Klimatická úzkosť Klimatická zmena v našich hlavách

Piknik Znepokojených matiek pred budovou slovenskej vlády. Foto: © archív OZ Znepokojené matky

Klimatická kríza má významný vplyv nielen na ekosystémy, ale aj na psychické zdravie mnohých, predovšetkým mladých ľudí. Ohrozenie je reálne, no existujú stratégie, ako klimatickej úzkosti úspešne čeliť.

To, že sme svedkami klimatickej krízy, je už neodškriepiteľné. I keď sa stále nájdu popierači, dnes sú skôr na smiech a naozaj vo výraznej menšine. Klimatickú zmenu totiž pociťujeme takmer denne na vlastnej koži. Požiare, povodne, prudké prechody z leta do zimy... Toto si už všimol asi každý. Odborníci už desaťročia na to dôrazne upozorňujú, no opatrenia sa robia pomaly, ak vôbec. V ostatných rokoch sa však o klimatickej kríze hovorí viac, čo má však významný vplyv na psychické zdravie mnohých ľudí. V psychológii sa čoraz častejšie skloňuje pojem klimatická úzkosť.

Frustrácia aj žiaľ

„Ešte to nie je jednoznačne ustálený pojem, no všeobecne hovoríme, že klimatická úzkosť prináša rôzne negatívne emócie, ako sú strach, beznádej, pocity viny, hnevu, smútku. Spájajú sa s priamymi alebo nepriamymi dôsledkami zmeny klímy. Niektorí odborníci a odborníčky preferujú pojem klimatický stres, čím zdôrazňujú, že prítomnosť klimatickej krízy je pre nás negatívnym stresorom, pretože prináša ohrozenie,“ vysvetľuje psychologička Miroslava Žilinská, ktorá pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV.

Pojmy ako klimatická úzkosť, stres, či dokonca klimatický žiaľ sa v odborných publikáciách objavujú priamo úmerne tomu, koľko priestoru dostávajú klimatológovia a ich varovania vo verejných diskusiách. Mladá generácia je aj preto na témy súvisiace so životným prostredím oveľa citlivejšia ako generácia jej rodičov či starých rodičov. Napokon, dôsledky klimatickej zmeny dnes pociťujeme viac ako kedysi.

Úzkosť nás vlastne varuje pred nebezpečenstvom. Základný atribút toho, aby sme klimatickú úzkosť mohli označiť za chorobu, tu chýba. Nie je to totiž iracionálny strach. Je to niečo, čo vychádza z reálnej hrozby.“


„Cítila som hroznú frustráciu, že hlas odbornej obce zostáva ignorovaný. A ten hlas je jasný – smerujeme do veľkej krízy. My sme založili s priateľmi iniciatívu Nestrácajme čas, ktorá chcela podnecovať diskusiu na túto tému. Dávno sa vie, o čo ide, no nič sa s tým nerobí. A aj mediálne sa klimatickej zmene v tom čase venovalo málo priestoru. Mala som z toho pocity hnevu, smútku, ostatné problémy sa mi zdali marginálne,“ vraví čerstvá tridsiatnička Julka, ktorá na začiatku ešte nevedela, že trpí klimatickou úzkosťou. Keď sa stala mamou, spojila sa so združením Znepokojené matky, ktoré o tejto téme organizujú workshopy s odborníkmi a diskusie. „Prvý raz som pojem klimatická úzkosť počula práve na takomto stretnutí s podobne zmýšľajúcimi ženami. Veľmi mi pomohlo, keď som zistila, že v tom nie som sama, naopak, že je nás dosť veľa. Navyše, niekedy stačí, keď pomenujete to, čo sa s vami deje, a hneď sa vám uľaví,“ vysvetľuje Júlia.

Obavy o budúcnosť detí

Petra Ježeková pracuje v Centre environmentálnej a etickej výchovy Živica a roky sa zaoberá témami súvisiacimi so životným prostredím. Pre ňu teda pojem klimatická úzkosť nebol až taký nový a pocity, ktoré mala a má, sú veľmi podobné Julkiným. Obáva sa o budúcnosť svojich detí. Cítim klimatickú úzkosť a riešim to už dlhší čas. Je to niečo, na čo myslím každý deň. Napríklad, keď nakupujem, pýtam sa sama seba, aký bude mať dosah na životné prostredie, keď danú vec vyhodím, a mám výčitky svedomia. Alebo keď sa len tak niečím zaoberám, zrazu si vravím – nemala by som robiť niečo podstatnejšie? Zachraňovať svet? Sú to otázky, ktoré si kladiem pri bežných činnostiach. Občas sa dostanem do každodennej rutiny, zabudnem na túto tému, ale potom otvorím facebook, tam je plno správ o klimatickej katastrofe a zase to vo mne vyvolá zlé pocity,“ opisuje Petra.

