Rýchly prístup:

Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Fake News
„Dezinformácie nemožno len tak ignorovať“

Obzvlášť na internete sa rapídne rozširujú falošné správy, klamstvá a konšpirácie.
Obzvlášť na internete sa rapídne rozširujú falošné správy, klamstvá a konšpirácie. | Photo (detail): © Adobe

Čo sa dá robiť proti záplave falošných správ, klamstiev a konšpirácií, ktoré sa denno-denne šíria internetom? Mnohé etablované médiá chcú tomu čeliť a uverejňujú fact-checkingy. Vytvárajú si vlastné redakcie, ktoré overujú pravdivostnú hodnotu rôznych správ a výpovedí politikov. Urobila tak aj verejnoprávna rozhlasová a televízna stanica ARD, ktorej tím hľadačov faktov – faktenfinder – celú iniciatívu v roku 2017 odštartoval. Prečítajte si rozhovor s novinárom a vedúcim redakcie ARD-faktenfinder Patrickom Gensingom o falošných správach, sociálnych médiách a o výzve, ktorú pre etablované médiá v Nemecku predstavujú.

Von Petra Schönhöfer

Patrick Gensing vedie redakciu seriálu overujúceho fakty ARD-faktenfinder. Patrick Gensing vedie redakciu seriálu overujúceho fakty ARD-faktenfinder. | Foto: © WDR Patrick Gensing, od roku 2017 vediete redakciu ARD-faktenfinder a na plný úväzok vyvraciate falošné správy. Máte v roku 2021 viac práce ako pred štyrmi rokmi?
 
Neustále máme veľa práce a každý deň by sme mohli urobiť veľmi, veľmi veľa fact-checkingov, keby sme sa naozaj všetkého chytili. No práve pandémia koronavírusu nám odhaľuje novú dimenziu dezinformovanosti. 
 
Ako si z tej hromady falošných správ vyberáte svoje témy?
 
Väčšina z tém sa vyselektuje sama na základe aktuálnosti. Dostávame ohlasy, na ktoré nás upozorňujú kolegyne a kolegovia, ktorí majú práve službu. Alebo nám kolegyne a kolegovia z oblasti sociálnych médií povedia: toto sa objavilo v našich komentároch. Potom si z hľadiska relevantnosti vyberieme, do čoho sa skutočne pustíme.

Čo konkrétne môže byť kritériom relevantnosti?
 
Ide napríklad o dosah. Ten sa meria pomocou nástroja, ktorý nám ukáže, ako často sa dané príspevky zdieľajú na Twitteri, Facebooku, Instagrame a pod. Takisto sledujeme, čo povedali relevantné osoby: ak sú dané osoby systematicky atakované dezinformáciami, tiež sa toho ujmeme. Rovnako tak v prípadoch, keď sa opakuje istý druh naratívu, pokúšame sa tieto vzorce vysvetliť.

 
Ako uvádzate, úloha sociálnych médií pri šírení fake news nie je práve zanedbateľná. Mnohé témy a diskusie sú v nich predstavované veľmi zhustene.
 
Dopyt po správach v súčasnosti extrémne narastá. Znamená to, že mnohí ľudia sú 24 hodín denne, sedem dní v týždni bombardovaní správami na mobile. Vedie to k tomu, že sa potom rozhodnú prijímať iba také informácie, ktoré zapadajú do ich vlastného obrazu sveta, aby sa vyhli eventuálnym rozporom – čoho následkom dochádza k formovaniu už známych komnát ozvien a filtračných bublín. Ak by si ľudia chceli vytvoriť rozmanitý obraz reality, museli by prijímať správy z rôznych zdrojov. Také čosi je však náročné. Znamená to, že príjemcovia informácií musia byť mediálne gramotní, aby pochopili, ako to vôbec celé funguje. V zápase proti falošným správam nerozhodujú iba médiá či politici. Tu je skutočne nutné vytvárať občianske povedomie o zodpovednosti v digitálnom svete, teda že nie všetko, čo odniekiaľ začujeme, je potrebné roznášať hneď ďalej. Keď nám v reálnom živote neznámy človek na ulici porozpráva nejakú hlúposť, takisto by sme to predsa nemali nekriticky posúvať ďalej. Naopak, najprv by sme mali porozmýšľať, kto je tá osoba, čo hovorí a ako veľmi dôveryhodné a pravdepodobné sa nám to celé zdá. A presne tieto isté otázky si musíme položiť aj pri prijímaní obsahu z médií.
 
Ako vlastne môžu médiá s kvalitným obsahom prezentovať realitu v celej jej komplexnosti a rozporuplnosti?
 
