Rýchly prístup:

Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Hudba
50 rokov hudobnej skupiny Kraftwerk

Kraftwerk v roku 2019 v Kodani
Kraftwerk v roku 2019 v Kodani | Foto (detail): © picture alliance/Gonzales Photos

„Sme naprogramovaní na všetko a to, čo chceš, sa stane“
Arno Raffeiner využíva 50. výročie skupiny Kraftwerk ako príležitosť pozorne preskúmať históriu pionierov elektronickej popovej hudby, ich miesto v hudobnom svete, ako aj pretrvávajúci vplyv skupiny ďaleko za hranicami Nemecka.
 

Ralf Hütter a Florian Schneider zakladajú v roku 1970 v Düsseldorfe hudobnú skupinu Kraftwerk. V Aachene sa v júli koná prvé živé vystúpenie a v novembri 1970 sa objavuje prvý album – bez názvu. O päťdesiat rokov neskôr je skupina Kraftwerk považovaná za jeden z najvplyvnejších projektov popovej kultúry. Významná je aj jej priekopnícka úloha v kontexte elektronickej popovej hudby a jej význam pre ostatné žánre. Prostredníctvom súhry formy, obsahu a techniky v zmysle multimediálneho „Gesamtkunstwerk“ určila skupina Kraftwerk celkom nové štandardy.
Výročie 21. apríla 2020 zatienila smrť zakladajúceho člena Floriana Schneidera. Florian Schneider opustil hudobnú skupinu už koncom roka 2008, no väčšina nekrológov bola poctou kraftwerkovskému dielu, ku ktorému sa za ostatných tridsať rokov nepripojila takmer žiadna nová hudba. O to intenzívnejšie sa Ralf Hütter, ako jediný zostávajúci zakladajúci člen, stará o správu ich katalógu.
 

KONTEXT & HISTÓRIA

Hütter, Schneider a ostatní členovia skupiny boli príslušníkmi povojnovej generácie. V nadväznosti na kultúrnu decimáciu nacistickou diktatúrou a uprostred silného angloamerického vplyvu na západonemeckú masovú kultúru hľadala skupina vlastnú hudobnú tradíciu a spôsob vyjadrovania, ktorý sa prejavil v tzv. krautrocku. Britská tlač tomuto pojmu dodala posmešný podtón, no v priebehu sedemdesiatych rokov sa stal značkou kvality pre nový vzrušujúci sound Made in Germany.
Hudobné skupiny ako Can (okolo Stockhausenových študentov Holgera Czukaya a Irmina Schmidta) a neskôr NEU! (s Klausom Dingerom a Michaelom Rotherom, ktorí obaja hrali v ranej formácii Kraftwerku) sa vedome odvrátili od bluesovej paradigmy amerických a britských vzorov a experimentovali s inštrumentálnymi formami založenými na improvizácii a niekoľkohodinovom ponorení sa do zvuku.  
Zásadným rozhodnutím pre ďalší vývoj skupiny Kraftwerk bolo, že sa po počiatočnej fáze odklonili od všetkých rockismov a dôsledne sa sústredili na nové technológie – syntetizátory, automatický bubeník, sekvencery, vokodéry – z ktorých niektoré dokonca sami vyvinuli, prípadne si ich prispôsobili. Hütter a Schneider pochádzali z dobre situovaných vzdelaných rodín strednej triedy a mali finančné prostriedky na nákup v tomto období tak ťažko dostupného vybavenia. Takto vybavení zároveň ukázali cestu k demokratizácii výrobných prostriedkov v procese digitalizácie. Na albume Autobahn (1974) spojila hudobná skupina Kraftwerk elektronickú hudbu, ktorá bola považovaná predovšetkým za akademickú doménu, s nákazlivými melódiami a transparentnými štruktúrami a uviedla ju na scénu medzinárodného mainstreamu.
 

