Ľudia trpiaci hypochondriou prežívajú v čase pandémie mimoriadne ťažké obdobie. Sú však aj takí, čo sa prvýkrát v živote cítia so svojím ochorením menej osamelo.
Skutočnosť, že Joe neopúšťa svoj dom, je iba čiastočne dôsledkom politikmi nariadeného lockdownu. „O koronavíruse som počul/a [Joe je osoba s nebinárnou rodovou identitou. Pozn. prekl.] prvýkrát v januári, ale potlačil/a som strach, pretože viem, že zvyknem veci preháňať,“ hovorí Joe. Vtedy ešte politici nebrali vírus vážne – až začiatkom marca došlo v Nemecku k zrušeniu veľkých podujatí. „Zlé to začalo byť, až keď sa mali všetci podriadiť izolácii. Bol/a som si raz vtedy nakúpiť. Keď som v obchode videl/a ľudí, ktorí nosia rukavice a rúško, rozbúchalo sa mi srdce a začal/a som sa potiť. Cítil/a som, že musím ísť okamžite von.“Dnes 20-ročný/á Joe trpí od detstva hypochondriou a s ňou spojenými záchvatmi paniky a úzkostnými poruchami. Aj keď sa to v posledných rokoch zlepšilo, pandémia koronavírusu „they“ úplne vykoľajila (Joe uprednostňuje rodovo neutrálne anglické zámená they, them, their). Pre ľudí ako Joe, ktorí majú patologický strach z choroboplodných zárodkov, baktérií a chorôb, predstavuje táto kríza mimoriadnu záťaž.
Klinická psychologička Heike Winterová z Offenbachu opisuje hypochondriálnu poruchu ako „strach z toho, že trpíte určitým ochorením alebo že ho čochvíľa dostanete“. To je však len jedna stránka veci. Skutočnosť, že takto chorých ľudí nemožno odradiť od ich presvedčenia, a to ani v prípade celkom protichodných medicínskych diagnóz, vedie u mnohých k chronickému stavu úzkosti, ktorý by sa mal liečiť psychoterapiou.
Sebekonfrontácia pomáha
No nielen hypochondri, aj ľudia, ktorí trpia myzofóbiou (zo starogréčtiny μύσος / músos: nečistota), sú počas pandémie vystavení veľkým obavám. Myzofóbni ľudia sa boja špiny a baktérií. „Táto choroba sa vyznačuje nadmerným strachom z kontaktu s inými ľuďmi, pretože pacienti sa obávajú, že by sa mohli nakaziť,“ uviedla Winterová. „Ak sa nedá vyhnúť kontaktu, napríklad pri nakupovaní, prežívajú postihnuté osoby silné úzkosti, ktoré občas pretrvávajú ešte dlho po obávanej udalosti. To vedie k tomu, že sa stiahnu zo spoločnosti a sociálne sa izolujú.“Hypochondriálnu poruchu, ktorou Joe trpí, vyvolala konkrétna udalosť v detstve: „Keď som mal/a osem rokov, diagnostikovali môjmu otcovi rakovinu. Ako sa neskôr ukázalo, bola to, našťastie, chybná diagnóza,“ spomína si. „Vtedy som zažil/a prvé záchvaty paniky, ktoré sa v mojom detstve objavovali často, ale v posledných rokoch skôr ubúdali. Bál/a som sa baktérií a choroboplodných zárodkov a toho, že sa po jedle povraciam. To sa prejavovalo aj tak, že som niekedy celé dni nevzal/a nič do úst.“
Vďaka piatim rokom psychoterapie, ale predovšetkým sebakonfrontácii mal/a Joe hypochondriu ako-tak pod kontrolou. Pamätá si napríklad, ako v detstve pedantne kontroloval/a každú lyžicu pred použitím a zisťoval/a, či nie je znečistená. Túto potrebu už dnes nemá. „Pomohlo mi priamo sa vystaviť úzkosti. Na turistických výletoch som napríklad vedome jedol/la zo špinavých riadov alebo som po kamarátoch už znovu neoplachoval/a taniere.“
„Okrem konfrontácie s vlastným strachom bol pre mňa upokojujúci aj poznatok, že baktérie nie sú odolné voči teplu,“ vraví Joe. Rovnako sa medzitým naučil/a, ako so záchvatmi paniky narábať – ako pri nedávnej návšteve supermarketu. „Dokážem oddeliť fyzickú paniku od mentálnej, čiže zachovávam pokoj, aj keď sa mi trasie celé telo.“
Odolnosť je možná
Niektorí ľudia s hypochondriou sa dokážu koronakríze prekvapivo dobre prispôsobiť. „Skutočne pozorujeme fenomén, že pacienti s úzkostnou poruchou sa teraz cítia ako medzi rovnými, pretože sa boja všetci,“ hovorí Heike Winterová. „A dokonca aj ľudia, ktorí trpia depresívnymi symptómami, môžu mať pocit, že keď všetci zostanú doma, sami sú menej nápadní a menej porušujú spoločenskú normu neustálej orientácie na výkon. To vyvoláva dojem normality. Môže teda vzniknúť zdanie, že sú takí ako všetci ostatní.“ Na to, či ostanú skutočne rezilientní – teda psychicky odolní, si ešte budeme musieť počkať. Nie je tiež jasné, či sa hypochondriálne poruchy objavujú počas koronakrízy vo zvýšenej miere. Doktorka Winterová je pri prognózach opatrná. „Klinický dojem pri práci s pacientmi je taký, že kríza postihuje každého – ľudí so psychickými problémami dokonca obzvlášť závažne.“Čo teda môžu pacienti s úzkostnými poruchami počas koronakrízy robiť? Heike Winterová odporúča pozrieť si webovú stránku komory psychoterapeutov v Hessensku, v ktorej pôsobí ako prezidentka. Tam možno nájsť mnoho textov, tipov a materiálov s radami, ako si môže človek sám pomôcť. Boli zostavené špeciálne pre súčasnú situáciu. Aj Joe sa detailne informoval/a, ako sa dá vyrovnať s koronou. Okrem toho pomáha aj pocit súdržnosti. „Pomohol mi poznatok o tom, ako dlho môže vírus prežiť na rôznych povrchoch. A umývanie rúk vnímam ako neuveriteľne príjemnú činnosť, pretože viem, že mydlo vírus zabíja.“ Tieto poznatky Joe trochu pomáhajú – aj keď byt naďalej opúšťa len minimálne.
Heike Winterová radí všetkým, nielen tým, ktorí trpia hypochondriou alebo myzofóbiou, aby, ak je to čo len trochu možné, nepanikárili a nezaoberali sa možnými katastrofickými následkami krízy. „To sa však, samozrejme, ľahko hovorí." Pre niektorých je ohrozenie také skutočné, že je pre nich naozaj veľmi ťažké upokojiť sa a dodať si odvahu. Celkovo je užitočné nedávať príliš veľa priestoru negatívnym myšlienkam a treba si tiež uvedomiť, že negatívne pocity sú v skutočnosti len pocity, a nie pravda.“
květen 2020