Kríza dôveryhodnosti médií „Prehodnotiť vlastnú rolu“

Kumpánstvo s elitami, jednostranné spravodajstvo, zneužívanie moc – mnohí  Nemci sú s médiami nespokojní. Do akej miery sú ich výčitky oprávnené? A ako by si mohli novinári znovu získať dôveru občanov? Štyri komentáre z oblasti publicistiky, vedy a politiky.
 

Stratili Nemci dôveru voči dôveryhodnosti publicistického spravodajstva? Prinajmenšom odvtedy, čo stúpenci protiislamského hnutia Pegida a pravicová strana Alternative für Deutschland (AfD) nadávajú médiám všeobecne ako „lživej tlači“, sa o tom verejne diskutuje. Aj keď podľa ankety inštitútu verejnej mienky infratest dimap z októbra 2015 približne 72 percent opýtaných s týmto označením nesúhlasí, napriek tomu minimálne 20 percent sa priznáva explicitne k termínu „lživá tlač “, keď uvažujú o novinách, rozhlase a televízii v Nemecku. A 42 percent všetkých opýtaných vyjadruje v podstate pochybnosť o dôveryhodnosti publicistických článkov.

Do akej miery je oprávnená kritika médií? Kedy sa na tento účel zneužíva politická propaganda? Do akej miery môže byť kritika aj konštruktívna? A akú úlohu zohráva pri kríze dôveryhodnosti ťažká ekonomická situácia, v ktorej sa ocitajú mnohé redakcie v čase digitalizácie. K týmto otázkam sa vyjadrí publicistka Petra Sorge, politológ Thomas Meyer, politička Tabea Rößner (strana Bündnis 90/Die Grünen) a Uwe Krüger, odborník na komunikáciu na univerzite v Lipsku.

„Kríza dôveryhodnosti má aj ekonomické príčiny“ – Petra Sorge, Redaktorka a mediálna blogerka časopisu „Cicero – časopis pre politickú kultúru“

Petra Sorge © Andraes Dallmann pre Cicero (Ringier Publishing GmbH) Keď hovoríme o aktuálnej kríze dôveryhodnosti publicistiky, považujem za dôležité, aby sme oddelili najskôr tieto dve záležitosti. Na jednej strane sú médiá projekčným a útočným priestorom jedných z najnebezpečnejších kultúrnopolitických bojov od zjednotenia Nemecka. Na druhej strane sa nachádzajú vzhľadom na digitálny prevrat v ekonomickej kríze.

Slovo „lživá tlač“ bolo zvolené v roku 2014 za „paslovo roka“, pretože podľa zdôvodnenia komisie, slúžila tlač už počas prvej svetovej vojny a počas nacionálneho socializmu hanobeniu nezávislých médií. S pojmom, ktorý prevzalo hnutie Pegida a ktorý ďalej žije v prostredí pravicovopopulistickej strany AfD, sa médiám upiera všeobecne demokratická kontrolná funkcia. Výčitka znie, že nemecké redakcie zatajili s pohľadom na zdanlivo politicky ľavicovú suverenitu diskusií a dohodli svojim príbehom prijateľnú „spinu“ (pozn. anomália chrbtice), teda akýsi trik. Avšak spravodajstvo o sexuálnych útokoch v Kolíne a iných mestách počas silvestrovskej noci 2015/2016 demonštruje, že o ľavicovej suverenite diskusií nemôže byť ani reč. Trestné činy migrantov sa stali centrom pozornosti spravodajstva ako aj kritika utečeneckej politiky Angely Merkelovej.

Keď je reč o „kríze dôveryhodnosti“, potom ide aj o ekonomické faktory. Digitalizácia zrýchlila výrobný proces v médiách a nechala rozpustiť príjmy z reklám. Redakcie sa zjednotili, na rešerš zostáva stále menej času. Pri hľadaní nových zdrojov príjmu pristupujú vydavateľstvá na nové nebezpečné spojenectvá: prostredníctvom tzv. „Native Adversiting“ sa reklamným zákazníkom poskytuje možnosť, aby obsahy prepožičiavali dojem redakčných príspevkov. 

