Občiansky vojenský priemysel  Celý národ montuje drony

V Ukrajine sú drony kľúčovou zložkou vojny. Rodia sa na tisíckach miest – od garáží až po profesionálne továrne a vytvárajú tak vlastný, bleskovo rastúci dronový priemysel. Ukrajinské drony FPV, systémy AI aj školy pre operátorov zmenili spôsob vedenia bojov na celom fronte. Vojnový priemysel, aký Európa nevidela od čias druhej svetovej vojny, pritom vyrástol pri Dnipre zdola.

Spolupráca: Romaniia Gorbach

S Jurijom sedíme vo veľkej izbe kyjivskej bytovky, okná sú starostlivo zatemnené. V pozadí bzučia 3D tlačiarne – tridsaťdva kusov, každá s vlastným príbehom, každá trochu rozladená po poslednom nálete. Elektrina je dnes na štyri hodiny, takže treba dobiehať. Jurij odsúva krabicu so súčiastkami a urobí si miesto. Vnútri – stovky čiernych, lesklých dielov.

„Budú z toho protipechotné míny. Malé. Zhadzujú sa z dronov. Stačia na to, aby niekomu odtrhli nohu,“ vysvetľuje. Často je to tak lepšie. Raneného treba obvykle niesť so sebou. Mŕtvolu nie nevyhnutne.

Jurij zastáva veľkolepo znejúcu funkciu „Head of Design“ v Kyivstare – jednom z najväčších ukrajinských mobilných operátorov. Prvú 3D tlačiareň si kúpil v roku 2019, aby na nej mohol vyrábať spoločenské hry. Teraz tlačí rozbušky a míny v rámci iniciatívy DrukArmy.

Na podlahe stojí niekoľko kartónov hotových náloží. „Koľko toho treba?“ pýtam sa. „Stoštyridsaťosem miliónov,“ usmeje sa. „Toľko, koľko Rusov.“
  Jurij spolu s manželkou vychováva dcéru. Majú byt aj plány do budúcnosti, ktoré pripomínajú skice nakreslené mäkkou ceruzkou – ľahko sa rozmažú. „Rusi vedia, čomu sa venujem. Ak sem prídu, so všetkým bude koniec – s bytom, s prácou, so školou. Budeme musieť utiecť. A v zahraničí je to vždy ťažšie.“

„Mnohí už majú vojny dosť a moje videá a prosby o ďalšie zbierky ich rozčuľujú. Radšej predstierajú normálny život, je to jednoduchšie,“ hovorí Jurij. „Ale vojna sa tak skoro neskončí.“

Hráme sa na vojnu

Cesta na východ do Charkiva je prázdna. Bez dôvodu sem už takmer nikto nejazdí. My dôvod máme, a tak ideme, čo najrýchlejšie, po nočných, zablatených cestách. Inak to ani nejde – tento úsek je v dosahu ruských dronov, treba ním preletieť čo najrýchlejšie. Míňame ďalšie blokposty, občas húfnicu, domy alebo to, čo z nich zostalo po zásahu raketou – vraj kórejskou.
Okolie Kupianska nemá v sebe nič z „prvej frontovej línie“ známej z filmových záberov. Nijaký rachot, žiadne dramatické scény. Vládne ticho, ktoré po chvíli začne liezť na nervy. A drony – stále drony.

Keď sa Denisa, dvadsaťosemročného operátora vo vojenskej blúze, opýtam, odkiaľ vedia, že niečo visí vo vzduchu, zasmeje sa.

„Počuješ? Nič nepočuješ. To znamená, že tam sú,“ odpovie a myslí tým ruské aj ukrajinské drony, ktoré ako hmyz krúžia nad jazerom.

Sedíme na zadnom sedadle auta. K opierke hlavy na prednom sedadle sú pripevnené dve zariadenia. Prvé – Cukorok, teda Cukrík. Dve anténky, ktoré počúvajú Lancety a Orlany, čo sú ruské drony. Ak sa niečo blíži, zariadenie začne pískať. Druhé – Chujka – zachytáva obraz z nepriateľského dronu a premieta ho na obrazovku.
  „A keď sa niektoré zapne?“ pýtam sa.
„Plyn na podlahu,“ bez váhania zareaguje Denis.

