus žírnych lánov popri ceste strieda obilie. Ak zídete z Karpát a ocitnete sa na nekonečnej rovine, zmocní sa vás skľučujúci pocit, že takto je to až do Moskvy, ba ešte ďalej, až na Ural – rovina. Po chvíľke si zvyknete, že oko sa nemá o čo oprieť.

„Prvá kukurička, sladká ako láska, kúpte si. Prvá kukurička,“ s nehou v hlase láka zákazníkov starenka vo Vinnyci s  370-tisíc obyvateľmi. Kráča pomedzi sofistikované protitankové bariéry z koľajníc pripomínajúce ježkov.

Protitankové zábrany v centre mesta Vinnycia Protitankové zábrany v centre mesta Vinnycia | Foto: © Andrej Bán Ospalé nedeľné popoludnie. Zmrzlinár, harmonikár, čo od vás pýta na Viber krátke video, rocker s gitarou. Stánky, kde si deti maľujú obrázky v modro-žltom ladení. Veľká maľba hrdinského psíka Patrona, legendy tejto vojny, ktorý za svoje statočné vyňuchanie výbušnín dostal vyznamenie od prezidenta Volodymyra Zelenského – ten mu ho upevnil na postroj.

Pred maľbou Patrona, obklopenou balónikmi, sa deti fotia. Cez námestie kráča svadobný sprievod. V centre je výstava. Na maliarskych stojanoch sú opreté „unikátne 4D obrazy“, (štvrtý rozmer je podľa umelca duša každého diváka) s portrétmi padlých hrdinov, ale aj generála Zalužného. Tvoria akési puzzle tvárí. Ide o projekt Na križovatke víťazstva, cieľom je pomoc detským centrám sociálnej rehabilitácie a deťom postihnutým vojnou v Chersone.

„Čaká ma na jeseň s touto výstavou cesta do Ameriky. Zopakujem ju v sídle OSN v New Yorku, ale aj v Bruseli ako centrále NATO a EÚ,“ hovorí do kamier autor Volodymyr Lapšov.

Každý z obrazov je vyrobený jedinečnou autorskou technikou, pozostáva z viac ako 1500 drevených kociek. Sú ako pixely, ako puzzle jedného celku, v ktorom všetci cítime jednu bolesť. Autor dostával drevo od vojakov na fronte, materiál aj sám zbieral počas dobrovoľníckych ciest na okupované územia. Dvadsať obrazov jednej vojny. A jedno ospalé nedeľné popoludnie.

Medzi chasidmi

Umaň je stred Ukrajiny, keďže je križovatkou hlavných trás zo západu na východ aj zo severu na juh. No najmä je centrom chasidských Židov, tu je v hrobke vedľa synagógy pochovaný slávny rabín Nachman (1772 – 1810). Vo svojej dobe bol kontroverznou osobnosťou, keď sa napríklad vyhlásil za Mesiáša alebo tvrdil, že prijal nové zjavenie Tóry vrátane upravenej verzie Desatora.

„Si obrezaný?“ opýta sa ma pri vchode do úzkej uličky, na ktorej konci je hrobka rabína Nachmana, po hebrejsky tridsiatnik Mojše z jeruzalemskej Mea Šarim. „Nie, nie. Ste veľmi láskavý, ale naozaj nechcem,“ zakokcem akoby ospravedlňujúco. „Neboj sa, štyri minúty a budeš obrezaný,“ nalieha Mojše.

Hrajúci sa chlapec v ortodoxnej židovskej štvrti v meste Umaň. Hrajúci sa chlapec v ortodoxnej židovskej štvrti v meste Umaň. | Foto: © Andrej Bán Chasidská štvrť v Umani si zaslúži opis. Za križovatkou odbočíte na Puškinovu ulicu. Na jej začiatku je policajná závora. Na prvom zelenom plote je názov ulice, pričom písmená „škin“ v názve chýbajú. Niekto ich odtrhol, asi nemá rád ruského básnika. Potom sú obchodíky a butiky, aké boli u nás v 90. rokoch pred hotelom Kyjev v centre Bratislavy. Cítiť pizzu, pečené mäso, kúpite dokonca aj trdelníky.

Okolo vás jazdia mládenci s pejazmi na vytuningovaných ladách so subwooferom v kufri. Míňate lepičov veľkoplošných reklám, stánky s fastfoodom, jedáleň židovskej charity. Okoloidúci chasidi, skôr mladí ako starí, do vás vrážajú. Nevnímajú dianie naokolo, v ruke smartfón a neustále čosi hovoria alebo počúvajú.

V centre Umane nájdete iba jednu reštauráciu, kaukazskú so šašlikom a gruzínskym chačapuri (obdoba talianskej pizze). Zato v každej druhej budove barista pripravuje skvelú kávu. Ak niečo charakterizuje bežný život Ukrajincov, sú to dve veci, ktoré neustále držia v rukách; smartfón a pohár s lahodným cappuccinom. Na dolnom konci námestia stojí čosi nezvyčajné, ako rešeto rozstrieľaný vojenský džíp. Vedľa stánok vojenskej jednotky, ide o zbierku pre ich druhov na fronte. Do džípu naskočil asi osemročný chlapec. Úplne fascinovaný sa snaží krútiť volantom, preraďovať rýchlosti, cez rozbité čelné sklo však von nevidí. Výpovedný obraz paralelných riek Ukrajiny.

Po štyroch hodinách prídete do Odesy. Nádherné mesto s palácmi na pobreží Čierneho mora, v ktorom sa na slávnych schodoch odohrávalo jedno z nosných diel svetovej kinematografie, nemý sovietsky film z roku 1925 Krížnik Potemkin od Sergeja Ejzenštejna. Na schody sa dnes nedostanete, môžu byť z mora ostreľované Rusmi a hliadka na blokposte, kontrolnom stanovišti vás tam nepustí. Niektore bary a kaviarne, obrátené smerom na juh, k moru, odkiaľ by mohol prísť ruský útok, sú zavreté, okná a vchody zabednené.

