Poľudštené zvieratá  Inšpektor Kocúr rieši kriminálny prípad

Šoférujúce ropuchy, ustavične sa ponáhľajíci králik či obetavý had: koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa v literatúre usídlilo početné množstvo zvierat s ľudskými črtami. Ako to vyzerá v súčasných literárnych textoch?

„Ach, jaj! Ach, jaj! Už prídem neskoro!“ Keď Alica zbadá bieleho zajaca, ktorý okolo nej poplašene kráča, spočiatku si o tom nemyslí nič zvláštne. Ale keďže toto zviera nielenže nosí vestu, ale ešte z nej aj vytiahne cenné vreckové hodinky, spozornie a nasleduje ho do králičej nory, z ktorej je potom katapultovaná do sveta plného absurdít a hovoriacich zvierat.

Alica v krajine zázrakov od Lewisa Carrolla, ktorá vyšla vo Veľkej Británii v roku 1865, nie je len jednou z najznámejších kníh pre deti na svete, ale je aj jedným z najdôležitejších príkladov „antropomorfizmu“. Tento výraz pomenováva zobrazenie zvierat, ktoré majú ľudské vlastnosti. Niekedy sú dokonca oblečení ako ľudia. Húsenica fajčiaca vodnú fajku alebo večne sa ponáhľajúci králik sú pre Alicu jasne rozpoznateľné ako zvieratá; dokážu však rozprávať a svojím správaním stelesňujú morálne obmedzenia i cnostné zvyklosti vtedajšej viktoriánskej éry - alebo sú dovedené ad absurdum.
  Hovoriace líšky a vlky sa objavujú už v Ezopových bájkach (okolo 600 pred Kr.), neskôr aj v bájkach Jeana De Lafontaina (17. storočie) či v rozprávkach, ktoré okolo roku 1800 spísali bratia Grimmovci. Zvieratám boli pripisované vlastnosti, ktoré ovplyvňujú naše vnímanie pravdepodobne až do dnešných čias: líšky sú väčšinou prefíkané a zákerné, medvede dobrácke a ťažkopádne, hadom neradno dôverovať a králiky stelesňujú bystrosť a rýchlosť.

Jazvec v ušiaku

Koncom 19. storočia však často moralizátorské bájky a rozprávky čelili vážnej konkurencii: najmä v anglicky hovoriacich krajinách sa v literatúre pre deti objavovali čoraz roztomilejšie zvieratká, ktoré malým čitateľom uľahčovali stotožnenie sa s nimi a už neboli také prísne a poučujúce. Boli vykreslené ako priateľské a láskavé bytosti, ktoré rady sedávajú v ušiaku vo svojej knižnici pobafkávajúc si fajku- a ktoré si svedomito upratujú svoj domček, ustielajú posteľ a voči iným zvieratkám sú vždy pohostinné a pozorné.

Tak ako Krtko, Žabiak, Potkan a Jazvec, protagonisti románu Vietor vo vŕbach od Kennetha Grahama z roku 1908. Napriek tomu, že nestratili preferencie daného živočíšneho druhu - Krtko žije v podzemí, Potkan sa najradšej zdržiava v blízkosti rieky a Jazvec žije utiahnutý vo svojej nore v hlbokom lese - vyznačujú sa aj jednoznačne ľudskými vlastnosťami. Žabiak, ktorá má sklony k megalománii a každý týždeň sa nadchne pre nejakú novú a nákladnú záľubu, prejavuje známky maniodepresie a dobromyseľný Jazvec si zase najradšej hovie vo svojich plstených papučiach sám so sebou.
  Už o dvanásť rokov skôr zaviedol Rudyard Kipling svojich mladých čitateľov do sveta zvierat: ľudské dieťa Mauglí skáče v indickej džungli z konára na konár a učiteľmi i ochrancami sú mu panter Baghíra a medveď Balú. Dvaja dravci, ktorí by si spolu v reálnom živote určite tak dobre nerozumeli, nie sú v literárnej predlohe takí zábavní ako vo filmovom spracovaní od Walta Disneyho – no predsa sú dobromyseľní a nápomocní. To platí aj pre hada Kaa: na pytóna sa dá spoľahnúť vždy, keď treba pestrej tlupe okolo Mauglího pomôcť. Mauglího, mimochodom, na rozdiel od filmu, nikdy neohrozí. Kaa si svoju povesť v džungli tvrdo vybojoval:
 