Dve hodiny nič nepreruší rozhovor ani hudbu z reproduktorov. Dorazíme na miesto. Tento oddiel, respektíve posádku tvoria traja ľudia: operátor, inžinier a vodič. Rýchlo rozkladajú vybavenie. Heavy Shot, ukrajinský štvormotorový dron – bombardér, jeden z populárnejších modelov. Má dve úlohy: zhadzovať jedlo pre svojich a bomby pre „pidarov“ – Rusov.
  Zákop, teda blindaž, vykopaný hlboko v čiernej zemi. Zvonka prikrytý maskovacími sieťami, lístím a konármi. Prichádza Ihor, vodič. Doviezol nás, odparkoval auto ďalej od pozície. „Moja robota je hotová,“ skonštatuje, pohodlne si sadne a na telefóne si pustí Call of Duty. Všetci trochu vyzeráme ako na LAN párty z roku 2005. Každý zíza do obrazovky. Sladkosti. Energetické nápoje.
  Vitalij, inžinier, skladá a montuje nálože. Typ závisí od cieľa. Fotky a súradnice prichádzajú ráno na WhatsApp. Bombardovací dron po nahratí misie vyrazí po určenej trase tak, aby obišiel REB-y (zariadenia na rušenie signálu) a ruské oči upreté na nebo. Náš let sledujú ďalší operátori – všetci „sedia“ na jednom stretnutí na Google Meets.

„Je to trochu ako hra,“ poznamená Denis a vysvetľuje ďalšie ukazovatele na obrazovke.

Ihor si hundre popod nos: „enemy spotted“, „We’re being tracked“, „enemy down“, „Get to the safe zone!“ Jeho hlas počuť z telefónu – pomedzi dávky zo samopalu a explózie.

Let prebieha čisto. Až na jeho konci prepne operátor na manuálne ovládanie. Nad cieľom porovnáva termovízny obraz s predchádzajúcimi fotkami.

„Happy Halloween,“ povie, usmeje sa a uvoľní poistku. Na obrazovke vidno rotujúci projektil. Biely dym. Ruský zákop zmizne.
 

Rozmazaný front

Na začiatku roka 2022 bývala „null“, teda najvysunutejšia pozícia, vzdialená od nepriateľa pár stoviek metrov. Ruských vojakov bolo niekedy vidieť cez ďalekohľad, inokedy voľným okom. Dnes vyzerá frontová línia inak – rozliala sa. Namiesto čitateľného pásu je sivá zóna široká dvadsať až dvadsaťpäť kilometrov. Čoraz častejšie sa jej hovorí jednoducho: zóna smrti.

Je to dôsledok dronov – tie spôsobujú asi osemdesiat percent strát na oboch stranách. Kontrolujú pohyb na zemi aj vo vzduchu a sú očami delostrelectva.

Operátori sa snažia túto zónu pretlačiť smerom k protivníkovi. Poľujú na jeho FPV-čka (drony typu First Person View), chránia svoje vlastné a navádzajú delostrelectvo. To zas býva napádané dronmi s väčším doletom. Ešte nedávno boli logistické body, veliteľstvá a stanoviská operátorov pracujúcich ďalej od frontu relatívne bezpečné. Teraz je ohrozené všetko do štyridsať kilometrov od línie. Zmenilo to spôsoby evakuácie, sťahovania techniky, rotácie. Väčší význam ako rozkazy začalo mať počasie – oblaky, dážď a vietor bývajú lepšou obranou než akýkoľvek REB.

Na oblohe sa objavili aj „matky“ – veľké lietadlá nesúce pod krídlami menšie FPV-čka. Alebo slúžia ako repeater, ktorý predlžuje signál o ďalšie kilometre. Technológia si vynucuje vznik ďalšej technológie.

V analytických správach býva vojna na Ukrajine často prirovnávaná k prvej svetovej vojne – len s dronmi. Nesedí to. Zákopy sú, to áno. Betón, zemľanky aj vrecia s pieskom – to všetko sa vrátilo. Ale masové útoky sú už zriedkavé. Veľký oddiel je jednoducho veľký cieľ. Preto obe strany čoraz častejšie pôsobia v dvoj- alebo trojčlenných tímoch roztrhaných po nepravidelnej línii, ktorá sa len ťažko kreslí na mapu. Rusi takto postupujú dopredu napriek obrovským stratám. Naposledy pri Pokrovsku. [Údaje o dianí na fronte platili v čase písania reportáže, pozn. red.]