Po troch hodinách chôdze sa cez park Tarasa Ševčenka dostanete na pláže. Palmy, vodotrysk, rybári, opaľujúci sa a plávajúci ľudia, opulentné bary a rozostavané hotely. A tiež „delfíny a endorfíny“, ako hlása reklama. Ak niekde ukazuje relaxujúca Ukrajina, ktorá sa nedá vyviesť z miery, okupantom na hladine mora smerom na juh symbolický vztýčený prostredník, je to tu.

Mestá duchov, mestá života

Keď prejdete popri Mykolajive a Chersone, popri južnej línii bojov a idete až na samotný východ, k ruskej hranici, ocitnete sa v meste Izium. Pred vojnou tu žilo 45-tisíc obyvateľov, dnes iba necelá štvrtina.

Izium je už rok oslobodený spod ruskej agresie, naďalej však ide o mesto duchov. Okolo hlavného námestia sú zničené budovy, uprostred ženičky zalievajú krásnu kvetinovú výzdobu. Okolo zničených rodinných domov na hlavnej príjazdovej ulici chodia pracovníčky komunálnych služieb, hrabú a zbierajú popadané lístie. V jednom dvore s vypálenou bytovkou v pozadí sedia pri stole traja muži. Pred nimi mobil so zapnutou kamerou na statíve a notebook – sú účastníkmi akejsi online konferencie. Bizarný výjav.

Kaviarne ani reštaurácie, pochopiteľne, nefungujú. Sú zničené, podobne ako lekárne, a zatiaľ nebola kapacita na ich opravu. Jedny maličké potraviny v centre a verejná doprava sú však v prevádzke. Ľudia čakajú na zastávke. Do Iziumu sa dá dostať iba cez obchádzkové trasy. Hlavný most bude ešte dlho zničený. V jednom mieste načisto zmizol, prepadol sa, asfaltka ostala odlomená ako keks. Vedľa sú trosky vojenského vozidla.
 
  • Pri ruskom útoku zničená bytovka v Boroďanke pri Kyjeve sa stala od prvých chvíľ jedným zo symbolov tejto vojny. Foto: © Andrej Bán
    Pri ruskom útoku zničená bytovka v Boroďanke pri Kyjeve sa stala od prvých chvíľ jedným zo symbolov tejto vojny.
  • Zničená bytovka v meste Izium na východe, ktoré Ukrajinci oslobodili spod ruskej okupácie. Foto: © Andrej Bán
    Zničená bytovka v meste Izium na východe, ktoré Ukrajinci oslobodili spod ruskej okupácie.
  • Zničená bytovka na sídlisku Saltovka v Charkove. Foto: © Andrej Bán
    Zničená bytovka na sídlisku Saltovka v Charkove.
Na okraji Iziumu je sídlisko. Teda, bolo. Stred štvorpodlažnej bytovky v časti nazývanej Dolné Mesto chýba, akoby ho čosi ozrutné vyhryzlo. V pivnici sa skrývalo 54 ľudí. Po zásahu sa na nich všetko zosypalo ako domček z kariet. Vznietil sa aj plyn v potrubí.

„Vyťahovali odtiaľ ľudí. Nespoznávali sme ich, spálené telá. Vtedy začali preživší kričať: ‚Och, tí rašisti!‘ Všade naokolo, kde teraz stojíme, ležali telá,“ povie sedemdesiatnička Tatiana Čvalun.

Všetci uhoreli. Až na jedného staršieho pána. Ten išiel vnučke zohriať vodu na dojčenskú výživu na platni na tehlách pri inej časti domu. Dôchodkyňa, vyčíta vlastným, Ukrajincom, že ich neevakuovali do bezpečia.

Okupácia Iziumu trvala päť mesiacov. Rusi prišli so zoznamom mien. Hľadali veteránov, dobrovoľníkov domobrany a úradníkov z radnice. Niektorí miestni politici s nimi kolaborovali. Patrili medzi nich niekoľkí poslanci mestskej rady a bývalý policajný šéf Vladislav Sokolov, ktorý sa stal novým starostom. Obyvatelia nevedia, koľko ľudí zmizlo počas ruskej okupácie mesta. Jedna odpoveď by sa dala nájsť v slnečnom borovicovom lese na okraji mesta blízko ruského kontrolného bodu. Ukrajinskí forenzní experti tam vykonali exhumácie.

Izium je extrém, ale obrazy zdanlivo celkom nepoškodených sídlisk a domov, kde je odrazu ich časť zničená ruskou raketou, nájdete v mnohých častiach Ukrajiny. Vojna je tu zdanlivo celkom na dotyk mieru, neistota tušených drám, ktoré môžu nastať kedykoľvek, ľudí vytrénovala do fázy apatie, kedy už pri zvuku sirén ani nejdú do krytov. Taký je aj Černyhiv pri Kyjeve, a tiež Boroďanka, kde život plynie okolo trosiek desaťposchodovej bytovky. Opäť, jej stred je „vykusnutý“ ruskou raketou. K prázdnemu zničenému paneláku prichádza staršia pani. Nesie krmivo pre zajace, ktoré chová v jednom z vypálenách bytov.

Perspectives_Logo Tento článok bol uverejnený v rámci PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. JÁDU realizuje tento projekt, spolufinancovaný EÚ, spolu s ďalšími šiestimi redakčnými tímami zo Stredo-východnej Európy pod vedením Goetheho inštitútu. >>> Viac informácií o projekte PERSPECTIVES

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.