Nemecké divadlo Súčasná po nemecky písaná dráma

Súčasná dráma
© Foto: Ctibor Bachratý

Súčasná nemecká dráma, rovnako ako nemecká literatúra, má rôzne podoby, formy a tendencie. Jej  nejednotnosť  vyplýva okrem iného aj zo súčasnej sociálno-politickej a spoločenskej situácie v Nemecku. 
 

Nemecká dráma, tak ako aj nemecké divadlo, mení v 21. storočí svoju doterajšiu podobu a radikálne naburáva divadelný diskurz, ktorý presahuje nemecké hranice.

Nemecké politické a režijné divadlo, čiže divadlo režisérskych osobností sa stále udržiava vo svojej forme, no s pribudajúcim úspechoch nezávislých berlínskych scén ako HAU alebo Ballhaus Naunynstrasse a mestskej berlínskej scény Maxim Gorki Theater, či najnovšie Münchner Kammerspiele, sa čoraz väčší dôraz kladie na nových autorov, ktorí začali písať po roku 2000. Práve oni priniesli do nemeckého divadla nové témy a nový pohľad na nemeckú divadelnú scénu.

Napriek tomu, že najprestížnejšie ocenenie súčasných nemeckých hier Mülheimer Dramatikerpreis sa udeľuje v Nemecku od roku 1976, deväťdesiate roky 20. storočia a prvé desaťročie 21. storočia charakterizovali skôr dvojice – autor a režisér (Peter Handke a Claus Peymann, Dea Loher a Andreas Kriegenburg, Marius von Mayenburg a Thomas Ostermeier, Tilmann Köhler a Thomas Freyer), alebo autorské divadlo režisérov (René Pollesch, Herbert Fritsch, Christoph Marthaler, Armin Petras či tvorcovia dokumentárneho divadlo – Hans-Werner Kroesinger, Milo Rau, tvorcovia Rimini Protokoll, She She Pop, či Rabi Mroué a ďalší).

V súčasnosti  existuje v Nemecku niekoľko cien a prezentácii súčasnej drámy:  Hamburger Thalia Theater a jej autorské divadelné dni, berlínske Schaubühne s festivalom Medzinárodnej novej drámy, a ceny či trh dramatických textov v Mühlheime, Heidelbergu či berlínskom Theatertreffen.
Ďalším faktorom, ktorý ovplynil nemeckú platformu a uvádzanie nových neznámych autorov bol začiatkom deväťdesiatich rokov vznik odboru scénického písania na Hochschule der Künste v Berlíne, v súčasnosti Hochschule der Künste, čo prinieslo zásadný zlom v nemeckej súčasnej dráme. Autori ako  Roland Schimmelpfennig a Oliver Bukowski, ktorí sú dnes profesormi na tejto Univerzite, ponúkajú svoje modely tvorby a písania. Bukowski sa venuje  jazykovému gestusu a jeho sociálnej funkcii, technike dialógu a Schimmelpfennig rafinovanej perspektíve rozprávania, dialógovému “pingpongu”.

Súčasné nemecké texty sa na nemeckom javisku vydávajú a často aj uvádzajú, no napriek tomu, je stále dôležitá a do istej miery aj pre kontinuitu autora podstatná priama spolupráca dramatika s konkrétnym  divadlom. Početné scénické čítania sú jednou z mnohých takýchto príležitostí. Niektoré úvádzané hry sú dokonca výsledkom skúšobného procesu dramatika a divadla. 

V nemeckej kritike sa však ozývajú na súčasnú drámu aj kritické hlasy. Súčasné texty sú podľa nich málo konfliktné a zameriavajú sa len na témy, ktoré nikoho neurazia a ktoré korektne a teda okrajovo pomenovávajú problémy súčasnej nemeckej spoločnosti či globálneho sveta.
 
Napriek všetkému spomínanému, predsa len sa v nemeckej dráme objavujú náznaky okruhov istých spoločných, alebo skôr podobných tém.
Na jednej stane tvorí skupina autorov, ktorí sa venujú historickým témam – vyrovnávaniu sa s holokaustom, alebo s nedávnom históriou (pád Berlínskeho múru, rozdelenie a znovuspojenie Nemecka) v súvislosti s rodinnými či osobnými skúsenosťami.

Najmä autori pochádzajúci z bývalého východného Nemecka zachytávajú reakcie obyvateľov, ich očakávania a sklamania po zjednotení: dramatizácia Christy Wolf Rozdelené nebo), Dirk Laucke s témou nasiczmu, rasizmu ale aj pádu Berlínskeho múra. Čiastočne by sme do tejto skupiny mohli zaradiť aj Elfriede Jelinek, i keď jej témy a tvorba sú nezaraditeľné, nakoľko prestupujú a obsahujú viaceré témy z načrtnutých okruhov. Napriek tomu, že Elfriede Jelinek je rakúskou autorkou, pôsobí aj v Nemecku, čoho dôkazom je aj niekoľko cien, ktoré si už viackrát odniesla z Mülheimer Theatertage.
 
Do druhého okruhu patria dramatici a dramatičky s politicky a teda aj spoločensky aktuálnymi témami nielen vzhľadom na súčasné Nemecko, ale s európskym presahom: Wolfram Lotz, Rebekka Kricheldorf, Fritz Kater (pseudonym Armina Petrasa), Marianna Salzmann. Ďalšou témou tohto okruhu je aj kritika kapitalizmu, konzumného globálneho sveta, či straty minulosti a pamäti  v dobe tekutej reality: René Pollesch, Falk Richter, Roland Schimmelpfennig.
 
Osobné témy so sociálno-spoločenskou kritikou, zameranou na profesný život, medziľudské vzťahy, životný štýl, voľný čas, cestovanie, telo, sexualita  či choroba – psychická či fyzická patria k témám ďaľšieho okruhu. Autori tu poukazujú na pocit neistoty, strachu a ohrozenia v súčasnej spoločnosti. Primárnym sa stáva sprostredkovanie autentických zážitkov: Sybille Berg, Dea Loher, Kajta Brunner, Felicia Zeller, Peter Handke, Ewald Palmetshofer, Marius von Mayenburg, Wolfram Höll.
Téma migrácie, identity, prienik rôzych kultúr a spôsobov správania prenesených do Nemecka tvorí osobitá skupina autorov, väčšinou z radov novodobých migrantov integrovaných v nemeckom prostredí a nemecky píšucich. Či už sú to bývalí Juhoslovania, Turci, Izrealčani, Palestínci, Sýrčania, Iránci  –  Yael Ronen, Nurkan Erpulat, Azan Garo a koniec koncov režisér a autor Rabih Mroué.
 
Deliaca čiara medzi spomínanými témami a okruhmi sa pri podrobnejšej analýze textov stiera a jednotliví autori sa v okruhoch prelínajú. Nemecké dramatické umenie sa postupne stalo akousi diskusnou platformou a kritikou spoločnosti a ľudí v nej žijúcich. 

To, že nemecky píšuci autori svoje texty neuzatvárajú do nemeckého prostredia, ale sú schopní obsiahnuť prinajmenšom európsky kontext svedčí aj množstvo prekladov nemeckých súčasných hier do všetkých jazykov. Najaktívnejším prostredím, ktoré uvádza nemeckú drámu, je česká a poľská divadelná scéna. Obľúbená je rovnako aj v slovenskom divadlenom prostredí. Medzi slovenských režisérov alebo divadlá, ktorí uvádzajú nemecké hry, patrí Edo Kudláč, Martin Čičvák, Svetozár Sprušanský, divadlo Aréna a Slovenské národné divadlo.