Umelá inteligencia a psychológia „To, že málo získame, neospravedlní fakt, že veľa strácame“

Psychologička Pavla Koucká Foto: © privat

Umelá inteligencia je ako mama, čo za nás všetko zariadi, hovorí psychologička Pavla Koucká. Keď si nedáme pozor, dopadneme ako rozmaznané deti – nesamostatní a neschopní pestovať reálne vzťahy. Ako môžeme umelú inteligenciu zmysluplne využívať a pritom sa ako ľudia ďalej rozvíjať?

Ako psychologička sa často vyjadrujete k téme umelej inteligencie. Z čoho pramení váš záujem?

Budúcnosť sa čoraz viac prepája s umelou inteligenciou, čo vnímam ako obrovskú tému pre nás všetkých. Pripadá mi dôležité zamýšľať sa nad tým, kam smerujeme, aké sú riziká, čo nás môže v budúcnosti stretnúť a ako to vieme ovplyvniť.

Venujete sa najmä zreniu osobnosti dospelých. Môžeme sa rozvíjať, keď je umelá inteligencia v našich životoch čoraz viac prítomná?

Je to podobné, ako keď si vozíme zadok v aute – chabnú nám svaly, nerozvíjame si orientáciu v priestore, pretože máme stále zapnuté GPS. Schopnosti, ktoré za nás preberá prístroj alebo umelá inteligencia, strácame, pretože ich nerozvíjame. Pamätám si, koľko som kedysi vedela telefónnych čísel spamäti a koľko ich (ne)viem teraz. Ľudia často už ani nevedia vlastné číslo.
 

Pamätám si, koľko som kedysi vedela telefónnych čísel spamäti a koľko ich (ne)viem teraz. Ľudia často už ani nevedia vlastné číslo.“

Umelá inteligencia nám však môže ušetriť čas a byť užitočnou.

Áno, vďaka nej sa nám uvoľňuje mozgová kapacita, otázkou však je, akým spôsobom ju využijeme. Nie všetci využijeme ušetrený čas na niečo zmysluplné. Lenivosť je nám prirodzená. Pýtala by som sa teda, či nezveríme umelej inteligencii všetko, čo sa dá – bez toho, aby sme sa rozvíjali.

Existujú štúdie, ktoré poukazujú na benefity hrania počítačových hier – lepšia koordinácia ruky a oka, práce s joystickom...

To je skôr na útechu. Vždy si treba položiť otázku, čo strácame a čo získavame. A to, že málo získame, neospravedlní fakt, že veľa strácame. Okrem toho je tu aspekt závislosti. Sme čoraz závislejší. Pritom sa môže stať, že hlúpy výpadok elektriny nám spôsobí omnoho väčšie problémy ako pred rokmi.

V jednom z článkov ste napísali: „Možná nás nezničí zlá vůle umelé inteligence, ale to, že bude prostě úžasná.“ Ako to myslíte?

Umelú inteligenciu prirovnávam k veľmi dobrej mamičke – takej, čo všetko zariadi a so všetkým nám pomôže. No my sa tak nestávame samostatnými jedincami, schopnými fungovať bez nej. To je organizačný aspekt, ale potom sú tu aj ďalšie riziká, ktoré zatiaľ v našom regióne nie sú také očividné.
 
V Japonsku majú namiesto živých domácich maznáčikov omnoho častejšie ako my elektronické. Existujú aj dôkazy, že tieto elektronické zvieratká zlepšujú zdravie majiteľov. Prinášajú veľa výhod – môžete ich pomojkať, privierajú viečka, pôsobia šťastne. Pritom absentujú negatívne aspekty, ako je rozhryzený koberec, zničený gauč, vyváľanie sa v exkrementoch. Môžete odísť na dovolenku a elektronické zvieratko vypnúť. Tak prečo si zaobstarávať to živé, s ktorými je kopa starostí, keď môžem mať iba tie pozitíva?
 