Ovce riešia kriminálne prípady

Kým protagonisti z fauny bezstarostne šantia v literatúre pre deti už od prelomu storočí, v románoch pre dospelých sa naozaj uchytili až pred pár rokmi. Aj tam sú, podobne ako v literatúre pre deti, často zobrazované skôr ako roztomilé bytosti; ako napríklad mačka v knihe od Rity Mae Brown či ovce u Leonie Swann, ktoré vyšetrujú kriminálny prípad.

Skutočnosť, že sa niekedy správajú trochu idiotsky, zodpovedá rozšírenej predstave o ovciach ako o mierumilovných, trávu prežúvajúcich klbkách vlny. Príbeh s názvom Glennkill sa číta rýchlo a zábavne, hranica medzi dobrom a zlom sa vyjasní hneď, morálna výchova čitateľov je nepodstatná. Majú teda poľudštené zvieratá v knihách pre dospelých za úlohu len pobaviť? Alebo propagujú spisovatelia tým, že prenášajú svoje vlastnosti, princípy a svetonázor plynule na zvieracích protagonistov, naďalej obraz človeka ako koruny tvorstva? Ako to, že sa opovažujeme domnievať sa, že rozumieme správaniu zvierat?

Prešpekulovaný vnútorný život pripisuje zvieratám v prvom rade žánrová literatúra ako sú detektívky alebo fantasy. Väčšinou sa však zvieratá od ľudí jasne odlišujú a správaním sa im nepodobajú. Ako napríklad v románe Anima od Wajdiho Mouawada. Kniha z roku 2012 rozpráva príbeh muža, ktorý sa vydá hľadať vraha svojej manželky. To, čo pri tom zažije, sa čitateľ nedozvie od neho samotného, ale očami mnohých zvierat, napríklad netopiera:
  V tomto diele sú to Pstruh, Líška a Závojnatka, čo sa snažia pochopiť správanie ľudí vo svojom okolí a často zostávajú bezradní - činy dvojnožcov sa im zdajú iracionálne a nezmyselné. To isté platí aj pre Líšku, ktorá v knihe Fox 8 od Georga Saundersa z roku 2018 vystupuje ako rozprávač – píše tak, ako počuje – a pozoruje ľudí. Je dosť rozhorčená z toho, že ľudia rozprávajú o zvieratách z jej pohľadu úplne nesprávne príbehy; napríklad, že líšky ošklbávajú sliepky: „Slepice neošmekávame! [...] Zo slepicami máme perfiš díl, takto funguje: oni dávajú vajcja, my berieme vajcja, oni spravja nové vajcja.” To, že sa popritom naučí „po ľudsky”, sa jej neskôr ešte zíde.

Popularita neklesá

Hovoriace zvieratá v literatúre: Rozdiel oproti textom v štýle „nature writing“, ktoré sa citlivým a vedeckým prístupom zaoberajú biotopmi úhorov, veveričiek či somárov, nemôže byť hádam väčší. A predsa ich popularita na knižnom trhu, podobne ako u mačiek -vyšetrovateliek, už roky neklesá. Možno sa za tým skrýva túžba po živote v spojení s prírodou, ktorej je väčšina ľudí žijúcich vo veľkých mestách na hony vzdialená. Alebo antropomorfizmus znamená, že divokosť zvierat redukujeme do pre nás pochopiteľnej a únosnej miery?

V konečnom dôsledku ponúka takáto literatúra deťom aj dospelým možnosť popustiť uzdu fantázii a ísť za hranice vlastného myslenia. To vedela už aj Biela kráľovná, ktorá sa stretla s Alicou v krajine zázrakov: „Niekedy som už pred raňajkami verila až v šesť nemožných vecí.“

listopad 2021