Vojna na Ukrajine Mariupoľ do posledného dychu

Mariupol 2015: Sídlisko Východná po zásahu raketami proruských separatistov Foto: © Andrej Bán

Načo filmy? Načo romány? Načo divadelné hry? Dráma reality predčí akúkoľvek fikciu, píše slovenský reportér a fotograf Andrej Bán. Mariupoľ a neslávne známy regiment Azov pozná ešte z roku 2015.

Prechádzal som sa v júni 2015 po nábreží, na promenáde pri Azovskom mori. Zmrzlina, dobrá káva, kolotoče, mužik plávajúci v studených vlnách, na horizonte žeriavy a nákladné lode v prístave. Ospalý podvečer nijako nenaznačoval blízkosť vojny vzdialenej iba desať, pätnásť kilometrov. Slovák v službách pozorovateľov OBSE (OSCE) mi objasňoval vzájomné ostreľovanie na línii kontaktu.

Ukri a separi, taký žargón používali obe strany na označenie tých druhých.

Šofér dobrovoľníckeho práporu Azov, inak študent univerzity v Ivano-Frankivsku s prezývkou Koreň, nás s kolegom filmárom vyzdvihol v Mariupole na obrovskom námestí s kruhovým objazdom. Bol väčší ako ktorýkoľvek objazd na Slovensku. Kvitli kvety, rodili stromy, ľudia sa tešili. „Ideme,“ vyhlásil Koreň potom, ako sme si nasadili nepriestrelnú vestu a prilbu. Na jeho džípe nefungovali poriadne brzdy ani riadenie. Čím bola jazda nebezpečnejšia, tým viac si náš hostiteľ rýchlosť užíval.

Cestou sme minuli obrovské betónové zátarasy, spálené autá zasiahnuté raketami separatistov zo samozvanej Doneckej ľudovej republiky. Ocitli sme sa pred poslednou dedinou kontrolovanou ukrajinskými vojskami. Mariupoľ ležal za nami, na dohľad, na dosah ruky. Širokyne pred nami bola kedysi turistická zóna; samé penzióny, reštaurácie, bary. A teraz? V dedinke ostal jediný starček, z jednej strany strieľali separi, z druhej ukri. Veliteľ Azova po náročnej noci spal, neradno ho budiť. Nepriateľ v noci „pracoval“, ako sa dá preložiť ruský výraz rebjata rabotajut (ребята работают).

Vtedy, v lete 2015 bola ešte vojna čosi odťažité, aj keď neustále prítomné v podobe hrozby ostreľovania. V humanitárnej organizácii Nový Mariupoľ (новий Маріуполь), kde mali na stene plagát s terčom v podobe portrétu Putina (s dierkou v čele), mi vysvetľovali, že pre chlapcov na fronte varia, pečú, vozia im zbrane, muníciu, deky.

Azov s neonacistickou symbolikou ešte nebol začlenený do Národnej gardy, jeho tisícka bojovníkov bránila Mariupol v prvej línii. Tí chlapci, keď som s nimi hovoril, nejavili nijaké známky extrémizmu. Vlčie drápy na ich znaku sú však bezpochyby považované za neonacistický symbol. Podľa ich hovorcu Andrija Dačenka mal Azov v roku 2015 medzi sebou asi sto až dvesto neonacistov. Odvtedy krajne pravicový prvok v tejto jednotke slabne. V kontexte s týmito faktami sú Putinove reči o „denacifikácii“ Ukrajiny perfídne, keďže Moskva neváha do svojich služieb povolať nechvaľne známu brutálnu súkromnú armádu Wagnerovcov, neporovnateľne väčšiu ako je Azov, s veliteľom Dmitrijom Utkinom. Ten sa na fotografiách usilovne tvári desivejšie ako Arnold v prvom dieli Terminátora, na tele má vytetovaný hákový kríž a ríšsku orlicu.

Dnešné Rusko chce teda niekoho poučovať o ukrajinskom „nacizme“. Keby to nebolo na zaplakanie, bolo by to smiešne.