Podobne ako s maznáčikmi je to aj s blízkymi ľuďmi. Prečo by sme sa mali otravovať s chlapom, ktorému smrdia nohy, robí neporiadok a ešte občas utrúsi nejakú nepríjemnú poznámku, keď môžeme mať skvelého elektronického milenca, ktorý má náladu vtedy, keď aj my, ocení naše nápady, pochváli nás a povie nám každé ráno, ako nám to pristane? Už teraz existujú robotické milenky a vyvíjajú sa elektronickí opatrovatelia.
 
Môžeme teda dopadnúť ako rozmaznané deti – nesamostatní, neschopní pestovať reálne vzťahy a riešiť vlastné záležitosti.
 

Ak v umelej inteligencii vznikne vedomie, nemusí byť také obmedzené ako ľudské.“

Vnímate umelú inteligenciu ako nebezpečenstvo?

Môj vzťah k umelej inteligencii je pestrý. Využívam ju a som za ňu v určitých chvíľach vďačná. Fascinuje ma jej rozvoj a možnosti. A pozorujem na sebe dokonca aj materské city: však je to naše ľudské dielo, naše dieťa.
 
Ak sa pýtate na obavy, tie určite sú. Myslím si, že ani odborníci nedokážu predvídať, čo by sa mohlo stať, keby umelá inteligencia nadobudla niečo ako sebauvedomenie. Už dnes často nechápeme, ako umelá inteligencia príde k nejakému záveru, prečo spraví to-ktoré rozhodnutie. Neurónové siete a hlboké učenie vlastne môžeme prirovnať k ľudskej intuícii, ktorá funguje podobne. Ide o obrovské množstvá predchádzajúcich skúseností, ktoré nám vyvodia nejaký úsudok – výstup. Napríklad, tento človek je mi nesympatický a neviem prečo. Možno to pramení zo skúseností, na ktoré nemám už žiadne vedomé spomienky, ale ten výstup mi to vyhodí.
 
Ak v umelej inteligencii vznikne vedomie, nemusí byť také obmedzené ako ľudské. Človek môže mať vo vedomí naraz sedem, plus-mínus dve, položiek. Takže ak budem myslieť na deväť čísel alebo farieb, už nemôžem v danej chvíli myslieť na nič ďalšie, nemôžem mať nič iné vo svojej operačnej pamäti.
 
Umelá inteligencia môže mať to vedomie oveľa širšie. Operácie u nej prebiehajú omnoho rýchlejšie a presnejšie, môže mať prístup k väčšej pamäti – dátam či poznatkom. A my naozaj nedokážeme dovidieť na to, čo príde a aké rýchlo to bude.

Vo svojich textoch spomínate aj obavu z ohrozenia ľudstva.

Vysvetlím to na príklade, ktorý Nick Bostrom uvádza vo svojej knihe Superinteligencia. Zadáme umelej inteligencii, nech vyrobí čo najviac kancelárskych spiniek. Umelá inteligencia sa toho chopí a postupne pretvorí na kancelárske spinky všetko dostupné na Zemi a v celom dostupnom vesmíre. Nemyslím si, že by niekto nasadzoval super inteligencie do výrobne kancelárskych sponiek. Ale môžeme si predstaviť veľký problém, ktorému budeme čeliť – napríklad súčasná zmena klímy. My na to nasadíme umelú inteligenciu a dáme jej úlohu zvráť klimatickú krízu. Ona môže prísť na riešenie, že najlepšie možno klimatickú krízu zvrátiť obmedzením ľudstva. Nemáme veľmi šancu na ňu dohliadnuť a prísť na to, čo jej môže napadnúť.
 
Na také rozhodnutie by pritom umelá inteligencia ani žiadne sebauvedomenie nemusela mať. Jednoducho stačí, aby plnila úlohu. Pri splnení akejkoľvek misie sa pritom môže snažiť zvyšovať svoju moc, brániť sa svojmu vypnutiu aj bez vlastnej vôle. Iba pre to, že keby bola vypnutá, úlohu by nesplnila. A čím väčšiu moc získava, tým väčšie možnosti plniť ich bude mať.

Udivilo vás niečo v spojitosti s umelou inteligenciou v pozitívnom zmysle?