Čaty rozbíjajú na pár ľudí, niekedy na jednotlivých vojakov. Prenikajú medzi ukrajinské pozície, obsadzujú osamelé domy, pásy stromov, železničné násypy. Miesta, ktoré sa v systémoch nenachádzajú. Z pohľadu obrancov to vyzerá tak, akoby im náhle mizol terén spod nôh: bod po bode, bez veľkého nátlaku. Zato v neustálom kontakte s dronmi.
  Toto preriedenie línie sa premieta do počtu mŕtvych. Ranení čakajú na evakuáciu dva, tri dni, niekedy dlhšie – a čoraz častejšie ju vykonávajú drony, tie pozemné. Pomôcť sa dá aj zhora – nedávno dron zhodil ukrajinskému vojakovi e-bike. Stačilo mu to na záchranu.

Hoci technologické preteky dlho vyhrávala Ukrajina, Rusko stratu rýchlo dohnalo – mierkou, peniazmi, počtom ľudí.

Tanky a BVP teraz pripomínajú konštrukcie z filmu Mad Max: sú obložené mrežami, oceľovými klietkami, vrstvami sietí. Na zničenie takto chráneného vozidla treba aj niekoľko desiatok dronov. A pri každom lete hrozí strata ľudí aj techniky.

Maďarove vtáky lietajú vysoko

V Pokrovsku, kde mali Rusi podľa odhadov prísť až o štyridsaťtisíc vojakov, má zóna smrti iný rozsah, ale podobnú logiku.

„Počas jednej smeny, povedzme jedného ‚bojového dyžuru‘, eliminuje len naša skupina, ktorá tam pracuje, v priemere okolo sto pešiakov,“ hovorí vojak Svjatoslav Bojko, keď sedíme v kyjivskej kaviarni. Jeho skupina sa nazýva Maďarove vtáky a patrí medzi elitné jednotky ukrajinskej armády (ZSU). Bojko je v civile frontman rockovej kapely; nedávno vydali novú skladbu, teraz sa dáva dokopy. Pred pár mesiacmi mu takmer spadla na hlavu ruská kĺzavá bomba KAB.

„Tie delostrelecké granáty, míny či dokonca letecké bomby, ktoré letia priamo na teba, počuješ až v poslednej sekunde. V tom momente sa musíš rozhodnúť, ako padnúť na zem, aby si prežil. Boli sme vonku, pracovali pri drone a vtedy som začul ten hvizd. Hodil som sa do pivnice – a preto som prežil. Ale tlaková vlna ma zmietla, udrel som si hlavu o betón. Kompresívne zranenie, otras mozgu, uzavreté kraniocerebrálne poranenie. Do chrbtice mi znova budú vkladať ďalší titánový implantát.“

Maďarove vtáky nezačínali ako dronová elita.

„Na začiatku sme boli druhá útočná rota 206. práporu teritoriálnej obrany,“ hovorí Bojko. „Humanitárne misie: Irpiň, Romanivka, Kyjiv. Potom prvá kampaň na juhu – Mykolajiv, Cherson. Pozičná vojna, málo kontaktu s nepriateľom.“

To sa zmenilo, keď si všimli, že niekto nad nimi „pracuje“.

„Strieľali po nás, ale nevedeli sme odkiaľ,“ pokračuje Bojko. „Vtedy sme dostali prvý Mavic. Používali sme ho na prieskum.“
  Vďaka Mavicu zbadali ruský tank, ktorý vychádzal na bojovú pozíciu vo vzdialenosti osem kilometrov. Tak začali dron používať na podporu pechoty.

Skupina sa z dvadsiatich siedmich ľudí rozrástla na niekoľko tisíc. A tí dnes fungujú ako samostatný bojový organizmus – od odhalenia cieľa po jeho zničenie uplynie len niekoľko minút. Spolupracujú aj so susednými delostreleckými jednotkami, ktoré potrebujú „oči“ vo vzduchu. Prešli Bachmut, Soledar, Urožajne, Krynky, Sudžu, Vovčansk, Pokrovsk.

Bojko vysvetľuje, že vo „Vtákoch“ nie sú náhodní ľudia.

