Príbeh o presídľovaní a okupácii  Černobyľské dievčatá

Na najstrašnejšom mieste na zemi, v Černobyle, stále žijú ľudia. Izolovali sa dobrovoľne v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Hovoríme o takzvaných samoseloch [samousadlíkoch], teda tých, ktorí po havárií v jadrovej elektrárni v Černobyle v roku 1986 ostali žiť v zóne radioaktívnej kontaminácie. Odvtedy sa niektorí z nich dvakrát stali vnútorne vysídlenými osobami a prežili ruskú okupáciu.

Pred tridsiatimi šiestimi rokmi havária v štvrtom energetickom bloku jadrovej elektrárne v Černobyle obrátila svet hore nohami. Jadrová „špinavá“ bomba rozniesla rádioaktívne častice z Ukrajiny až do Grónska a Kazachstanu. A v prípade, že sa niektoré rádionuklidy rýchlo rozpadli, budú ležať v zemi ešte tisíce rokov.

V sedemdesiatych rokoch sovietske úrady vykročili k rýchlej „atomizácii“ celej krajiny. Jadrové elektrárne (JE) sa budovali od Krymu po Sibír. Jadrová elektráreň v Polesí mala vyriešiť problémy s dodávkami elektriny do Kyjeva a jeho okolia.

Elektráreň sa začala stavať medzi obcami Kopači a Čystohalivka v Kyjevskej oblasti na brehu rieky Pripiať v máji 1970. Aj napriek komplikovanému charakteru krajiny, ktorú tvoria močiare a rieky, a jej kultúrnemu významu, prvé písomné zmienky o jej osídlení pochádzajú už z 10. storočia. A práve ľudia, ktorí tu žili od nepamäti, museli utekať pred radiáciou. Po výbuchu reaktora bolo z regiónu evakuovaných takmer dvestotisíc obyvateľov. Opustených bolo deväťdesiatdva sídel, vrátane dvoch veľkých miest a dvoch obcí.

V súčasnosti žijú v uzavretej zóne dve skupiny ľudí. Prvou sú takzvaní samoseli, ktorí pracovali v elektrárni a zostali tu žiť. Majú špeciálne priepustky. Druhou veľkou skupinou sú tí, ktorí sa tu narodili a od detstva žijú v uzavretej zóne. V súčasnosti ich už nezostalo viac ako sto tridsať.

„V mojom dome sa vyzúvajú topánky“

Prvé zmienky o meste Černobyľ pochádzajú z roku 1193, keď v miestnych lesoch lovili kyjevské kniežatá. Po katastrofe sa mesto so šestnásť tisíc obyvateľmi stalo administratívnym centrom uzavretej zóny.

Pred začiatkom invázie Ruska 24. februára tu žilo a pracovalo na smeny asi tritisíc päťsto ľudí. Boli to zamestnanci jadrovej elektrárne, personál uzavretej zóny, policajti, lesníci a pohraničníci. Pracovali tu radiačné výskumné laboratóriá. A žilo tu aj tridsať samoselov, ktorí sa po havárií v roku 1986 vrátili do svojich rodných domovov. V polovici roku 2000 ich bolo takmer tisíc.

Sedemdesiatročná Teťana Andrijivna sa presťahovala do Černobyľu v roku 1984. Pracovala pri stavbe elektrárne, vydala sa za miestneho obyvateľa. Po výbuchu reaktora ju na krátky čas evakuovali do Kyjeva.
  „Vrátila som sa, pretože som nemal silu bývať v Kyjeve. Práve sme zrekonštruovali a zariadili manželov dom. Dôležitejšie však bolo, že som tu stále mala prácu, hovorí Teťana. „Pracovala som v jadrovej elektrárni v Pripiati, vrátila som sa teda do Černobyľu. Život tu kypel rovnako ako pred katastrofou, obchody, jedáleň, pošta. Isté obdobie tu boli dokonca aj tancovačky.“

Jej malý jednoposchodový domček so štyrmi izbami sa nachádza na ulici 25. výročia Októbra, takmer v centre mesta. Obývané boli aj ďalšie dva domy na ulici, no ich obyvatelia po oslobodení mesta od ruských okupantov odišli. Teťana žije sama, jej manžel zomrel pred desiatimi rokmi. Má dve mačky a každá má svoju izbu. „Takto sa aspoň nebijú. Mala som jednu mačku, ale keď sa začala vojna, pribudla mi druhá. Vbehla na dvor a ja som ju neodohnala,“
hovorí. „Kŕmim ich rybami, každý druhý deň chodím s udicou chytať do Pripiati. A čo iné by som mohla robiť?"

