Operácia „Kámen“  Falošné hranice, skutočné obete

Bola to jedna z najperfídnejších operácií tajnej služby počas studenej vojny. Agenti československej ŠtB nechali utekajúcich odporcov režimu pomocou fiktívnych pohraničných zariadení uveriť, že sú na slobode. Výskumníčka Václava Jandečková rekonštruuje príbehy obetí.

Vo februári 1948 prevzali moc v Československu komunisti. Od 23. februára 1948 už ľudia nesmeli opustiť krajinu ani s platným pasom, pokiaľ nemali výstupné povolenie. Tí, ktorí sa obávali komunistického prenasledovania, často nemali inú možnosť, ako ilegálne prekročiť hranice.

Dobre organizovaná sieť pašerákov a odbojárov podporovala útek do Nemecka a zbierala informácie pre americkú tajnú službu. ŠtB sa rozhodla sieť rozbiť – zrodila sa Akce Kámen.

S vynaložením značného úsilia bolo v západonemecko-českom pohraničí zriadených niekoľko falošných hraníc a falošných pohraničných staníc. V presvedčení, že to najhoršie už utečenci prežili, ochotne prezradili, čo vedeli: mená pomocníkov, podporovateľov, prevádzačov.

Výskumníčka Václava Jandečková zrekonštruovala príbehy obetí operácie Kámen.

Obete nič netušili

Továrnik Jan Prošvic dostal tvrdú ranu. Jeho továrne boli znárodnené a jemu samotnému hrozilo väzenie. Muž, ktorý si hovoril „Johnny“, dal lákavú ponuku: pomôže rodine emigrovať. Jan Prošvic bol zatknutý v apríli 1948. Bol prvou z predpokladaných stoviek obetí operácie Kámen, ktorú československá Štátna bezpečnosť vykonávala minimálne do roku 1951.

Marie a Vlasta Štěrbové boli už dlhšie v nemilosti štátu, keď sa v lete 1950 rozhodli utiecť. Okrem údajnej „neochoty pracovať“ sa Marie o štátnom aparáte vyjadrila až príliš jasne, a síce, že „na vedúcich miestach sú vyložení blbci a hlupáci, ktorí ničomu nerozumejú.” Muž menom „Pepík“ presvedčil Marie uveriť, že je agentom americkej tajnej služby (CIC) a že by jej mohol pomôcť emigrovať do Nemecka za predpokladu, že bude ochotná pracovať proti režimu. Marie postavila na nohy celú spravodajskú sieť. Pepík predstieral, že na odchod je všetko pripravené, on sám už vraj šiel napred - a Štěrbové udal štátnej bezpečnosti.

Podnikateľ Josef Šikola už mal za sebou niekoľko neúspešných pokusov o odchod z republiky. Koncom roku 1950 naletel údajnému prevádzačovi, ktorý rodinu aktívne kontaktoval. Šikolov syn Mirko prezradil falošným Američanom na výsluchu všetko, čo vedel. Mylne predpokladal, že je na západnej pôde – čo by sa už len mohlo stať?

Mirko Šikola mit Václava Jandečková | Foto: © Archiv von Václava Jandečková

Klamne skutočné hraničné zariadenia

Václava Jandečková chcela vlastne zistiť viac najmä o svojom vlastnom starom otcovi, ktorý od roku 1949 pôsobil v odboji a pomáhal ľuďom pri úteku. Počas jej bádania narazila na akciu Kámen. Začala ďalej pátrať a kontaktovať rodiny obetí. Jeden príbeh viedol k druhému a každý jeden prípad vzbudzoval záujem o nový.

Jandečková zdôrazňuje, že myšlienka postaviť falošné hranice nebola nová. Niečo podobné urobil Sovietsky zväz pred druhou svetovou vojnou. „Nezvyčajné bolo úsilie, ktoré do toho bolo vložené, vrátane falošných pohraničných úradníkov a kancelárií“, dodáva Václava Jandečková. „Malo to vyzerať čo najreálnejšie, aby sa obete upokojili a cítili bezpečne. Cieľom operácie Kámen neboli len ľudia, ktorí chceli utiecť. Úplne rozbitý mal byť celý systém, ktorý za tým bol.“

Postup bol vždy rovnaký: ľudia, ktorí chceli opustiť krajinu, boli špehovaní, agenti hraničnej polície a ich sprostredkovatelia predstierali, že im chcú pomôcť utiecť do Nemecka. Obete boli poslané cez údajnú hranicu a čoskoro narazili na „americký“ pohraničný úrad.