„Musíš byť odtiaľto. Byť motivovaný a vedieť, čo chceš a čo robíš. Nároky sú vysoké: fyzické, psychické, pripravenosť prejsť polygrafom. Žiadne návyky. Žiadne väzby na územia okupované Ruskom.“

Dlhé chápadlá Krakena

V Krakene 1654, ďalšej elitnej jednotke, ktorá vznikla ešte počas obrany Charkiva ako formácia fanúšikov futbalového klubu FC Metalist Charkiv, panuje podobná nálada. Sedíme niekde v druhom najväčšom ukrajinskom meste, v izbe bez okien, popíjame sladký čaj.
  „Každý deň prichádzame o desaťtisíce dronov. A jedným z najtučnejších cieľov pre nepriateľa sme my – operátori. Keď je pozícia odhalená, musíš ju okamžite opustiť. Drony sú presné, na šťastie sa nedá spoliehať,“ približuje jeden z vojakov.

Preto treba mať viac miest na prácu a rotovať ich.

„Rusi majú viac REB-ov, silnejšie rušenie. Môžu lietať dronmi až do Charkiva. My musíme rotovať ľudí aj techniku. Oni majú komfort, lebo majú celé štáby ľudí na analýzu našej činnosti.“

Pýtam sa, ako definujú prioritu. Medzitým sa ozve dlhý kvílivý zvuk sirény, ktorá tu už na nikoho dojem nerobí.

„Jeden pešiak je len mäso, nič viac. Najdôležitejší je tučný cieľ: operátor, veliteľ, retranslátor, REB. Čím cennejší, tým lepšie.“

Operátor ukazuje jednoduchú scénu.

„Ty stojíš desať kilometrov od línie. A tank je o dvadsať kilometrov ďalej, prikrytý dvoma REB-mi, ktoré majú svoj perimeter pôsobnosti. Niekedy útočíš na menšie ciele, aby si ich prinútil zmeniť smer rušenia. Až potom ideš po niečom väčšom.“

Pýtam sa, či je ich práca oveľa bezpečnejšia než práca útočníka, ktorý má dobýjať pozície nepriateľa.

Smiech.

„Kedysi sa to tak zdalo. Teraz bezpečné zóny neexistujú. Preto sa na polygónoch učíme na drony strieľať brokovnicami a brokmi. Znie to smiešne, ale dnes je to štandard.“

Atmosféra medzi operátormi a útočníkmi tiež nie je vždy ideálna.

„Niekedy počuješ: ‚Ty si FPV-čkár, ty nie si vojak.‘ Útočníci to majú najťažšie, ale mnohí prežili práve vďaka operátorom. My sme boli tiež na ich mieste. Vieme, aké to je, keď nad tebou krúži nepriateľský dron.“

Pýtam sa, ako dlho sa dá pri drone reálne pracovať.

„Osem hodín bez prestávky. Vrátiš sa a pred očami sa ti iskrí a v hlave máš vrtuľník. Niekedy spíme dve – tri hodiny denne. Ráno odchod na pozíciu, večer návrat, potom príprava ďalších dronov, náloží, opravy. A odznova. Let trvá pätnásť – dvadsať minút a musíš kontrolovať každú sekundu.“

„Útočník môže medzi akciami oddychovať. My nie. Ale keď príde ofenzíva, tak je to päťdesiat na päťdesiat. Také sú šance.“

Hráš na PlayStation?

Dostať sa do jednotky Maďarove vtáky alebo ku Krakenovi síce nie je jednoduché, rozhodne však nemajú núdzu o záujemcov.

V istej, donedávna opustenej kyjivskej budove sídli jedna z prvých škôl pre operátorov v krajine – KillHouse Academy. Obrovská hala, tiež prekážková dráha zo sietí, drôtov a makiet terénnych prekážok. Vedľa kontajnery so simulátormi FPV, na stenách namaľované insígnie jednotiek, ktoré tu prešli výcvikom. V pozadí hučí niekoľko generátorov – po nočných náletoch znie polovica mesta presne takto – ako chladnička, ktorá sa nevie rozhodnúť, či funguje.
  Vzduch v hale s vysokým, nepríjemným svišťaním pretínajú drony. Na poschodiach prebieha teória – prednášky v miestnostiach s odlupujúcou sa farbou a so stolmi zbúchanými zo zvyškov preglejky. Ľudia, ktorí tu dnes sedia, môžu už o týždeň pracovať štyri kilometre od ruských pozícií.