Vnútri je stále sovietsky nábytok. Ale vaňa, záchod a kotol na drevo sú moderné. Hovorí, že všetko jej to priniesli vnúčatá. Ponúkli jej, aby odišla a žila s nimi v Kyjeve. "Mohla som odísť, ale nechcem.Už som si zvykla žiť sama. Do mesta chodím len za pravnučkou, deti majú do zóny zakázaný vstup,“ hovorí Teťana Andrijivna.

Ruské jednotky zaútočili na Kyjev z územia tretej krajiny, z Bieloruska. Černobyľskú zónu chceli využiť na rýchly presun do hlavného mesta. Na rádioaktívnom území si zriadili podporné základne a dokonca vykopali zákopy na najnebezpečnejšom mieste na zemi, v rádioaktívnom Červenom lese neďaleko reaktora zničeného výbuchom.

Za celý čas, čo boli ruskí vojaci v Černobyle, navštívili dom Teťany Andrijivnej iba raz. "Boli dvaja, jeden mal tvár zakrytú maskou a druhý držal v rukách taký zaujímavý malý samopal. Sedím na stoličke, vidím, že vchádzajú, hovorím: U mňa doma sa vyzúvajú topánky. A oni: Žijete sama? Odpovedám: Sama, manžel umrel a syn zomrel minulý rok na koronavírus. Mali ste vidieť, ako utekali, to je všetko, viac som ich nevidela.“ Okupanti podľa Teťany zakázali miestnym obyvateľom vychádzať von, to však samoselom nebránilo v tom, aby sa navštevovali, ba dokonca ani v tom, aby sa kontaktovali s príbuznými na „veľkej zemi“. Ľudia dobre poznali mesto, cez záhrady a dvory chodili do cerkvy, kde sa dal chytiť signál jedného z mobilných operátorov. Vďaka tomu mali prístup k správam,  vedeli o dianí vo svete a navzájom si mohli pomáhať. „Niekoľkokrát som stretla ruských vojakov, trochu zle chodím, ale ani raz ma nezastavili. Prešli okolo, nič nechceli“ dodala samoselka Teťana.

„Moje jediné prianie je žiť až do smrti na svojej zemi“

Päťdesiatročná Nadija Vasylivna býva vedľa hasičskej stanice. Pri jej dome je záhon s postavou kozáka a vlajkou Ukrajiny. Ďalšia vlajka je pri vchode do domu. Majiteľka ich neodstránila ani vtedy, keď na jej dvor prišli ruskí vojaci. „Pravdepodobne nechápali, že to je štátna vlajka Ukrajiny. Keď prišli ku mne domov, na nič sa nepýtali, aj keď v každej izbe boli ďalšie malé vlajočky. Pred dom postavili vozidlá a guľometmi mi mierili na okná,“ povedala Nadijaa Vasylivna.
  Podľa slov Nadije Vasylivny, tesne pred oslobodením mesta smerovali k bieloruským hraniciam kolóny ruských vozidiel. „Najviac som sa bála nie o seba, ale o psa, ktorý celý ten čas štekal vo výbehu,“ hovorí Teťana.

Kým stojíme pred domom, huňatý ovčiak neprestáva štekať. Nadija Vasylivna, nízka blondínka s krátkymi vlasmi, sa narodila sa v Černobyle a strávila tu celý život. „Najťažšie to bolo v 90. rokoch, teraz je to ľahšie. Vtedy to tu bolo prísnejšie, priepustku ste mohli dostať len s povolením polície, nemali sme tu takmer žiadny tovar. Všetko sme si museli vypestovať v záhradkách. A to, čo sme vypestovali, sme aj jedli", hovorí Nadija. „A potom sme už nemali chuť odísť. A teraz tiež nemáme. Zvykla som si na to, kde žijem."

„Už nič nepotrebujem, moje jediné prianie je žiť až do smrti na svojej zemi, byť pochovaná vedľa svojich rodičov,“ hovorí. "Neviem, koľko času mi ešte ostalo na tomto svete, ale odísť nechcem.“

Rusi vyplienili Černobyľ. Rozbili domy, v ktorých bývali zamestnanci elektrárne, vyrabovali obchody, policajnú stanicu, hasičský zbor aj múzeum. Zobrali so sebou aj jediný pamätník, ktorý na Ukrajine zostal vodcovi komunizmu Vladimírovi Leninovi, stojaci na hlavnom námestí.

