Wojciech Przybylski PRVÝ DOJEM A ĎALŠIE CHYBY V MYSLENÍ

Ilustracja: Jak unikać błędów poznawczych
© Polityka Insight

Ľudské vedomie ukrýva veľa nástrah, ktoré zjednodušujú a manipulujú naše vnímanie reality: ktorým chybám v myslení je lepšie sa vyhnúť, pokiaľ nechceme naletieť falošným správam?
 

Chyby v myslení nás sprevádzajú na každom kroku. Keď v zime vyjdeme von z vyhriateho bytu a niekto sa nás opýta, koľko je stupňov, s veľkou pravdepodobnosťou odpovieme, že je pod nulou. Prinajmenšom pokiaľ sme ešte nezbadali, že mláky nie sú zamrznuté, čo je jednoznačným dôkazom, že teplota je nad nulou. Zimomriavky a drkotanie zubov nás zviedli k falošnému úsudku, ktorý automaticky vnímame ako pravdivý..
 
Pri hodnotení udalostí a rozhodovaní sa nezriedka spoliehame na svoj prvý dojem. Takéto nástrahy ľudského vedomia, ktoré zjednodušujú vnímanie reality, a niekedy ho dokonca až skresľujú, označujeme ako chyby v myslení. Sú zodpovedné taktiež za to, že sociálne médiá majú občas rovnako silný vplyv na naše myslenie ako fyzické signály.
 
Porúch v myslení evidujeme už toľko, že je takmer nemožné všetky si ich zapamätať. Mnohé z nich používame zámerne, aby sme si uľahčili dorozumievanie: isté spôsoby fungovania mozgu nám umožňujú upútať pozornosť komunikačného partnera, sprostredkovať mu predstavu o abstraktných problémoch a vzbudiť v ňom empatiu. Aj v tomto texte sú prítomné metafory a iné štylistické prostriedky, ktoré majú čitateľovi uľahčiť chápanie a sprostredkovať mu niekoľko užitočných rád.

AKO NOVINÁRI VYUŽÍVAJÚ CHYBY V MYSLENÍ

Keď sa hovorí o dôležitých spoločenských problémoch, akými sú chudoba, segregácia, násilie alebo choroby, najlepšie to funguje prostredníctvom konkrétnych osudov, ktoré človeka zasiahnu väčšmi ako abstraktné čísla. Rečníkovi venujeme pozornosť a reagujeme podľa jeho zámeru skôr, keď spoločenský problém nadobudne konkrétne meno a tvár – keď sa poľudští. Avšak funguje to aj opačne: odosobnená metafora „záplavy utečencov“, ktorá sa prevalila do Európy, bola taká silná, že ovplyvnila stanoviská a politické rozhodovanie viacerých spoločenstiev.
 
Chyby v myslení zohrávajú dôležitú úlohu v oboch prípadoch. V prvom z nich bezprostredná identifikácia s obeťou vyvoláva podstatne silnejšiu emocionálnu reakciu ako objektívne, štatisticky podložené znázornenie obsahu. V druhom prípade máme do činenia hneď s dvoma fenoménmi: s efektom homogénnosti cudzích skupín, teda s tendenciou prenášať negatívne alebo pozitívne znaky jednotlivých zástupcov skupiny na všetkých jej členov, ako aj s ilúziou zhlukovania, vďaka ktorej hľadáme súvislosti tam, kde vôbec nie sú, napr. medzi nárastom počtu utečencov a teroristickými útokmi.
 
K novinárskemu remeslu patrí aj šikovné využívanie chýb v myslení, aby sa skutočnosti podali nanajvýš zaujímavým a výstižným spôsobom. Žurnalisti sa veľmi často odvolávajú na autority a odborníkov, ktorých tvrdenia sa len zriedkakedy spätne prehodnocujú (rešpekt voči autorite). Ďalšia stratégia spočíva v tom, že čitateľom sa nezvyčajné fakty a udalosti prezentujú spôsobom, ktorý má vzbudiť ich záujem o problém a jeho následky. Vďaka efektu prvenstva (schopnosť ľudskej pamäti, vďaka ktorej si lepšie spomíname na informácie, ktoré sa k nám dostali skôr ako na tie, ktoré prišli neskôr) sme schopní lepšie si osvojiť dôležité informácie a neskôr ich na základe podstatného, špecifického príkladu zasa reprodukovať.