„Neexistuje jeden protokol výuky. To, čo učíme dnes, môže byť o mesiac neaktuálne. Front dáva spätnú väzbu okamžite,“ hovorí dvadsaťsedemročný inštruktor Shark.

Pýtam sa, čo sa zmenilo najviac.

„Vzdialenosť. Kedysi operátor pracoval desať kilometrov od línie, dnes štyri. Ak postavíš anténu na zlom mieste, dlho neprežiješ.“

Sú to neustále preteky o frekvencie, nové konfigurácie, o obchádzanie ruského rušenia.

„Oni majú zdroje: ľudí, techniku, peniaze. My vyhrávame vďaka výcviku a intelektuálnemu potenciálu,“ dodáva bez náznaku irónie.
  V Rusku je systém výuky dronov centralizovaný. V Ukrajine funguje horizontálne: školy si konkurujú, preberajú si inštruktorov, kopírujú riešenia. Má to svoje mínusy, ale dodáva to tempo.

Pýtam sa na psychologickú prípravu. Nastane chvíľa ticha.

„Aká príprava?“ odpovie napokon Shark. „Kyjiv napádajú takmer každú noc. Je tu vojna.“

A vzápätí dodá: „My neučíme zabíjať. Učíme brániť krajinu. A na to treba vedieť eliminovať nepriateľa.“

V pozadí znovu jačia tréningové drony. Inštruktor ukazuje puzdro s výstrojom, ktoré nosí každý tím.

„Anténa znamená život a smrť. Je dlhá a dá sa všimnúť. Keď ťa zamerajú, je po tebe.“
  Po niekoľkodňovom základnom kurze si účastníci vyberajú špecializáciu. Optovláknové drony – pomalšie, menej obratné, no odolné voči rušeniu. Alebo tie s pevným krídlom, ako Darts –  bezpilotné lietadlo za osemsto až dvetisíc dolárov, ktoré dokáže zničiť cieľ v hodnote niekoľkých desiatok miliónov.

Na simulátoroch inštruktori sledujú ruky účastníkov kurzu.

„Ide ti to. Veľa hráš na PlayStation?“ počujem za chrbtom, keď sa prvý raz snažím udržať FPV na virtuálnej trati.
 

Dron sa zloží za štyridsať minút

V Social Drone sa všetko začína krátkym nákupným zoznamom na Telegrame. Spájkovačka, rám, motory, ovládač letu, link na AliExpress. A ide sa skladať.

„Nie je to ťažké. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že sa popáliš spájkovačkou,“ hovorí tridsaťšesťročný Andrij Karpenko z Kyjiva. Ešte pred dvoma rokmi pracoval v IT a s armádou mal asi toľko spoločného ako bežný používateľ smartfónu.

Prvý dron skladal štyri dni. Dnes mu jeden zaberie štyridsať minút. Postavil ich už viac než tristo – prvé dva pre svojho trénera kickboxu, ktorý odišiel na front, ostatné pre jednotky, ktoré hlásia dopyt cez Social Drone.

„Dokonca aj v Poľsku sú ľudia, ktorí podľa našich návodov skladajú drony a posielajú ich na Ukrajinu,“ poznamená.

Trvalo fungujú dva tímy v Kyjive a vo Ľvive – každý asi so šesťdesiatimi ľuďmi. Zvyšok tvorí rozptýlená sieť: viac než desaťtisíc dobrovoľníkov, ktorí večer po práci spájkujú FPV drony, retranslátory a pozemné stanice. Stroje potom prejdú testami a putujú k jednotkám.

Je to pravdepodobne najväčší zdola budovaný zbrojný program v Európe od druhej svetovej vojny, hoci ho tak nikto nenazýva.

Zabíjaš Rusov? Zbieraj body a meň ich za atraktívne ceny!

Štát sa snaží budovať vlastný systém pripravenosti, ten však vyzerá inak. Minister školstva Oksen Lisovyj oznámil školský predmet „obrana Ukrajiny“ pre štrnásť až šestnásťročných. Mládež sa má vzdelávať v „obrannom povedomí“. Ľudia pracujúci s dronmi však hovoria, že ide najmä o teóriu.

„Je to povrchná teória o dronoch, ktorá nemá nič spoločné s reálnymi potrebami, “ hovorí Serhij Tkačuk, zakladateľ súkromnej školy FreeSky Ukraine v Kyjive.

U neho lietajú na simulátoroch už šesťročné deti, tínedžeri stavajú prvé FPV v hale a raz mesačne sa konajú preteky.

