Regulácia médií  „Svet si zvykol na povrchné správy“

Vo väčšine médií dominujú témy, ktoré sú aktuálne tu a teraz. Jeden veľký problém ovládne scénu, a to tiež len na určitý čas. Prečo to tak je a aké ďalšie problémy by sme mali riešiť, vysvetľuje sociologička a bývalá slovenská premiérka Iveta Radičová.

Prečo riešime len jeden veľký problém a na iné sa nesústreďujeme?

Na túto otázku je viac odpovedí, pretože príčin je celý reťazec. Platí taká zásada, že pokiaľ máte na zložitý problém jednoduché riešenie, tak nie je správne.

Aké sú tie príčiny?

Prvá príčina tkvie v úplnej zmene komunikácie. To, že je primárne online. Podceňujeme skutočnosť, že sú všetky informácie k dispozícii každému, kto o ne prejaví záujem. Sme rozhľadenejší, informovanejší. Zároveň je na svete vyše miliardy rôznych médií. Už len tieto skutočnosti z hľadiska informácií transformujú svet z offline na online.

Čo znamená transformácia sveta z offline na online?

Online svet znamená krátka, rýchla, vizuálna správa. Dynamika a udržanie klienta na mojom online médiu znamená vytvárať mu zároveň informačnú bublinu. To znamená komunikovať s ním na tému, ktorá je jeho témou a jeho postojom – efekt ozveny alebo zrkadla. A do tejto rýchlosti vstupuje titulkovanie. Nečítame dlhé texty. Text sa musí zmestiť na obrazovku mobilu, lebo gro komunikácie je už cez mobily. Len čo je text dlhší, už musíte scrollovať, čím sa stráca súvislosť. Teda skracuje sa priestor. Znamená to, že treba siahať len po jednoduchých a zjednodušených vetách a vôbec nie po vysvetleniach.

Takže čerpáme povrchné správy?

Celý svet si zvykol na povrchné správy. Keď vznikol internet, mysleli sme si, že akí budeme všetci vzdelaní. A čo sa dnes deje? Vysvetľujeme, že Zem nie je plochá! Áno, vytvoril sa aj priestor na zneužívanie, na populizmus, na konšpiračné teórie, na nechutnú manipuláciu až kybervojnu. Všetko sú to nové rozmery, ktoré sme pokladali za negatíva, ale nie tohto rozsahu. A proti prílišnej expanzii sa už treba brániť.

Prečo negatíva narástli až do nečakaných rozmerov?

Keď vznikla televízia, v ten deň bol schválený zákon na jej reguláciu, lebo vzniklo masové médium s obrovským dosahom. Nič také sa neprijalo pre oveľa masovejšie médium, akým je internet a sociálne siete, ale minimálne tie isté regulatívy by mali fungovať. Potom sú regulované médiá v nevýhode oproti neregulovaným. To nie je rovná súťaž. Nemáte šancu súťažiť s médiom, ktoré si môže hovoriť, čo chce, absolútne bez toho, aby muselo overovať informácie a zodpovedať za to, čo prináša ako lož či dezinformáciu. Klaus Schwab, zakladateľ Svetového ekonomického fóra, povedal na jednej konferencii: „My sme stvorili monštrum, ktoré už neovládame. Spoločenskí vedci, prosím vás, potrebujeme morálny kompas.“ Tak keď sa už autority domáhajú regulatívov, asi by sme nemali váhať. My sme v informačnej revolúcii. Internet je najväčší objav od vynálezu kníhtlače.

Prečo to neregulujú sami tvorcovia obsahu?

Vítam iniciatívu Európskej únie, že konečne takýto regulatív pripravuje, pretože všetky samoregulačné pokusy, ktoré prisľúbili poskytovatelia internetových služieb a majitelia sociálnych sietí, zlyhali. Sami priznali, že to nedokážu čistiť. Nedokážu zabrániť regrutovaniu teroristov na sociálnych sieťach. Najali kopec ľudí. Tu vzniká úplne nová profesia na jednej strane trollov, ktorí vytvárajú dezinformácie, a na druhej strane čističov trollov. Vznikajú nové špecializácie, nové softvéry. Ironicky: ako keby si softvérové firmy navzájom vytvárali prácu. Nebyť tých, čo vytvárajú vírusy, antivírusové firmy nemajú do čoho pichnúť. Čiže navzájom sa reprodukujú a znásobujú si svoje zisky. No nech sa páči, nech existujú, ale nech výsledný efekt je, že sa k občanovi dostane aj relevantná informácia. Teda fakt.

A čo sloboda slova?

Áno, len čo o tom začnete rozprávať, máte reakciu „ale sloboda slova“. Nie, nik tu nehovorí o cenzúre. Sloboda slova však neexistuje samostatne. Je to súčasť ľudských práv a platí nepriestrelná zákonitosť, priam zákon, že žiadne právo nemožno realizovať na úkor iných práv. To je vylúčené. Môžeme a musíme garantovať slobodu, ale pozor! Sloboda má limity. Obmedzuje ju minimálne právo na ochranu osobnosti. A nehovoriac o zásadne neprístupných témach ohrozujúcich život, ako je šírenie nenávisti, šírenie rasizmu, pedofília a podobne. Je vylúčené, aby takéto témy mali priestor vo verejnom médiu. Takže teoreticky je to viac než jasné. Len to treba realizovať v praxi.

Je riešením uzatvorenie sa?

