Wim Wenders a jeho filmy Premýšľavý workaholik

Wim Wenders in action
Photo (detail): Donata Wenders 2004, © Wim Wenders Stiftung 2015

Chcel byť kňazom, chirurgom a neskôr maliarom. Nakoniec zvíťazila láska k filmu a stal sa režisérom: Wim Wenders. Medzinárodný filmový festival Berlinale v roku 2015 tomuto nemeckého filmovému tvorcovi udelil Čestného zlatého medveďa za celoživotné dielo a pripravil mu retrospektívu.

Mladý muž cestuje sám po USA. Autom prechádza diaľnicou, popri neónových reklamách a čerpacích staniciach. Volá sa Philip Winter a má napísať reportáž o americkej krajine. No nevie napísať ani čiarku. Namiesto toho zbiera fotografie miest, ktoré navštívil, aby nakoniec rezignovane skonštatoval, že “na nich nikdy nie je to, čo človek vidí”. Scény z Alice v mestách (1974) od Wima Wendersa. Rozpráva v ňom príbeh jednej odysey z juhu USA  do Mníchova, ktorá protagonistov privedie až k samých sebe.

Toto spochybňovanie obrazov vo svete, ktorý je vizuálne čoraz agresívnejší, je charakteristické pre prácu režiséra, ktorý vo svojich filmoch sám vytvára obrazy plné významu a poézie. Jeho filmy s dlhými, pomalými zábermi a starostlivým strihom vyžadujú pozorné sledovanie. Alice v mestách bola štvrtým Wendersovým filmom. Až po ňom sa sám začal pokladať za režiséra a natočil viac ako 50 ďalších hraných filmov a dokumentov, naposledy v roku 2014 film Soľ zeme, portrét brazílskeho fotografa Sebastiãa Sagalda.

Inovátor nemeckého filmu

„Vždy som bol vizuálny človek“, povedal raz o sebe Wim Wenders. Filmová kariéra však synovi lekára narodenému v roku 1945 v Düsseldorfe nebola daná do vienka. Pôvodne sa chcel stať kňazom, skúšal to potom s medicínou, filozofiou a sociológiou, v roku 1965 sa odsťahoval do Paríža, aby tam študoval maľbu. V roku 1967 nastúpil na novootvorenú Vysokú televíznu a filmovú školu v Mníchove. Aby si svoje filmy mohol produkovať a distribuovať sám, založil po natočení absolventského filmu Summer in the City (1971) spolu s dvanástimi ďalšími filmármi družstevné filmové vydavateľstvo autorov.
  • Rainer Rother, head of the Berlinale retrospective © Berlinale
    „Wim Wenders už svojimi prvými filmami zmenil od základov nemeckú filmovú scénu a ako spoluzakladateľ Vydavateľstva autorov jej dal súčasne aj viditeľnú a vplyvnú platformu. Ako sotva ktorý iný režisér spojil nemeckú novú vlnu s medzinárodnou filmovou produkciou. Je veľkým revolucionárom skúmajúcim možnosti kinematografie a s každým novým projektom – či už hraným alebo dokumentárnym – hľadá nové výzvy a je pritom otvorený technickému vývoju. Zostáva „on the road“, na ceste vždy k niečomu novému.“








Nielen v Mníchove sa chceli mladí autorskí filmári priblížiť svojim vzorom Wimovi Wendersovi, Rainerovi Wernerovi Fassbinderovi, Wernerovi Herzogovi a Volkerovi Schlöndorffovi, jasne sa odlíšiť od typického zábavného filmu svojej doby a nájsť novú filmovú reč. Čo ich spájalo, boli kritické postoje voči spoločenskej a politickej situácii v Spolkovej republike a jej národnosocialistickej minulosti. S tým sa spájala otázka vlastnej identity, téma, ktorou sa Wim Wenders zaoberal znova a znova. Najmä hlavné postavy jeho raných filmov sú rozorvaní, do seba obrátení mladí muži. Rebelujú proti meštianskemu spôsobu života bez toho, aby boli schopní sformulovať adekvátnu alternatívu. Po úspechoch road movies Alice v mestách a V behu času sa Wendersovi kriminálnym príbehom Americký priateľ (1977) podľa románu Patricie Highsmith preraziť na medzinárodnej scéne. Francis Ford Coppola ho pozval do Hollywoodu, aby režíroval film o autorovi detektívok Dashielovi Hammettovi. Natáčanie sa pre Wendersa skončilo fiaskom.
 