Na um mi príde aplikácia digitálny filozof – to je pekné. Čítala som digitálny rozhovor so zosnulým Václavom Havlom. Bolo to zaujímavé, pretože sa dokázal vyjadriť aj k aktuálnym otázkam. Myslím si, že to môže byť výbornou učebnou pomôckou pre študentov. Kreatívnym spôsobom spoznajú, ako myslí daný filozof a môžu sa s ním rozprávať. Pre mládež to môže byť zaujímavejšie ako čítať pôvodné knihy.
 
Výhľadovo si to však spojte s obrazom a zvukom, ktoré je umelá inteligencia tiež schopná vytvárať. Už v roku 2017, keď Donald Trump navštívil Čínu, mu jeho hostitelia premietli na veľkej obrazovke video, v ktorom Trump hovoril typickou dikciou a svojím nezameniteľným tónom hlasu – ale v plynulej čínštine. Verím, že už čoskoro si budeme môcť so zosnulým filozofom zaskypovať a možno si aj zvoliť jeho vek. Priznávam sa, mám z toho zmiešané pocity.
 

Kladivo je užitočné na zatlčenie klincov, ale tiež z neho môžeme urobiť smrtiaci nástroj.“

V magazíne JÁDU sme priniesli reportáž o aplikácii Replika, ktorá vznikla ako reakcia na smrť partnera. Pomocou esemesiek a hlasových správ od partnera vytvorila autorka neurónovú sieť, ktorá s ňou komunikovala. Neskôr aplikáciu rozšírila a ponúkla verejnosti. Používajú ju najmä ľudia pociťujúci osamelosť. Ako vnímate túto vymoženosť s ohľadom na medziľudské vzťahy?

Každý vynález môže byť dobrý – záleží na tom, ako ho použijeme. Kladivo je užitočné na zatlčenie klincov, ale tiež z neho môžeme urobiť smrtiaci nástroj.
 
Toto podobné. Virtuálna osobnosť môže vo chvíľach zármutku povzbudiť človeka a držať ho nad vodou. Vnímam však riziko, že sa človek stane závislým. Ďalšou otázkou je, prečo sa obracať na umelú inteligenciu – veď keď nám zomrie niekto skutočne blízky, máme zvyčajne vo svojej hlave omnoho viac spomienok, než je v e-mailoch a esemeskách. Virtuálne rozhovory so zosnulými sú u trúchliacich bežné.
 
Okrem aplikácií sľubujúcich pomoc s vyrovnaním sa so smrťou blízkeho sa objavujú aj snahy o pomoc s otázkach vlastnej smrteľnosti. Istý startup prišiel s nápadom, že za patričný obnos „nahrajú váš mozog na iCloud“.
 
Bez ohľadu na to, či to je vôbec principiálne možné, pre mnoho ľudí to predstavuje nádej. Veria, že sa takto prenesie ich vedomie, a sú ochotní za to zaplatiť. Ich blízki si potom s nimi budú môcť napríklad zaskypovať. Nikto však nespozná, či sa vedomie prenieslo alebo nie, nie je a ani nebude šanca to poznať. Digitálny filozof Havel sa vyjadril, že nechce skončiť vo virtuálnej ničote. Iné digitálne osoby však môžu zo záhrobia odkazovať: „Prosím, nevypínajte ma.“ A takto môžeme mať hromady elektronických zombies. Pritom tu máme už tisícročia rôzne náboženstvá a iné myšlienkové systémy, schopné dávať nám tú istú nádej aj bez tej kapacity a výpočtových hardvérov.

Podobné aplikácie však nevyhľadávajú iba tí, čo prišli o blízku osobu. Čo vedie ľudí k tomu, že radšej volia virtuálnu osobnosť – ktorú si často aj sami nakonfigurujú podľa vlastných preferencií a ktorá s nimi komunikuje celý deň – miesto reálnych vzťahov?

Niekde medzi virtuálnym milencom a reálnym randením sú vzťahy cez internet. Kopa ľudí sa zoznamuje cez zoznamky a nemá ani záujem o reálny kontakt. Pochopiteľne, veď ten prináša často problémy. Je jednoduché sa do niekoho zamilovať, vtedy máme kopec krásnych projekcií. Nedochádza ku konfliktom vyplývajúcim zo spolužitia. Keď takto niečo napíšete a virtuálna osoba vám odpíše, je to vlastne hrozne jednoduché a prináša to benefit pekného.
 