Nie je. Cestou už nie je uzavrieť sa do nejakého národného súkolia. A tu je ďalšia nosná téma, ktorej sa vyhýbame, pretože nechceme byť obvinení z hanobenia národa. Spor sociálnoekonomický, ktorý bol dominantný po druhej svetovej vojne, sa pretavil do sporu 21. storočia, a tým je spor o identitu. To je veľmi vážna vec. Je to súboj národného voči globálnemu a globalizovanému, obviňovanie globalizácie zo všetkých týchto negatívnych efektov. Potom sa ukazuje „jednoduché riešenie“ – uzatvorenie sa späť do národnej spoločnosti alebo komunity –, ktoré nás ochráni pred globalizáciou a všetkými nástrahami. Čiže extrémna globalizácia a otvorenosť prirodzene otvára tému identity. Prináša späť na stôl tému národnú a to vždy so sebou nesie extrém nacionalizmu. Vždy.  Spor o identitu má v sebe zakódovanú ešte jednu zákernosť. Ide na kosť oponentovi. Nie je o podstate danej témy „Kto som“, ale vytvára priestor pre vlastnú identifikáciu cez tvrdé definovanie nepriateľa: „Ja som iný ako tí ostatní“. Čiže vymedzuje sa negatívne, a nie pozitívne. A to vedie až k osobným útokom, priam slovným popravám.

Čia úloha je artikulovať nosné témy?

Samozrejme, primárne je to úloha regulovaných médií, na ktoré sa viaže zákon. Je to úloha elity, a to elity všetkého druhu, a je to úloha politikov a občianskej spoločnosti. Mali by raziť tieto témy. A napriek otázkam, ktoré politici dostávajú v mediálnom priestore, by mali využiť priestor na to, aby artikulovali tému a nevzdávali ju.

Máme nejaký príklad z praxe, keď sa nevzdávala téma, kým sa nevyriešila?

Áno, máme – téma zrušenia Mečiarových amnestií, vyhlásených v roku 1998. Téma by dávno zahynula, nebyť presne siedmich ľudí, ktorí to dvadsať rokov nevzdali. A využívali všetky možnosti, aby ju udržiavali pri živote. A dôvod je veľmi prozaický. Kým umožníte takto lámať právny štát, potom je možné všetko. Preto nemôžete nechať takéto znefunkčnenie a zneužitie štátu v tichosti. Takže sa to opakovane predkladalo v parlamente. Opakovane počas Dzurindovej vlády, mojej vlády, znovu sa to otvorilo počas druhej Ficovej vlády, až sa to podarilo zlomiť. Neúnavnosťou a dôslednosťou, že sa budeme držať toho problému a nenecháme ho nedoriešený. Pokiaľ sa nájde takých „sedem statočných“, ktorí nebudú vzdávať opakované otváranie rán, ktoré máme vo vývoji, dá sa dospieť k tomu, že sa jedného dňa problém vyrieši. Niekedy skôr, inokedy na to treba štvrť storočia. A niekedy aj viac.

Na doriešenie ktorých problémov potrebujeme na Slovensku viac ako štvrť storočia?

Dodnes nemáme vysporiadanú tému vojnovej Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 či holokaust, dodnes si niekto trúfa spochybňovať SNP. Stále sú však nosiči týchto tém. Keď to všetci vzdajú, budeme mať povrchné správy o práve aktuálnej módnej téme.

Scéna je ovládnutá pandémiou. Aké ďalšie problémy by sa mali riešiť?

Problémy sa nabaľujú. Keby sme sa rozprávali pred štyrmi rokmi, hovorili by sme o utečencoch. Dnes už táto téma zďaleka nie je dominantná. Pritom na problematike sa nič zásadné nezmenilo. Utečenci stále prichádzajú, žiadatelia o azyl sú tu, tie isté krajiny sa s problémom potýkajú, ale prestala to byť hlavná téma. Lebo v médiách ju prehlušil koronavírus.

Ďalej sme ešte nevyriešili finančnú krízu z rokov 2008 a 2012. My si ju nesieme. K tomu terorizmus, ktorý sprevádzajú zásadné otázky, lebo potrebujeme posilniť bezpečnosť. To má aj vážne konzekvencie na rozhodovací proces. Dnes je prvoradá pandémia, teda nie bezpečnosť hraníc, ale bezpečnosť zdravotná, a nie peniaze na spoločnú európsku armádu, ale na spoločnú vakcínu, zdravotnícke pomôcky a potreby a záchranu ekonomiky.

Čo by sa mohlo stať, ak by sme si ostatné problémy nevšímali?

Ďalším balíkom problémov je dnes táto naša trochu úbohá demokracia. Áno, dnes máme na svete 104 demokratických štátov. Pred tridsiatimi rokmi ich bolo 50, takže demokratizácia je na vzostupe. Raz za štyri roky máme slobodné pluralitné voľby, ale to pre naplnenie demokracie nestačí ani zďaleka. História ukazuje, že slobodné voľby neraz priviedli k moci diktátorov, ktorí vyhubili desiatky miliónov ľudí. Je nad slnko zrejmé, že schopný líder s tendenciami k autokracii by vedel využiť voľby cez dobrý marketing na transformáciu demokracie na kleptokraciu, oligarchiu či riadenú demokraciu alebo iné pseudorežimy, čo niektorí vydávajú za hybrid demokracie a autokracie, ale je to viac autokracia ako demokracia.
 
Pretože tak, ako nestačí, že má niečo v médiách veľa klikaní, v demokracii nestačí, že má niekto veľa „kliknutí“ vo voľbách. Tu musí byť naplnený mechanizmus funkčného právneho štátu. Elementárna spravodlivosť, obmedzenie moci, ktorá nesmie vykonávať násilie na svojich občanoch. Musí existovať mechanizmus deľby moci, ale striktný a vrátane kontroly. Musí byť rozvinutá občianska spoločnosť, ktorá formou petícií, zhromaždení, protestov dáva v danej chvíli permanentnú spätnú väzbu moci, a musia existovať nezávislé médiá regulované tak, aby prinášali fakty a informovali občana.
 

červenec 2020