EMÓCIE NÁS PLETÚ

Problematické to začína byť vo chvíli, keď si prestávame byť vedomí svojich chýb v myslení. Stáva sa to najčastejšie, keď sme v časovej tiesni a pociťujeme silné emócie. Teda napríklad aj vo chvíli, keď sme súčasťou vášnivej diskusie v sociálnych médiách. V takomto prípade môže už aj zopár chýb v myslení viesť k tomu, že falošnú správu ako takú neodhalíme, necháme sa ňou ovplyvniť a rozšírime ju ďalej. Práve v tom spočíva zničujúca sila fake news: využívajú prirodzené mechanizmy, ktoré majú vplyv na to, že nepravdivé informácie si navyše zdôvodníme a podávame ďalej.
 
Pokiaľ sa chceme vyhnúť chybám v myslení, musíme najprv vedieť, ako ich môžeme odhaliť a ako svoje vlastné myslenie kriticky skúmať. Netreba pritom ale zabúdať na efekt slepej škvrny: chyby v myslení sa najľahšie odhaľujú u druhých, my sami im však rovnako podliehame. Sústreďujeme sa na to, aby sme odhalili chyby v argumentovaní druhého, pričom však svoje vlastné argumenty zabúdame objektívne prehodnocovať. Toto presvedčenie posilňuje tiež efekt tretej osoby, pri ktorom pevne veríme, že masové médiá majú väčší vplyv na druhých ako na nás samotných.

 Niekedy mávame sklony k fatalizmu a to nezávisle od svojich politických názorov. Presvedčenie, že v minulosti bolo všetko lepšie a dnešný svet speje do záhuby vedie k zužovaniu perspektívy. Nie je to náhodou tak, že očakávame, že sa naplnia práve tie najhoršie scenáre, a preto sa odmietame pozerať na isté témy alebo osoby z inej, dobroprajnejšej perspektívy? V takomto prípade ide o najviac rozšírenú chybu v myslení – potvrdzujúce skreslenie. Máme tendenciu väčšmi stavať do popredia informácie, ktoré potvrdzujú naše presvedčenia, ako tie, ktoré im protirečia. S tým je spojený efekt znepriatelených médií, ktorý hovorí, že predstavy ktoré sú v rozpore s naším presvedčením, zavrhujeme ako produkt manipulatívnej tlače. Zavrhnúť médiá nám príde o to ľahšie, keď vieme, že vydavatelia a žurnalisti sa fakticky čoraz menej usilujú o dosiahnutie objektivity.

CHYBY V MYSLENÍ – VÝCHODISKO PRE FAKE NEWS

V dobe sociálnych médií sa vytvoril špecifický typ skupinového myslenia. Máme tendenciu správať sa ako stádo a radi sa cítime ako súčasť väčšej skupiny. Často sa stotožňujeme s názormi, ktoré sa šíria v médiách, iba z dôvodu, že predstavujú názory „našej“ skupiny. Toto konformistické správanie sa rozširuje a vyvoláva takzvaný efekt spolubežca. Za jeho šírenie zodpovedá fenomén kaskádovej dostupnosti – čím častejšie a intenzívnejšie sa informácia zdieľa, o to presvedčivejší sa nám jej obsah zdá. Tento trik sa celkom zámerne využíva v dezinformačných kampaniach: správy o senzáciách sa rozširujú prostredníctvom sociálnych botov, pričom hneď ako sa na ne nič netušiaci používatelia alebo väčšie médiá chytia, pôvodné profily opäť zaniknú, aby sa zahladili akékoľvek stopy.

Takýmto a podobnými spôsobmi šírené predsudky, ktoré sú častokrát nasmerované proti politikom alebo konkurenčným výrobkom, nezmiznú ani potom, keď sa ich nepravdivosť podarí objektívne dokázať. Zodpovednosť za to nesú dve, nám už známe, chyby v myslení: uprednostňovanie prvých prichádzajúcich informácií pred tými, ktoré prídu neskôr (efekt prvenstva), a snaha o potvrdenie už existujúcich presvedčení (potvrdzujúce skreslenie).

K tomu sa pridáva ešte ďalšia, relatívne nedávno odhalená chyba v myslení – spätný efekt. Ide v nej o to, že nové fakty, ktoré sú v rozpore s našimi politickými názormi, môžu paradoxne tie naše ešte väčšmi posilniť. Obzvlášť v prípade, keď by sme sami seba najradšej vnímali ako neomylných. Vysvetľuje to istotne aj volebné úspechy strán, ktoré boli opakovane prichytené pri šírení klamstiev, a napriek tomu sa stále tešia z neochvejnej podpory svojich prívržencov.

Problém falošných správ sa napokon nebude dať vyriešiť iba zvyšovaním povedomia. Napriek tomu sa ale vyplatí dbať na vlastnú „intelektuálnu hygienu“ a aspoň raz denne na sebe odhaliť jednu chybu v myslení – aby sa pri ďalšej príležitosti už nemusela zopakovať.