Na tomto území bolo veľa prázdnych domov. Tie najpôsobivejšie, ako napríklad bývalý hostinec v Heiligenkreuz, ktorý fungoval ako falošná colnica, boli na akciu Kámen upravené, aby vyzerali čo najamerickejšie. Čakal tam priateľský „kapitán Thomson“ alebo „Johnson“ alebo niektorý z jeho spolupracovníkov. Pripravená bola americká whisky a cigarety a z portrétu nad stolom láskavo hľadel prezident Truman, zatiaľ čo kapitán Thomson položil „len zopár otázok“.

Obete prevzali rolu utečencov často až  príliš ochotne. Mysleli si, že najhoršie majú za sebou, udávali mená a adresy, chceli sa zapáčiť. Okrem toho sa báli, že ich pošlú späť, ak nebudú dostatočne „spolupracovať“.

Po predstieranom výsluchu skončili obete v rukách bezpečnostných úradov, komunistických súdov a väzníc. Mnohí z nich sa nikdy nedozvedeli, že v skutočnosti nikdy neopustili československú pôdu.

Keď matku a dcéru Štěrbové v júni 1950 previezli do väzenia v Prahe, boli pevne presvedčené, že boli z nemeckej pôdy späť do Československa unesené.

Das ehemalige Einkehrhaus Heiligenkreuz diente für die Operation Kámen als falsches deutsches Zollamt. Heute beherbergt das Haus ein Restaurant mit Casino und Nachtclub. | Foto: © Archiv von Václava Jandečková

Nové poznatky vďaka vytrvalému výskumu

Historický výskum sa operáciou Kámen zaoberal málo. Čiastočne za to môže nezáujem, ale aj stav prameňov, domnieva sa Jandečková. V roku 2012 začala bádať v archívoch bezpečnostných služieb. Tam sa nachádzajú dokumenty, ktoré vytvorila Štátna bezpečnosť. „Ak neboli zničené, pripadá zvyčajne na každého politického väzňa alebo na každú prenasledovanú osobu jeden alebo viac zväzkov spisov,“ hovorí Jandečková. Pritom si však všimla nezrovnalosti – keďže dobre ovláda nemčinu. Oficiálna protokolárna správa s Janom Prošvicom uvádza, že bola napísaná v Neukirchene / Heiligenkreuzi. Ale: „Obsahuje hrubé gramatické chyby. Niečo tu nesedelo.“ Bádateľkin inštinkt sa ukázal ako správny: autor bol v skutočnosti príslušníkom ŠtB a samotná správa bola vyhotovená na falošnej colnici v Myslíve. Jandečková našla rozhodujúci kúsok skladačky.

Počas výskumu preukázala výskumníčka Jandečková určitú vytrvalosť: „Premýšľala som o tom takmer nepretržite, aj počas domácich prác.“ Vypátrala obete a pozostalých, nadviazala s nimi kontakt, prečítala stovky strán zápisníc a zoznamov, každé nové meno viedlo k novým poznatkom. Byrokracia štátneho aparátu bola veľmi svedomitá – veľa správ napísali agenti, no množstvo bolo vypracovaných aj o nich samotných. „Každý mal byť kontrolovateľný,“ uzatvára Jandečková. „V určitom bode mi bolo jasné, že tieto príbehy treba zapísať. Obete si zaslúžia aspoň to.”