Psychická choroba?

Obe mladé ženy patria ako matky do skupiny, ktorú klimatická úzkosť postihuje najčastejšie.

„Objavuje sa však aj komunitách, ktoré sú významne ohrozené zmenou klímy a žijú reálnym strachom o svoje živobytie. Sú to napríklad povolania blízke k pôde, respektíve späté s prírodou. Títo ľudia najviac vidia devastáciu, a tak zažívajú väčší emočný nápor. Sú však hlasy z vedeckej obce, ktoré upozorňujú, že by sme to nemali zovšeobecňovať a pripisovať len istým skupinám ľudí. Napokon, obavy o budúcnosť sa objavujú naprieč generáciami,“ vysvetľuje psychologička Miroslava Žilinská s tým, že klimatická úzkosť, napokon ako akákoľvek iná úzkosť, ešte sama osebe nie je psychickou chorobou. „Klimatická úzkosť je prirodzená reakcia na nové situácie, ktoré môžu byť pre nás ohrozením a úzkosť nás vlastne varuje pred nebezpečenstvom. Základný atribút toho, aby sme to mohli označiť za chorobu, tu chýba. Nie je to totiž iracionálny strach. Je to niečo, čo vychádza z reálnej hrozby. Ľudia sa ma často pýtajú na deliacu hranicu medzi tým, čo je normálna a chorobná úzkosť. Odpoveď hľadajme v intenzite a pôvode tej úzkosti,“ pripomína psychologička, ktorá založila iniciatívu psychozaklimu, ktorá sa venuje psychologickým aspektom klimatickej krízy.

Či ide o chorobný stav, musí posúdiť odborník. Ak úzkosť trvá dlho, ohrozuje vaše každodenné fungovanie, máte problém so sústredením či spánkom, vtedy je čas zistiť, ako na tom ste.

„Asi by som začala so psychológom, ktorý by posúdil vážnosť stavu a či je potrebná medikamentózna liečba. Starostlivosť o pacientov s úzkosťami je veľmi individuálna, vždy sa pracuje s tým, že odborník sa najskôr musí dozvedieť, z čoho presne vyplývajú strachy daného človeka. Väčšinou je však potom intervencia zameraná na schopnosť udržiavať si nádeje, ktorá však nie je falošným optimizmom,“ vraví psychologička Miroslava Žilinská.
 
 

Nádej

Petra Ježeková hľadala odpovede na to, ako s klimatickou úzkosťou pracovať, najskôr v budhistickej filozofii. Až neskôr sa dala dokopy so združením Znepokojené matky a veľmi jej pomohli workshopy, ktoré boli zamerané aj na to, ako s týmito pocitmi pracovať.

„Hovorili sme o tom, že máme možnosť vybrať si. Buď byť úzkostní a nič s tým neurobiť, alebo tú úzkosť pretaviť do nejakej činnosti. Priznáme, že takýto je stav, a poďme robiť, čo vieme, aby sme sa priblížili k želanému svetu. Ja osobne, napríklad pri nákupoch neplytvám, nekupujem žiadne zbytočnosti. Radšej si požičiavam, vymieňam. Zvažujem aj spôsob dopravy – dávam prednosť ekologickejším variantom ako autu. Zároveň však viem, že to je málo, a tak sa snažím podporovať rôzne petície, ktoré sa pokúšajú tlačiť na veľkých hráčov. Jedna vec totiž je, čo môžeme urobiť my sami, ale druhá, že ak sa nezmení priemysel a prístup veľkých spoločností, až tak veľa nezmôžeme,“ vysvetľuje Petra Ježeková.

Všetky tri dámy sa nedávno stali matkami a tak ako mnohé mladé ženy zvažovali, či vôbec mať deti. Napokon u všetkých troch prevážila túžba po dieťati.

Pre Miroslavu Žilinskú sa s rozhodnutím mať deti spája aj istá forma nádeje. „Ale nemusí to tak mať každý. My sme generácia, ktorá vyrastala na hrozivých predpovediach o klimatickej zmene, ja sama som na základnej škole kreslila obrázky kyslých dažďov, znečistenia. A generácia po mne, to sú ľudia, ktorí vyrastali s vedomím, že budúcnosť ľudstva je ohrozená. Obava prinášať potomstvo do takéhoto sveta je potom úplne prirodzená,“ vraví psychologička, no na záver pridáva trocha optimizmu. „Poviem jedno číslo, ktoré je dostupné aj na stránke Slovenskej akadémie vied. Zistilo sa, že až 70 percent opýtaných trápia obavy o životné prostredie. Ukázalo sa teda, že ľuďom naprieč Slovenskom nie je ľahostajné, čo sa deje a aké sú prognózy. Treba veriť, že sa to odrazí aj na ich činoch a na politikách vlád,“ uzatvára Miroslava Žilinská.

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.