Potláčanie kubánskej opozície Čoraz brutálnejší a menej diskrétny režim

Výhľad na Mexický záliv z terasy kaviarne ponad strechy domov v havanskej štvrti Vedado. Foto: © Daniel Ryba

Nebolo to až tak dávno, keď ešte drvivá väčšina Kubáncov nemala internet. Spoliehali sa na informácie z médií ovládaných vládou alebo tým, čo im niekto povedal. Nevedeli sa poriadne zorganizovať a hlavne – nevedeli svetu ukázať, čo sa skutočne na ich ostrove deje. Teraz je všetko verejnejšie a svet už má jasnejšiu predstavu. Lenže, paradoxne, aj režim ako keby strácal zábrany. Je čoraz brutálnejší a čoraz menej diskrétny.

Kuba dnes

Tento článok je tretí diel nášho seriálu o Kube, spoločenskej realite a problémoch, ktorým dnes Kubánky a Kubánci čelia. Autorka Kristina Böhmer je špecialistkou na Kubu. Fotografie urobil na Kube v januári 2022 redaktor JÁDU Daniel Ryba.

Ďalšie diely seriálu sú:

Kedysi sa lepšie schovávali, keď oponentov prenasledovali a tajne medzi štyrmi stenami mučili. Kubánsky režim bol vždy drsný, ale v uplynulom roku ešte pritvrdil. Kubánsky umelec, novinár a výskumník Henry Eric Hernandez mi nedávno povedal, že režim je „čoraz brutálnejší a čoraz menej diskrétny“.

Jeho brutalita rastie priamo úmerne s nepokojom v krajine, kedy sa Kubánci rozhodli, že už nebudú tolerovať porušovanie ľudských práv a biedu, do ktorej sa prepadajú stále hlbšie a hlbšie.

Občas ľudí pozvú na 20-minútový rozhovor, ktorý pre niektorých končí dvadsiatimi rokmi v base.

„Je veľa rôznych techník, ktoré používajú,“ odpovedal v momente kubánsky spisovateľ a humorista Enrique del Risco známy ako Enrisco, keď som sa ho opýtala na najčastejšie využívané formy represií zo strany vlády. Je ich jednoducho veľa a využívajú ich tak často, že už sa začínajú jedna s druhou prelínať do súvislého porušovania ľudských práv sprevádzaného šliapaním po ľudskej dôstojnosti.

Pred domy oponentov posielajú svojich ľudí, aby im nadávali a hádzali do nich kamene. Zatvárajú ich do väzenia, do tmavých miestností, v ktorých nevedia, či je deň alebo noc. Vyhrážajú sa ich rodinným príslušníkom. Občas ľudí pozvú na 20-minútový rozhovor, ktorý pre niektorých končí dvadsiatimi rokmi v base. A najhoršie je, že takto vo väzení končia aj deti, pretože Kuba zadržiava aj neplnoletých.

Rovno z ulice alebo na pozvánku

Kuba prechádzala v uplynulom roku najväčšou ekonomickou krízou od pádu Sovietskeho zväzu. Vláda zrušila dvojitú menu, čo samé o sebe nebol zlý nápad, len načasovanie nevyšlo. Prezident Americko-kubánskej obchodnej a ekonomickej rady John Kavulich mi vtedy povedal, že takéto rozhodnutie má krajina urobiť v čase silných devízových rezerv a nízkej nezamestnanosti.

Kuba však už vtedy na tom bola zle. Príjmy z turizmu výrazne klesli v dôsledku pandémie a rušenie dvojitej meny sprevádzala taká inflácia, že Kubánci nemali ani na účty za elektrinu. Potom začal chýbať tovar v regáloch obchodov a krajina plynule prešla z ekonomickej krízy do potravinovej. Ľuďom praskli nervy a začali žiadať zmenu. Politickú zmenu.
 