POST-INDUSTRIÁLNA ĽUDOVÁ HUDBA

Album Autobahn znamená obrat k spevu a k nemeckým textom piesní v kombinácii s prístupom, ktorý túto hudobnú skupina robí aktuálnou ešte aj dnes: V centre hudby stojí pozorovanie technologického vývoja a jeho dôsledkov na každodenný život.  Sú to koncepčné albumy o doprave (Autobahn, Trans Europa Express), o médiách a získavaní energie (Radio-Aktivität), robotike (Die Mensch-Maschine), telekomunikáciách a digitalizácii (Computerwelt). Pre skupinu Kraftwerk nie sú ľudia a technológie v konflikte, ale v ustavičnom dialógu.
Hudbe, ktorá chce zachytiť meniacu sa súčasnosť prostredníctvom zmenených nástrojov, udáva rytmus nielen individuálna doprava, ale aj rýchlovlaky. Zatiaľ čo spolupráca s producentom Connym Plankom intenzívne formovala tvorbu skupiny do roku 1974, skupina sa neskôr snaží kontrolovať svoju produkciu výhradne sama. V Düsseldorfe si zariaďujú štúdio Kling-Klang, ktoré vnímajú a používajú ako samostatný nástroj. Navonok razia skôr vedecký habitus: Precíznosť a kontrola namiesto exaltovaného výrazu, ďaleko od obrazu individuálneho umeleckého génia a s ním spájaného kultu osobnosti v prospech obrazu „hudobného pracovníka“ (citát Hütter). Neskôr ho rozvinuli umiestnením robotických zástupcov na pódium, ktorých dokonca nechať poskytovať rozhovory. „My sme roboti“ sa stalo kľúčovým prvkom ikonizácie a celkového multimediálneho obrazu skupiny.
Skupina Kraftwerk predvídala podstatné prevraty v epoche digitalizácie, reflektovala a využívala najnovšie spôsoby produkcie, čím zásadne utvárala soundtrack tejto doby. Hudba Kraftwerku s príznačným futuristickým nádychom a jednoduchou lakonickou formou sa nachádza na pomedzí viery v pokrok a kritiky technológií. Skupina očividne chápe občasné vyčítanie príliš naivného a afirmatívneho ospevovania technických inovácii. Preto pôvodne neutrálne-deskriptívny text piesne o rádioaktivite v novej verzii doplnila o dejiská nukleárnych katastrof a pridala heslo: Stoppt Radioaktivität! Toto prepracovanie je znakom ďalšieho zlomového okamihu: Po albume Tour de France (2003) skupina prestáva vydávať novú hudbu a sústreďuje sa na kultiváciu doterajšieho diela – technickú optimalizáciu zvuku, prenos hudby na nové formáty, live-performancie. Novú paradigmu predstavuje Katalog – stále pokračujúca aktualizácia hlavného diela z rokov 1974 – 2003. Katalog možno vnímať aj ako istú formu „sebamúzejníctva“, ktorú sprevádza uznanie ich kultúrno-historickej dôležitosti: Od roku 2011 skupina Kraftwerk prezentuje multimediálne Best-of-Shows vrátane 3-D-technológií predovšetkým v renomovaných umeleckých inštitúciách ako sú MoMa v New Yorku, Tate Modern v Londýne a Nová národná galéria v Berlíne.
 

ROBOTI V DIASPORE

V USA koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov prispela hudba skupiny Kraftwerk k vzniku dvoch prúdov, ktoré dodnes zásadne formujú populárnu hudbu. Prvým boli techno, house a elektronická tanečná hudba všeobecne. Pochádzali predovšetkým z mesta Detroit s interpretmi ako Cybotron, neskôr Underground Resistance (Afrogermanic) alebo Drexciya, ktorí sa explicitne odvolávali na skupinu Kraftwerk. Druhým boli hip-hop a electro-funk. V južnom Bronxe v New Yorku spája Afrika Bambaataa v roku 1982 prvky z kraftwerkovských diel Nummern a Trans Europa Express do piesne Planet Rock. New York Times ho nazýva „pravdepodobne najvplyvnejším čiernym popovým dielom roka“.
Planet Rock je nepravdepodobná šťastná náhoda v histórii popu. Myšlienky skupiny Kraftwerk, ktoré vedome nadväzujú na avantgardy spred roku 1933, na modernizmus a Bauhaus a rozvíjajú ich pomocou nových technológií, sa tu spájajú s kultúrnym dedičstvom otroctva v súčasných veľkých afroamerických častiach amerických veľkomiest, ktoré kultúrny teoretik Paul Gilroy nazýva „counterculture of modernity“ a hudobnými prúdmi Čierneho Atlantiku, ako Gilroy pomenoval svoju knihu z roku 1993. Cestu k sebe si nachádzajú v spoločnom hľadaní nových hudobných východísk.
Príťažlivosť skupiny Kraftwerk predstavuje v tomto kontexte práve robotická stuhnutosť a mechanizovaná precíznosť, v ktorej hudobníci a hudobníčky so sídlom v New Yorku, Detroite a Miami objavujú novú formu electro-funku. Koncepty ako Mensch-Maschine – priamy odkaz na Metropolis Fritza Langa –, spájajú skupinu Kraftwerk aj s afro-diasporickými utópiami. Napríklad so svetom kyborgov, ktorý vytvorila americká hudobníčka Janelle Monáe v albumoch The Archandroid (2010) a The Electric Lady (2013). Monáeovej albumy sú len ďalším dôkazom sily programu skupiny Kraftwerk starého viac než päťdesiat rokov: Hudba ako nositeľka myšlienok.