Nemec v Amerike

Amerika mu podľa vlastných psov pripadala ako „krajina neuveriteľnej neviazanosti, ktorej sa úzkoprsosť a chýbajúci zmysel pre humor mojej nemeckej domoviny nemôžu ponúknuť žiadnu alternatívu.“ Režisér opätovne tematizuje vplyv, ktorý mali USA so svojimi mýtami a svojou populárnou kultúrou na jeho generáciu. Esteticky sa tento vplyv u Wendersa prejavuje napríklad na panoramatických záberoch a na cite pre prázdno, školeného motívmi maliara Edwarda Hoppera. Napriek tomu zostal Wendersov vzťah k USA ambivalentný. V Hollywoode bol počas natáčania filmu Hammett (1982) tesne konfrontovaný s americkým filmovým priemyslom: na nezávislosti si zakladajúci režisér musel na prianie producentov ustavične točiť a strihať nanovo. Túto skúsenosť Wenders spracoval vo filme Stav vecí (1982), v ktorom hlavného protagonistu, nemeckého filmára, zastrelia v Hollywoode.

Napriek tomu žil Wenders viac ako dekádu v Los Angeles a v New Yorku. V tom čase aj zaznamenal jeden zo svojich najväčších úspechov: Paris, Texas (1984) podľa scenára Sama Shepharda je road movie s nadčasovým príbehom o samote, lásky a hľadaní vlastného ja. Späť v Nemecku Wenders v roku 1987 nakrútil film Nebo nad Berlínom, svoj druhý najväčší úspech u publika, v ktorom je rozdelené mesto zobrazené z pohľadu anjelov. Wenders film koncipoval ako koláž z hlasov, tónov a hlbokých dialógov z pera jeho priateľa, literáta Petra Handkeho.

Paris, Texas a Nebo nad Berlínom, obe ocenené Zlatou palmou z Cannes, bezpochyby patria medzi filmovú klasiku. Napriek tomu zažil Wenders, ktorý v 90-tych rokoch nedokázal nadviazať na predchádzajúce úspechy, vlnu odmietania. Jeho ambiciózny sci-fi projekt Až na koniec sveta (1991) prepadol u kritiky i publika. Wendersovi vyčítali, že jeho filmy sú namyslené, citujú samé seba a patria do prežitej éry autorského kina.

Filmár, fotograf, esejista

No Wenders sa nenechal zmiasť a pokračoval svojim vlastným premýšľavým a súčasne zvedavým spôsobom. Popri hraných filmoch realizoval dokumenty o filme, móde, hudbe, architektúre a tanci. V dokumentárnej snímke Pina (2011) o wuppertalskej choreografke Pine Bausch priblížil telesnosť tanečníkov filmovému publiku pomocou techniky 3D. Film získal – rovnako ako predtým hudobný dokument Buena Vista Social Club (1999) a neskôr v roku 2015 Soľ zeme – nomináciu na Oscara.

Počas svojej kariéry boli Wendersovi udelené všetky významné filmové ocenenia. Je spoluzakladateľom a prezidentom Európskej filmovej akadémie a meno si urobil aj ako docent, esejista a fotograf. Hraný film Everything will be fine o spisovateľovi prežívajúcom životnú krízu mal svetovú premiéru na Berlinale 2015. Na ukončenie kariéry režisér, ktorý v roku 2015 oslávil sedemdesiatku, nemyslí. „Som priznaný workaholik“, povedal Wenders v roku 2014 v rozhovore, „prácu a život som nikdy nevedel oddeliť“.


Foto Roland Emmerich: Franz Richter (User:FRZ) – Own work. Lizenz: CC BY-SA 2.5-2.0-1.0 via Wikimedia Commons