Od roku 2021 sa pripomína pamiatka obetí tohoto perfídneho podvodu aj na javisku. Florian Wein z Divadla Ovigo sa o operácii Kámen dozvedel prostredníctvom výstavy Václavy Jandečkovej. Divadelná skupina s viac ako 60 účinkujúcimi rozpráva v pútavých epizódach príbeh akcie Kámen prostredníctvom historickej rekonštrukcie - na vychádzkach po pôvodných lokalitách pri Selbe / Aši, Waldsassene / Chebe a Stadlerne / Bělej nad Radbuzou. Publikum naživo sleduje, ako sa okolo Josefa Šikolu sťahuje slučka, sprevádza Jana Prošvica a jeho rodinu a diváci už dávno pred matkou a dcérou Štěrbovými tušia, že ich priateľka je v skutočnosti agentka, ktorá ženy nenápadne odpočúva. „Dialógy prebiehajú v nemčine aj češtine. Na pochopenie však postačí jeden z oboch jazykov. Každý tak môže bez problémov sledovať dej,“ hovorí  Florian Wein.

Szene aus einer der Theaterwanderungen „Fingierte Grenzen“ über die Operation Kámen | Foto: © Ovigo-Theater

Triler bez happyendu

Príbehy akcie Kámen sú ako špionážne trilery, no na happyend by ste čakali márne. Trojdielna knižná séria ako aj divadelná hra rozprávajú príbehy až do trpkého konca: Marie Štěrbová zomiera vo väzení vo veku 42 rokov ešte pred odsúdením. Jej dcéra Vlasta je po tri a pol roku prepustená na „slobodu“, ktorá slobodou vôbec nie je. Ovláda síce tri cudzie jazyky, no ako „trestankyňa“ smie pracovať len v uhoľných baniach, vo fabrike alebo ako upratovačka. Vydá sa a narodí sa jej syn Zdeněk, no väzenie ju nikdy úplne  „nepustí”.  Zomiera ťažko fyzicky a duševne zničená v polovici 80. rokov vo veku iba 53 rokov.

Jan Prošvic je odsúdený na nútené práce, no krátko nato sa mu predsalen podarí ujsť z pracovného tábora do Veľkej Británie. Jeho manželka Jiřina bola síce oficiálne oslobodená, prišla však o všetok majetok: rodinné vily boli skonfiškované a so svojimi štyrmi deťmi zostala bez finančných prostriedkov. Jednu z dvoch víl veľmi lacno kúpil v septembri 1949 Antonín Zápotocký, neskorší prezident Československa.

Nová otvorenosť k citlivej téme

Jandečkovej osvetová práca prináša ovocie. Ešte pred pár rokmi o operácii Kámen vedel málokto (alebo nechcel vedieť), no táto medzera sa pomaly zapĺňa. Vedkyňa organizuje výstavy a prednáša na túto tému, aj na školách. „Túto časť histórie by mali poznať najmä mladí ľudia,“ hovorí.
  Prispievajú k tomu aj divadelné vychádzky. Florian Wein vysvetľuje: „Mnohí mladší si už nevedia predstaviť, aké to vtedy bolo. Ale niektorí starší si to stále veľmi dobre pamätajú – a chcú sa o tom porozprávať aj s nami.“

Prekročenie skutočnej hranice je pre Floriana Weina vždy výnimočným momentom. „Vieme, čo sa tu vtedy dialo. A dnes len prejdeme cez hranice a nikoho to nezaujíma. Je to veľmi zvláštny pocit.“ Wein to naozaj vníma aj ako úlohu divadelného projektu: „Môžeme byť radi, že máme v Európe takéto otvorené hranice. Chceme si pripomenúť, že to tak nebolo vždy a v niektorých častiach sveta to tak nie je dodnes.“

Zločiny a následky nie sú premlčané

Operácia Kámen bola dlho v histórii bielym miestom. Páchatelia a tí, čo držali nitky v rukách, žili svoj život ako údajne bezúhonní občania, vrátane všetkých štátnych dôchodkových nárokov. Dodnes nebol nikto potrestaný – hoci trestné činy sa nedajú premlčať. Obete a ich rodiny trpeli niekedy až do konca života. Zdeněk Klíma (64), syn Vlasty Štěrbovej, sa z fotografie v knihe od Václavy Jandečkovej milo usmieva. Hovorí, že jeho matka „vláčila tento kameň celý život so sebou a už sa nikdy ako človek nedokázala vzchopiť. Zdeněk teraz pracuje ako turistický sprievodca: „Pretože mám rád ľudí.“
 

říjen 2022