  • Dejiskom najväčšich demonštrácie proti kubánskemu režimu od čias Fidela Castra boli aj  turisticky frekventované miesta Havany. Na obrázku štvrť najdrahších havanských hotelov, v pozadí Capitolio Nacional. Foto: © Daniel Ryba
    Dejiskom najväčšich demonštrácie proti kubánskemu režimu od čias Fidela Castra boli aj turisticky frekventované miesta Havany. Na obrázku štvrť najdrahších havanských hotelov, v pozadí Capitolio Nacional.
  • Výhľad na Mexický záliv z terasy kaviarne ponad strechy domov v havanskej štvrti Vedado. Foto: © Daniel Ryba
    Výhľad na Mexický záliv z terasy kaviarne ponad strechy domov v havanskej štvrti Vedado.
  • Chudoba a úpadok, viditeľné všade v hlavnom meste, sa pre mnohých Kubáncov a Kubánky stali neznesiteľnými. Foto: © Daniel Ryba
    Chudoba a úpadok, viditeľné všade v hlavnom meste, sa pre mnohých Kubáncov a Kubánky stali neznesiteľnými.
  • Ráno bežného pracovného dňa v Havana Central. Niekoľko mesiacov po veľkých protivládnych protestoch sa život na Kube vrátil do starých koľají. Foto: © Daniel Ryba
    Ráno bežného pracovného dňa v Havana Central. Niekoľko mesiacov po veľkých protivládnych protestoch sa život na Kube vrátil do starých koľají.
Najväčšiu demonštráciu od revolúcie Fidela Castra Kuba zažila 11. júla 2021. A po nej aj pravdepodobne najväčšie represie. Namiesto ústupkov začala vláda okamžite konať. Kým ľudia na uliciach vrieskali, že nemajú dať deťom čo jesť, policajti ich nekompromisne hádzali o zem, tváre im tlačili o rozbité chodníky a zatýkali ich.

Organizácia Justicia 11J zložená z aktivistov a novinárov overovala mená a počty zatknutých. Niekedy to bolo príliš zložité, pretože ľudia jednoducho zmizli a nikto nevedel, či sú nezvestní, alebo ich zatkli. Polícia rodinných príslušníkov neinformovala, a preto sa stávalo, že zúfalí rodičia alebo starí rodičia hľadali svoje neplnoleté deti po uliciach, kým tie už niekoľko hodín sedeli za mrežami. V štatistikách má Justicia 11J vyše 1300 zadržaných, z ktorých viac ako 700 bolo ešte pred Vianocami stále vo väzení.

Berú aj deti

Niektorých zatkli za účasť na demonštrácií až neskôr. Podľa Enrisca je častou formou represií takzvaná citación. „Písomne niekomu príde predvolanie, aby sa tá osoba dostavila na policajnú stanicu, a keď tam už príde, tak ju rovno odvedú na vypočúvanie s množstvom vyhrážok a zastrašovania,“ vysvetlil. Niektorí sa domov v ten deň nevrátia.

Takýmto spôsobom zatýkajú aj neplnoletých. Barbara Farratová Guillenová je matka 17-ročného Jonathana. Prerozprávala mi, čo sa stalo v jeden augustový deň. Prišli k nim domov dvaja policajti a povedali jej, aby išla s nimi na stanicu. Jej syn to počul, vyšiel z izby a opýtal sa, čo sa stalo. Na to sa ho policajti opýtali: „Ty si Jonathan Torres Farrat?“ Odpovedal, že áno, a oni na to: „Tak ty si ten, ktorý pôjde s nami.“

Barbare povedali, že ona ísť nesmie a že chlapec bude na stanici len 20 minút. Natiahlo sa to, lebo doma nebol ani na Vianoce. „Mučili ho, zbili ho, hodili ho na 24 hodín do chladnej miestnosti,“ vymenúvala zdrvená matka. Vo väznici vraj dostal svrab a vyše dvoch mesiacov mu odmietli odovzdať lieky na srdce, ktoré potreboval.

Podľa záznamov Justicia 11J kubánsky režim zatkol minimálne 45 mladistvých, z toho 14 bolo ešte na Vianoce vo väzení. Na Kube je zo zákona minimálny vek trestnej zodpovednosti 16 rokov, lenže aj napriek tomu, Kuba väzní aj 14 či 15-ročné deti. Za sabotáž, verejné nepokoje alebo útok. Niektorým hrozí viac ako 20 rokov za mrežami.