Mnohé vytvárajú fact-checkingy, aby zvecnili diskusiu. Občas by snáď mohli ponúknuť aj odstup a opýtať sa: o čom sa to tu práve rozprávame? Znova by tak dal preskúmať význam určitých pojmov a naratívov a objasnili by sa tak mechanizmy, ktoré sa ukrývajú za dezinformáciami a zámerne vypustenými falošnými správami. Aby ich ľudia vedeli rozpoznať, keď s nimi budú znova konfrontovaní v súvislosti s inými témami. Konšpiračné legendy predsa vždy fungujú na tom istom princípe, a tento princíp sa dá objasniť.  

 
Ukážka z webovej stránky ARD-faktenfinder. Ukážka z webovej stránky ARD-faktenfinder. | Foto: © Screenshot ARD faktenfinder Nejaví sa táto situácia tiež tak trochu ako vhodná príležitosť pre kvalitnú žurnalistiku?
 
Je to efekt, ktorý môžeme pozorovať. Publicisti si svoje pozície znova musia vedieť obhájiť, respektíve musia si nájsť nové úlohy. Už aj ich funkcia filtrovania správ sa prostredníctvom digitalizácie chápe príliš naširoko. Odosielať správy dnes už môže hocikto. A môžeme to vnímať absolútne pozitívne, že k takejto forme demokratizácie diskurzu došlo. Ak napríklad politici či političky klamú – a Donald Trump je toho najlepším príkladom – my publicisti nemôžeme iba skonštatovať: „Povedal Donald Trump.“ Profesionálne tu treba uviesť na pravú mieru, že toto tvrdenie nie je pravdivé. Pre žurnalistiku sa tu definitívne otvára veľká príležitosť. Možno si všimnúť, že práve v krízových časoch etablovaným médiám rastie rozsah publika, ktoré ich sleduje. Odráža sa to aj na sledovanosti prehľadu denných správ počas pandémie koronavírusu. V USA bolo tiež jasne vidieť, že tradičné médiá ako New York Times doslova zažívajú boom. Naša príležitosť teda spočíva v tom, aby sme poskytli pomoc pri orientácii, keď si ľudia na internete niečo prečítajú a u nás sa potrebujú uistiť, či je to naozaj tak. V neprehľadnej spleti digitálnych prúdov, v obrovskej rieke správ môžeme byť ako pevné body, o ktoré sa môžu ľudia zachytiť.

 
Nesie podľa Vás zodpovednosť za šírenie dezinformácií aj politika?
 
Som veľmi zdržanlivý, pokiaľ ide o zákonné intervencie. Existujú už jasné pravidlá týkajúce sa slobody prejavu, aj pokiaľ ide o skutkovú podstatu trestných činov ako ohováranie, napodobňovanie spôsobu reči či štvanie ľudí. Myslím si, že ďalšie zákony nepotrebujeme. To, čo sa prirodzene naskytá, je otázka, akú mieru zodpovednosti za obsah svojich stránok nesú internetové platformy, ako napríklad Facebook? Facebook sa usiluje prezentovať výlučne v pozícii poskytovateľa služby. Ak by však z hľadiska mediálneho práva boli platformy zodpovedné za obsahy, ktoré sa ich prostredníctvom šíria, dialo by sa toho podstatne menej. Zásadný problém je, že verejné diskusie prebiehajú na súkromných platformách, podliehajúcich pravidlám, ktorých pozadie nie je dostatočne transparentné. A takisto že algoritmy tlačia do popredia obsahy, ktoré vyvolávajú čo najviac reakcií a vyhraňujú názory. Ak tu prejavíte záujem o nejaké krajne pravicové stránky, okamžite sa zjaví množstvo nových návrhov a nepotrvá dlho a ocitnete sa v paralelnom svete. To, samozrejme, prispieva k fragmentácii spoločnosti.  
 
Pre svoju prácu ste neprestajne vystavený osobným útokom. Ako vo všeobecnosti hodnotíte stav bezpečnosti novinárov a novinárok v Nemecku? 

 Situácia sa výrazne zhoršila. Na jednej strane tu už celé roky žijeme s vyhrážkami a urážaním, aj osobne sa ma to pravidelne dotýka. Na druhej strane tu však hrozí aj ozajstné riziko priameho fyzického napádania kolegýň a kolegov. Médiá ako obraz nepriateľa hrajú významnú úlohu v rámci fanatických zoskupení, ako sme videli napríklad pri popieračoch existencie koronavírusu. V Lipsku napadli desiatky reportérov a reportérok. Aj v Berlíne došlo k útokom. Je jasné, že to nezostane iba pri urážaní. Autoritatívni vodcovia krajín, akými sú Viktor Orbán alebo Vladimir Putin, vnímajú slobodné médiá ako hrozbu, pretože ich nemôžu kontrolovať. Preto sa ich usilujú zastrašiť alebo umlčať. A presne to sa nesmie stať.