Slávny filmový režisér Emir Kusturica vybudoval na východe Bosny a Hercegoviny mestečko na počesť nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Iva Andriča. Malo to byť veľkolepé, ako mnohé veci na Balkáne. Dopadlo to trochu inak, ako mnohé veci na Balkáne.
Mestečko Andrićgrad pripomína triumfálnu srbskú históriu (plnú triumfálnych porážok). Pred desiatimi rokmi ho vybudoval vo Višegrade na východe Bosny a Hercegoviny slávny filmový režisér Emir Kusturica. Autor Undergroundu tentoraz nestaval kulisy pre ďalší veľkofilm o „divokom východe“. Andrićgrad sa mal stať novým centrom kultúry, umenia, ekologického životného štýlu a zábavy na mieste, kde žil nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1961) Ivo Andrič. Odohráva sa tu dej jeho najslávnejšieho románu Most na Drine. Je tu však zopár „ale“.Národnosť je na Balkáne „tekutý“ pojem
Prvý problém je, že spisovateľ Andrić bol Chorvát z mesta Travnik v centrálnej Bosne, a nie Srb. To tu však málokomu prekáža. Keď ide o slávne dejinné osobnosti, ktoré môžu slúžiť ako marketingový produkt, sú Srbi zhovievaví a tolerantní.
Andrićgrad oslavuje srbskú mytológiu a popiera históriu. | Foto: © Andrej Bán
Andrićgrad sa teda spája s kŕčovitým a komickým privlastnením si veľkej osobnosti do srbských národných dejín. Nič prekvapujúce. Povedané jazykom sociológa Zygmunta Baumana, národnosť je na Balkáne, ktorý si v rokoch 1991 až 1995 prešiel zničujúcimi vojnami, „tekutý“ pojem. Napokon, aj mecenáš Andrićgradu Kusturica sa narodil v hlavnom meste Bosny a Hercegoviny, v Sarajeve, do moslimskej rodiny. Dnes však bojuje za pravoslávie, je z neho srbský nacionalista a priateľ ruského prezidenta Vladimira Putina.Andrić mal vo Višegrade domček, oproti ktorému si v divokých 90. rokoch na protiľahlom brehu Driny ktosi načierno postavil škaredú rodinnú „škatuľu“. Iróniou osudu dnes bráni výhľadu na Andrićgrad. Okrem toho, mesto sa voči slávnemu spisovateľovi zachovalo vskutku macošsky. Jeho domček venovalo akémusi železničiarovi, ktorý utiekol do Švédska, a tak stavba schátrala.
Jedným z hrdinov Andrićgradu je atentátnik na následníka trónu habsburskej monarchie. | Foto: © Andrej Bán
Hlavný problém je však v inom, vo vymazaní moslimskej histórie. Vo Višegrade sa v 90. rokoch odohrávali jedny z najťažších masakrov. Srbské „četnické“ jednotky svojich moslimských susedov povraždili a nahádzali do masových hrobov alebo do spenených vôd Driny. O tom sa však v potemkinovskom Andrićgrade nedozviete ani slovo. Vidíte iba gýčové kulisy, paškvily, hmotný dôkaz znásilnenej a sterilizovanej histórie. Samé repliky pravoslávnych chrámov, významných budov, je tu aj veľkoplošná farebná mozaika členov radikálneho združenia Mladá Bosna. Medzi nimi sa vyníma Gavrilo Princip, atentátnik na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve. Po jeho vražde v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna.
Nielen láska, aj nenávisť ide až za hrob
Na symbolickom mieste pri vstupe do Andrićgradu, v kaviarni Goya (nie, slávny španielsky maliar nebol Srb) oproti mozaike s atentátnikom Principom stretávam predsedu združenia Ravnogorských četnikov Mira Jeremića. S bodrým sedemdesiatnikom si potykáme, sme predsa Slovania. Miro je moderný četnik, má rád lahodné macchiato.Z okna kaviarne vidíme priestor, ktorému dominuje socha Andrića. Pri urputnom hľadaní dôvodov, ako a prečo si tohto Chorváta privlastnili, Srbom ulahodilo, že spisovateľ vo svojich románoch opísal, čiastočne verne, čiastočne s talentom literárnej fikcie, krutosti (o nabíjaní na koly a podobne) páchané na Srboch za čias Osmanskej ríše. Nad týmto územím vládla do roku 1918.
Režisér Emir Kusturica nechcel dočasné kulisy, dosiahol trvalý gýč. | Foto: © Andrej Bán
Dnes, 27 rokov po vojnách počas rozpadu Juhoslávie, je Višegrad súčasťou jednej z dvoch entít Bosny a Hercegoviny, Republiky srbskej. Krajinu na dve entity (druhou je bosniansko-chorvátska Federácia Bosny a Hercegoviny) rozdelili po skončení bojov na jeseň 1995 mocnosti Daytonskými dohodami.Miro vraví, že do vypuknutia vojny v roku 1991 žil skôr ako moslim než ako Srb. Pracoval v neďalekom Goražde medzi päťtisíc robotníkmi vo vojenskej fabrike. Ušiel odtiaľ, ako tvrdí, iba s puškou v ruke. Goražde bolo pred vojnou dominantne moslimské mesto, OSN ho dokonca vyhlásila za jednu z piatich Bezpečných zón, podobne ako Srebrenicu. Srbi odtiaľ utekali pred pomstou za spáchané masakre.
Jeremić urputne prekrúca dejiny. O zločinoch vlastných, teda četnikov, nechce ani počuť. Všetci tu boli podľa neho ustašovci, nepriatelia Srbov. Aj keby sa narodil na Marse, hovorí, vždy bude pre nich četnik a oni preňho ustašovci. Nielen láska, aj nenávisť ide teda až za hrob.
Turistická atrakcia v biednom kraji posiatom masovými hrobmi
Z kaviarenskej debaty, ktorá hrozí hádkou, sa presuňme naspäť do mesta, ktoré stojí na troskách vymazanej moslimskej histórie. Kusturica chcel najprv natočiť o tunajšom moste zo Zoznamu UNESCO a ľuďoch okolo neho veľkofilm na motívy Andričovho románu. Prekážala mu však dočasnosť, po dokončení filmu sa kulisy obvykle zbúrajú. Režisér preto vymyslel Andrićgrad, ktorý tu zostane „minimálne navždy“.Kritici tomuto grandióznemu projektu vytýkajú velikášstvo a gýčovitosť. Pozrime sa však na vec pragmaticky. Zbrusu nové historické mestečko – s knižnicou, divadlom a pobočkou univerzity – má podľa pôvodných zámerov slúžiť najmä ako turistická atrakcia na rozvoj cestovného ruchu v biednom kraji posiatom masovými hrobmi.
Popri iných má tento projekt, imitujúci chorvátsky Dubrovnik, aj keď, pravda, bez Jadranu a skutočných dejín, jeden veľký problém. Skôr než pulzujúce mesto pripomína Andrićgrad aj po desiatich rokoch od vybudovania mŕtve filmové kulisy. Kulisy znásilnenej histórie.
prosinec 2022