„Z laboratória ukradli kontajnery s rádioaktívnymi materiálmi, ktoré musia byť skladované v špeciálnych podmienkach. Na okresnom policajnom oddelení v Černobyle zobrali z miestnosti s fyzickými dôkazmi rohy jeleňa, zabavené mužovi, ktorý sa ich pokúsil vyniesť zo zóny“, hovorí Serhij Čumak, šéf polície v uzavretej zóne. „Parožie dosť 'svietilo', pre ľudí je nebezpečné. No oni si iste mysleli, že to bude tá najvhodnejšia ozdoba pre ich dom. Niektorých z nich už iste zasiahla poriadna dávka žiarenia.“
 

„Teraz sa bojíme ísť do lesa, môžu tam byť míny“

Dediny samoselov v uzavretej zóne sú elektrifikované. Kedysi obyvatelia dostávali každý mesiac dôchodok. Raz za päť týždňov dokonca prichádzal autoservis s najnutnejšími súčiastkami. Ale to všetko sa skončilo 24. februára. V súčasnosti sú samoseli v poloizolácii. Z lekárskeho strediska v Černobyle odišli lekári. Z troch predvojnových predajní zostala jedna. Pošta je zatvorená, hasičský zbor je vyrabovaný, rovnako aj samotná jadrová elektráreň. Všetko potrebné im nosia z Kyjeva príbuzní alebo dobrovoľníci. Po havárii v roku 1986 evakuovali všetkých tristo obyvateľov obce Kupovate. Ale o tri mesiace neskôr sa do nej vrátili prví obyvatelia. Ukázalo sa, že dedinu nezahalil radioaktívny mrak. No a niekto musel pracovať na experimentálnej farme, ktorá neprestala fungovať ani po výbuchu v elektrárni. Len zmenila profil, začala skúmať účinky žiarenia na rastliny.

„Keby som zostala v Kyjeve, už dávno by som zomrela. V 'cudzine' som sa cítila zle,“ hovorí pani Sofija Sovita. Má vyše osemdesiat rokov. Býva v drevenom dome s veľkým dvorom. Pri dome je vysadené hrozno a za domom zeleninová záhrada s rovnomernými radmi kapusty a mrkvy.

Obyvateľka presídlenej obce Kupovate pri vlastnom dome. Pani Sofija za celú okupáciu nevidela ani jedného ruského vojaka. | Foto: © Andrij Žygajlo Od roku 1990 Najvyššia rada Ukrajinskej sovietskej  socialistickej republiky zakázala pobyt a usadzovanie sa v obciach uzatvorenej zóny bez osobitného povolenia. Za dve desaťročia však miestni našli spoločnú reč s administratívou. V obci Kupovate v súčasnosti žije desať samoselov, prevažne ľudí starších ako osemdesiat rokov. Pani Sofija ich zo žartu nazýva „naše dievčatá“. Okupantov nevideli. Ruskí vojaci možno ani nevedeli, že tu žijú ľudia, hovoria.

Na otázku, ako sa im podarilo prežiť obdobie okupácie, odpovedajú, že vďaka zaváraninám a záhradám. Pani Sofija má plnú špajzu. Všetky zaváraniny sú zo zeleniny, ktorú vypestovala v záhrade. „Teraz sa bojíme ísť do lesa, môžu tam byť míny. V lese často počuť explózie, alebo strieľajú vojaci, alebo vybuchujú zvieratá. Lesníci nám povedali, že videli roztrhané telá losov a vlka, ktorí stúpili na nášľapné míny,“ hovorí Sofija.

Mobilné telefóny nabíjali pomocou batérií v solárnych paneloch nainštalovaných na dome. Vďaka zavedenému internetu mali dokonca aj prístup k najnovším informáciám. „Všetko zariadil môj vnuk. Pracuje v IT v Kyjeve. Kotol, elektrinu, dokonca aj internet. Už tu bol, takmer násilím ma chcel odtiaľto odviezť. Povedal, že ma pošle do Berlína, kde je jeho manželka a deti. Ale ja nikam nepôjdem. Moje miesto je tu!“

listopad 2022