Vytvárať dôveryhodnosť znamená, nenechať sa ovplyvniť politickými pravicovými útokmi, ale zachovať si tiež redakčnú nezávislosť voči reklamným vplyvom. A pre všetky formy kritiky, ktoré sa vyjadrujú prostredníctvom komentárov a sociálnych sietí, platí, že je potrebné brať publikum vážne, viesť konštruktívnu diskusiu a nastoliť transparentnosť. Nápomocnou môže byť práve odborná „časť verejnosti“ na sieti, v ktorej sa odkazuje na nejaký rešerš alebo sa odhaľuje nejaká chyba.

„Republika potrebuje objasňujúce rozhovory“ – Thomas Meyer, Emeritný profesor politických vied a zastupujúci predsedajúci komisie základných princípov SPD


Thomas Meyer Foto (výrez): © Reiner Zensen Heslo „lživá tlač“ je už od roka 2014 hymnou, s ktorou agresívne bojuje pravicovými populistami presadzované protestné hnutie Pegida s nemeckými médiami. Média generálne útoky odmietajú oprávnene. Napriek tomu sa začala v spoločnosti a s niektorými publicistami diskusia o skutočných zanedbaniach a jednostrannosti nemeckej mainstreamovej publicistiky pod heslom „infarkt komunikácie“. Toto povedomie sa rozširuje, takže sa odmieta čosi vo vzťahu spoločnosti k jej rozhlasovým a printovým médiám. Nedôvera a odcudzenie rastú.

Pôvod tohto možno zhrnúť do troch bodov. Po prvé utrpela dôvera v objektivitu a pravdivosť médií. Mnohí občania si uvedomujú pri porovnávaní vlastných skúseností s obrazom spoločnosti prezentovaným v médiách, že nie málo novinárov sa pokúša s tieňovými politickými správami a komentármi vytvoriť vlastnú politiku, namiesto toho, aby slúžili ako féroví zástupcovia spoločenskej introspekcii. Od talkshow až po časti kvalitnej tlače dochádza k tendencii, aby sa politické dianie odpolitizovalo. Namiesto toho, aby sa diskutovalo o relevantných spoločenských témach, inscenujú sa rivality medzi prominentmi. Nakoniec dominuje v mnohých médiách obraz, v ktorom hrajú okrajovú rolu najdôležitejšie sociálne problémy ako rastúca neistota, nerovnosť a exklúzia.

Médiá a spoločnosť sa rozchádzajú. Dôveryhodný vzťah medzi spoločnosťou a jej médiami sa narúša. Určite ide najskôr o odmietnutie všeobecných atakov pravicových populistov. Potom potrebuje aj republika objasňujúce rozhovory, aby sa viditeľné roztržky mohli znova urovnať.

„Nanovo definovať poslanie žurnalistiky“ – Tabea Rößner, Hovorkyňa pre médiá, kreatívne hospodárstvo a digitálnu infraštruktúru spolkovej frakcie strán Bündnis 90/ Die Grünen
Tabea Rößner Foto (výrez): © Stefan Kaminski/Spolková frakcia Bündnis 90/Die Grünen Pri heslách ako „usmernenie“ alebo „lživá tlač“ je potrebná najskôr obozretnosť. To sú politické pojmy boja, ktoré naozaj nie sú určené k tomu, aby v tejto krajine vykresľovali situáciu. To isté platí aj pre znovu vyjadrenú výčitku kumpánstvu žurnalistov a mocenských elít. Takéto vzťahy vládnu v totalitných štátoch, veď sme od nich v Nemecku ďaleko vzdialení..

Inými slovami: Mali by sme sa vystríhať toho, aby sme médiá všeobecne prekliali. Vytvárajú média politiku a mienku? Áno. Ale je to tiež úloha, ktorá im ústavnoprávne prislúcha. Média slúžia slobode vyjadrovania a tlače a majú dať občanom možnosť, aby prijímali rozličné názory a vytvárali si vlastný obraz.