Virtuálneho partnera si navyše môžete naprogramovať podľa očakávanej potreby a preferencií. Reálny človek, s ktorým si píšete cez internet, predsa len musí niekedy spať a inokedy nemá náladu. Zato virtuálny program má náladu vždy, keď ju máte vy, nemusíte čakať na odpoveď. Vypovedá to o očakávaniach a veľkej potrebe akejsi blízkosti, z ktorej však v realite majú strach.

Deti, ale aj seba samých by sme mali viesť k zmysluplnému používaniu týchto nástrojov, aby sme sa tým nenechali ovládať.“

Čo môže človek, ktorý inklinuje k takýmto barličkám, robiť?

Je dobré pracovať na zvládaní obáv. Vkročiť do reálneho života aj za cenu, že možno budem sklamaná a budem zažívať ťažké chvíle. Tým rastieme a stávame sa schopnejšími reálnych vzťahov.

Ak si budem písať s virtuálnou realitou, neporastiem ako človek?

Možno áno, ale musíte to zvažovať v kontexte strát.

V debatách o umelej inteligencii sa málo hovorí, ako zvládať strach či obavy z budúcnosti, keď umelá inteligencia bude všadeprítomná. Čo by ste odporučili v súvislosti so starostlivosťou o dušu?

Mali by sme reflektovať, aký máme vzťah k umelej inteligencii a elektrickým pomocníkom. Deti, ale aj seba samých by sme mali viesť k zmysluplnému používaniu týchto nástrojov, aby sme sa tým nenechali ovládať.
 
Momentálne kladieme veľký dôraz na ochranu zdravia. Naše zameranie na zdravie a bezpečie spôsobuje, že čím ďalej, tým viac zatvárame seba i deti do zlatých klietok. Teraz tu máme aj koronavírus a všetci sme zatvorení. Samozrejme, tento rozhovor robíme cez internet, čo je pohodlné a bezpečné, každá si môžeme kašlať na vlastný monitor. Je to dobrý nástroj, fajn, že to máme. No mali by sme si uvedomovať, čo stratíme, ak sa budeme stretávať iba takto. Kontakt cez obrazovku je predsa iný. Zažívam to aj teraz pri klientoch.

V čom?

Chýba nám pocit blízkosti. Keby som mala kontakt iba cez obrazovku, bola by som z toho frustrovaná a unavená. Okrem toho, čím je človek mladší alebo, naopak, starší, omnoho viac potrebuje fyzický kontakt. Bábätko, batoľa potrebuje cítiť vašu lásku, keď ho držíte na rukách, mojkáte sa s ním, hladkáte ho, pusinkujete, pozeráte sa z očí do očí. Rovnako je to aj pri senioroch. Pekne to vyjadrila moja klientka, keď mi povedala, že chodí plakať pred domov dôchodcov. Mala tam babičku, no nemohla za ňou ísť. Samozrejme, mali povolený kontakt cez obrazovku, ale babička zle vidí a počuje. Ona naozaj potrebuje, aby jej vnučka prišla, chytila ju za ruku, pohladkala. Blízkosť je základ ľudských vzťahov a nerada by som, aby o to ľudia prišli.
 

Pavla Koucká

Jej profesijným zameraním je zrenie osobnosti. Venuje sa poradenstvu a terapiám pre dospelých, často rodičov.

Vyštudovala biológiu na Prírodovedeckej fakulte a odbor psychológia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. Pracovala ako odborná redaktorka vedeckej prílohy Lidových novín a v časopise Psychologie dnes, ktorý neskôr viedla. Množstvo nocí strávila na linke dôvery. V súčasnosti pracuje v azylovom dome pre matky s deťmi a vo svojej súkromnej praxi.

Je mamou troch detí, spoluautorkou knihy Výchova láskou (2012) a autorkou kníh Zdravý rozum ve výchově (2014) a Uvolněné rodičovství (2017).

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.