Naše vedomie nie je schopné absorbovať predstavu, že nočné mory sa stanú súčasťou denného spravodajstva. Teraz a tu.“

Taký Mariupoľ som videl pred siedmimi rokmi. Mesto so sídliskom Východná na periférii, zasiahnutým ruskými gradmi. Vyhorené autá na parkovisku. Ale aj multietnické mesto pokojných bulvárov v centre, mesto vzájomnej tolerancie. Žili tu Ukrajinci, Rusi, Židia, Gréci. Tí poslední ako potomkovia obchodníkov presídlených v 18. storočí cárskym režimom z Krymu. A práve v ceste „suchou nohou“ z Donbasu na tento tristo kilometrov vzdialený polostrov v Čiernom mori Mariupoľ hatí plány ruského agresora. Statočná obrana viaže ruské jednotky, ktoré by inak už dávno bojovali inde – pri Kyjeve, Charkove či Kramatorsku.
Sedemdesiatsedem rokov sa Európa učí o hrôzach Leningradu a Stalingradu, dvadsaťsedem o obliehanom Sarajeve. A zakaždým sa (mylne) nazdávame, že je to história. Teda oblasť bádania, naveky odsunutá do priečinku „stalo sa“. Naše vedomie nie je schopné absorbovať predstavu, že nočné mory sa stanú súčasťou denného spravodajstva. Teraz a tu.

Omyl. Aj keby nebol pri prebiehajúcej ruskej invázii na Ukrajinu iný symbol genocídy, keby nebola Buča či Boroďanka pri Kyjeve, tak Mariupoľ pri Azovskom mori, donedávna veľký ako Bratislava, by slúžil ako žiarivý príklad odvahy obrancov a desivý príklad vyhladzovania agresorom. Mesto malo do začiatku vojny asi 450-tisíc obyvateľov, piaty najväčší ukrajinský prístav slúžil ako priemyselné centrum južného Donbasu s dvoma metalurgickými kombinátmi oligarchu Rinata Achmetova.

A dnes? Ostala tam sotva tretina osídlenia. Údajne, pretože nikto to presne nevie. Svetové agentúry sú odrezané od správ z mesta, podobne ako je úplne odrezané toto mesto od sveta. Neostal tam jediný novinár. Poslední dvaja, spravodajcovia agentúry AP Mstyslav Černov a Jevgenij Maloletka, už dávno odišli. Presnejšie, ukrajinské ozbrojené sily ich na poslednú chvíľu spoločne s civilistami deportovali cez množstvo blokpostov strážených po zuby ozbrojenými ruskými vojakmi. Mstyslav si zapísal do poznámok odhad, že ukrajinské jednotky, vzdialené asi sto kilometrov, sotva môžu toto obkľúčené mesto oslobodiť.

Evakuácia posledných dvoch novinárov, posledných dvoch svedkov, ktorí rozprávali svetu príbehy hrôzy, bola pritom nevyhnutná. Keby sa dostali do rúk ruským agresorom... radšej nedomyslieť. Mučením by ich nútili na kameru priznať, že všetky tie príbehy bombardovanej pôrodnice a detskej nemocnice, divadla s tristo obeťami v podzemnom kryte, príbehy masových hrobov a ľudí bez jedla, bez vody, bez tepla a bez elektriny, sú naaranžované. Že správy o deportáciách Ukrajincov ruskými agresormi do filtračných táborov, neskôr bohviekam, sú vymyslené.

To fakt? To si naozaj Rusi myslia, že niekto by tomu uveril? Áno, naozaj si to myslia.

Odhady, že Mariupoľ je zničený na 90 percent, môžu byť nepresné a milosrdné, keďže údaj 93,2 či 95,6 percenta sa akosi ťažko tlačí do klávesnice. Kto to presne spočíta? Na konci tohto príbehu môže byť jeden, definitívny a hrozivý údaj. Sto percent. Na hanbu sveta, ktorý túto genocídu nedokázal zastaviť.

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.