Musíme však masívnu stratu dôvery v médiá, ktorú potvrdzujú aj ankety, bezpodmienečne prijať vážne. Rozhodujúca otázka je: ako budeme zaobchádzať s touto krízou hodnovernosti? Myslím, že je dôležité pre rozhlasové inštitúcie a vydavateľstvá, aby uvažovali o vlastnej úlohe. Čas jedinej interpretačnej suverenity o spoločenskej realite už prešiel. Čo potrebujeme, je reflexia a otvorená chybná kultúra. Pracovné podmienky a metódy musia byť urobené transparentnejšie, média sa musia oveľa viac postaviť k téme.

Navyše platí, že sa znova definuje úloha publicistiky. Už nestačí, aby sa len pripravili správy. Dôležitejšími sa stávajú okolnosti a zaradenie informácií. Tak sa môžeme vyvarovať toho, aby stále viac ľudí uverilo zdanlivo jednoduchým odpovediam, neserióznym blogom a sprisahaneckým teóriám.
Samozrejme je tu aj otázka finančných zdrojov. Rozsiahle spravodajstvá, intenzívne rešerše, podrobné príspevky a viac redaktorov a korešpondentov v teréne – to všetko niečo stojí. Ako sa podarí, vzhľadom na (ťažkú) ekonomickú situáciu zvládnuť rámcové podmienky, aby média mohli naďalej prispievať vysokou publicistickou kvalitou, ktorú potrebujeme pre dobre fungujúcu demokraciu?

„Zúženie diskurzu médií“ – Uwe Krüger, Publicista a odborník na médiá na univerzite v Lipsku
 

Uwe Krüger © Olivia Jasmin Czok/ Univerzita Lipsko „Systémová tlač“, „mainstreamové médiá“, „usmernenie“, „lživá tlač“ – tieto pojmy sú ostré. Napriek tomu sa mi nezdá byť obrana a útlak primeranými stratégiami, ako zaobchádzať s kritikou. Pretože aj etablovaní publicisti a politici znášajú určité dojmy. O „vlastnom usmernení v novinárčine“ hovorila redaktorka redakcie Süddeutschen Zeitung Franziska Augstein už v roku 2005. Vtedajší šéfredaktor týždenníka Wirtschaftswoche Roland Tichy ju nazval v roku 2008„slobodne usmerňovanou tlačou“, a spolkový minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier sa čudoval v roku 2014 na mediálnom kongrese nad „homogenitou“ a „tlakom konformity“ v redakciách.

V Nemecku samozrejme nie je žiadne ministerstvo propagandy, ktoré usmerňuje mediálnu krajinu predcenzúrou. Existujú avšak rozličné mechanizmy, ktoré majú v súčinnosti podobné efekty a vedú k tomu, aby sa čitateľ cítil etablovanými médiami informačne podvedený, ako to formuluje sociológ Arno Klönne.

K týmto faktorom patrí napríklad aj ekonomicky chúlostivá situácia, v ktorej sa dnes nachádzajú mnohé redakcie. Zmes časového tlaku, PR-závislosti a strachu zo znižovania pracovných miest vedie k atmosfére, v ktorej majú publicisti menej impulzov, aby zisťovali stanovenia tém a zdanlivé samozrejmosti. Inou dôležitou príčinou homogenizácie globálneho pohľadu je homogenita úrovne publicistiky samotnej. Dorast pozostáva predovšetkým zo západne socializovanej najvyššej spoločenskej vrstvy, a zahraničnopoliticky tón udávajúci publicisti disponujú väčšinou dobrými kontaktmi s USA, NATO a EÚ. 

V zásade verím, že média sa sústreďujú tematicky na diskurz politickej elity. Tak sa prispôsobujú strany stále viac svojim politickým pozíciám. Aj to môže viesť k zúženiu diskurzu médií. V mnohých tematických oblastiach máme značné rozdiely medzi väčšinovou mienkou obyvateľstva a konaním elity – keď užívatelia vnímajú veľké médiá na strane elít a nekladú svoje vlastné otázky, práve vtedy môžu prísť médiá o ich dôveru.