V novembri „repete“

15. novembra Kubánci plánovali ďalšiu demonštráciu, a kubánsky režim zase ďalšie zatýkanie. Tentokrát však začali s prípravami skôr. „Acto de repudio poznáme na Kube už dávno,“ povedal Henry Eric Hernandez. Režim pošle svojich ľudí pred domy oponentov, aby na nich vykrikovali, urážali ich a častokrát do nich aj hádzali kamene. Enrisco tomu hovorí „verbálne lynčovanie“.

Saily Gonzalezová Velazquezová je jedna z administrátoriek skupiny Archipiélago. Je to uzavretá skupina na Facebooku s viac ako 30-tisíc členmi, ktorí chcú dosiahnuť zmenu na Kube a prechod na demokraciu. Jej dom pred 15. novembrom obliehali nahnevaní stúpenci kastrizmu. (Podľa Enrisca to niektorí z nich robia nedobrovoľne.) Kričali na ňu, v rukách držali transparenty, urážali ju aj jej mamu.

Režim pošle svojich ľudí pred domy oponentov, aby na nich vykrikovali, urážali ich a častokrát do nich aj hádzali kamene.

Domy iných aktivistov obliehala samotná polícia. Napríklad dom Yuniora Garcíu, jedného z lídra Archipiélago. Na demonštráciu ho nepustili a keď chcel z okna ukázať bielu ružu, symbol demonštrácie, tak odrazu sa zo strechy cez všetky jeho okná spustili obrovské kubánske vlajky, aby mu prekryli výhľad. O niekoľko dní mu otvorili cestu do exilu. To je podľa novinára a aktivistu Dimasa Castellanosa tiež jedna z foriem represií, „hoci na to neexistuje žiadny zákon“. Nepohodlných jednoducho pošlú preč.

A iných, v starom dobrom štýle, toho 15. novembra zatýkali. Ako napríklad historika Manuela Cuestu Morúa, ktorý len vyšiel z domu a už ho brali. „Práve ma prepustili,“ napísal mi na WhatsApp po niekoľkých hodinách. Pýtam sa ho, či ho vypočúvali. „Nie, len ma zavreli a v noci potom pustili.“ Už ho ani nevypočúvajú, ale majú nad ním pre jeho aktivity neustály dozor a sledujú ho. Aj to je podľa Enrisca forma represií – sledovanie.

A čo ďalšie?

„Zmiznutie a zadržiavanie na hodiny, dni alebo mesiace, ako v prípade (speváka) Maykela Osorba a mnohých ďalších, domáce väzenie bez predchádzajúceho súdu,“ hovorí Castellanos. Spomína Carolinu Barrerovú, ktorá musí zostať v domácom väzení 200 dní, pretože mala v úmysle zúčastniť sa demonštrácie 15. novembra.

„Vyhrážky danej osobe alebo rodinným príslušníkom, vyhadzovanie z práce alebo zo školy, odpojenie telefónu alebo iných prostriedkov komunikácie,“ pokračuje Castellanos. Aj on mi mohol odpovedať až po niekoľkých dňoch, pretože mu odpojili internet.

Kubánsky režim bojuje tvrdo, ale pueblo, ako sa po španielsky hovorí ľudu, bojuje takisto tvrdo a nemá v pláne ustúpiť. Aj s vypadávajúcou elektrinou a pravidelne odpájaným internetom sa dokážu zorganizovať o čosi lepšie, ako keď sociálne siete nemali vôbec. Nechcú ujsť a žiť v exile, a nechcú sa ani podriadiť a poticho ďalej žiť v biede. Chcú kričať za svoje práva minimálne tak hlasno, ako ich policajti nútia po niekoľkých hodinách deprivácie spánku v base kričať ¡Viva Fidel! alebo ¡Viva la revolución! Ak nie aj hlasnejšie.

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.