Česká poézia Návod na prežitie každodennosti

Básnik Jan Škrob Foto: © Maria Schormová

Jan Škrob spája vo svojej novej zbierke básní „off topic“ kresťanskú symboliku s ľavicovo-radikálnymi motívmi – v strhujúcom rytme, pred ktorým nemožno uniknúť.

celý v černém zvedám k ústům
hrnek asfaltu
jako vlajkonoš nebudu nikdy
dost dobrý jako terorista
nikdy nebudu dost věrohodný nikdy
můj prapor celý v černém je odpověď
Každý, kto sa začíta do básní Jana Škroba, je ponorený do kozmu scény, ktorá sa rukami-nohami bráni – a používa na to aj násilie. Vlajky v čiernej farbe, letáky v červenej, krv, obsadené domy a boj proti kapitalizmu tvoria slovnú zásobu, ktorou básnik narodený v roku 1988 v Prahe vyzbrojuje svoju majstrovskú poéziu.
 
Pred vaším vnútorným okom vám nastúpia príslušníci hnutia Black block; pripravení „porozbíjať“ ďalšiu budovu alebo postaviť horiace barikády – a to aj bez toho, aby ste vedeli, že Škrob sa otvorene hlási k „radikálnej ľavici“. Jeho verše sú surové, hovoria o brutálnom svete, ktorý nikoho nešetrí:

neuplyne den aby někoho
nepopravili přímo na
ulici modrá uniforma znamená
smrt až půjdeš
kryj si záda ale neboj se protože
jinak tě porazí beliál

Oddávať sa kapitalizmu

Škrob necháva plnou silou na seba narážať ľavicovú kritiku kapitalizmu a kresťanskú mytológiu.

nemám rád peníze
[…]
smlouvy podepsané červenou barvou
krev proudí do nově
otevřených prostorů někdo se usmívá za peníze
někdo jiný za peníze někoho pohladí po tváři

píše Škrob v básni srdce světa bez srdce a pranieruje bezduchý kapitalizmus, v ktorom za peniaze dostanete všetko, ale z ktorého sa vytratili empatia a medziľudské teplo. Kristus, ktorý sa lyrickému ja zjavuje ako „plavý kôň“ na mokradi, pôsobí ako dávno prekonaný koncept; teraz sa holduje niečomu inému:

se stahuje a uvolňuje studený sval srdce
světa bez srdce položím na chodník bankovku
jako oběť

V rytme staccata vrhá Škrob na čitateľa svoje dystopické spoločnosti a rozvíja akúsi jazykovú krajinu, do ktorej je každé slovo precízne zasadené. Pre prekladateľku Martinu Lisu, ktorá výber z básní preložila do nemčiny, to predstavovalo dvojitú výzvu: „Čeština má na rozdiel od nemčiny voľnú vetnú skladbu; to znamená, že môžete zmeniť poradie slov bez toho, aby ste zmenili význam vety,“ vysvetľuje Martina Lisa. „V českom jazyku síce existujú zámená, ale rod, ako napríklad rod rozprávača, možno vyjadriť aj pomocou koncovky slovesa. Vďaka tomu sa dá s jazykom a dvojzmyslami viac hrať – no zároveň je ťažšie preniesť tieto nuansy do iného jazyka,” hovorí prekladateľka. Pri preklade poézie sa musíte vždy rozhodnúť, či sa chcete viac držať obsahu alebo pracovať podľa rytmu; v prípade Jana Škroba sústredila Martina Lisa pozornosť na rytmus. Napriek tomu sú verše v preklade asi o tretinu až štvrtinu dlhšie ako v pôvodnom jazyku.
 
Básnici majú často tendenciu klásť do popredia buď svoje filigránske jazykové schopnosti, alebo obsah výpovede; Janovi Škrobovi sa darí silným spôsobom zjednocovať oboje: najmä vďaka sugestívnym výrazom a opakovaniu významom nabitých pojmov.
 

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.