Serhij založil FreeSky po tom, čo mu na fronte zahynul brat.

„Uvedomil som si, ako veľmi nám chýba mládež s technologickou prípravou,“ dodáva.

Dnes školí vyše stovku detí týždenne a so svojím tímom pravidelne jazdí na front, aby podľa potrieb vojakov dolaďoval techniku.

Ďalší most medzi štátom a súkromným sektorom predstavuje systém Brave1 – ukrajinský klaster obranných technológií. „Vojnový Amazon“, ako ho nazýva vicepremiér Mychajlo Fedorov. Vojaci nahrávajú na platformu záznamy úspešných zásahov, získavajú body a vymieňajú ich za výstroj: drony, roboty, systémy rádioelektronického boja.

Body sú presne stanovené: zabitý ruský pešiak – dvanásť bodov, operátor dronu – dvadsaťpäť, chytenie zajatca – stodvadsať.

„Ukrajinci sa naučili dosahovať výsledky… Postarali sme sa o to, aby táto vojna bola technologickejšia a zracionalizovali sme náklady,“ povedal Fedorov v jednom z rozhovorov.

Systém funguje brutálne efektívne. V septembri 2025 zabili alebo zranili ukrajinské jednotky zapojené do súťaže osemnásťtisíc Rusov. V auguste bolo týchto jednotiek deväťdesiatpäť, v septembri štyristo.

Jednotky priznávajú, že súťaž mení spôsob práce: vymieňajú si poznatky, kopírujú riešenia, pretekajú sa v efektivite. A vytvárajú inovácie, ktorých zavedenie by v bežnej armáde trvalo mesiace.

Zomrieť pre TikTok

Obe strany zverejňujú na sieti X a Telegrame záznamy úspešných útokov – samovražedných dronov, zhodení z niekoľkých metrov, presných zásahov jednotlivcov. FPV kamery ukazujú všetko v HD kvalite. Operátori strihajú videá ako herné klipy: rýchle prechody, titulky, hudba. Je to zmes propagandy, náboru a čistej zábavy.

Znejú patetické piesne a vojenské hymny, ale aj TikTokom premleté hity ako Anxiety od Doechii, úryvky Boba Marleyho, Bennyho Hilla, zvuky z GTA V či dokonca klasický dad rock. Vojna má svoj vlastný playlist.

V tomto prostredí prebieha sledovanie posledných minút života tisícov ľudí. Vojaka sediaceho v zákope. Fajčiaceho poslednú cigaretu. Močiaceho, kakajúceho, snažiaceho sa doplaziť k stromu. Takého, ktorý pri pohľade na blížiaci sa dron spácha samovraždu alebo odpáli granát.

Stávajú sa však aj iné situácie. Dron krúži nad zákopom, niekto zahodí zbraň, zdvihne ruky a operátor ho odvedie do zajatia.

Dokonca aj bývalý hlavný veliteľ ukrajinskej armády Valerij Zalužnyj má – podľa klebiet – v londýnskej kancelárii osobný monitor, na ktorom sleduje zostrihy z ukrajinských FPV dronov.

Z garáže do továrne

Na miesta, kde sa vyrábajú drony, sa nedá prísť podľa adresy. Dostaneš len polohu niekde „na rohu“, kde sa stretneš so zamestnancom, ktorý ťa odvedie na správne miesto. Je to štandardná prax firiem, ktoré vedia, že nimi vyrábané zariadenia môžu rozhodovať o životoch ľudí. A že aj ruské prieskumné drony dokážu prečítať informačné tabule.

Firma Generál Čerešňa svoju výrobnú linku z bezpečnostných dôvodov každých pár mesiacov presúva. Vyzerá ako továreň, ktorá dospela rýchlejšie, než ktokoľvek plánoval. Ešte nedávno skladali drony v garáži, dnes v hale vyrábajú tisíc FPV-čiek a stovky stíhacích dronov denne. Vojdeš dnu a vidíš rady stolov: holý rám, motory, elektronika, kamera, spájkovanie, testy. „Toto ide na front, nesmie sa to kaziť,“ zdôrazňuje Marko Kušnir, dvadsaťštyriročný riaditeľ pre komunikáciu.
  Najviac sú hrdí na interceptory. Taktický General Cherry Air dosahuje rýchlosť okolo dvesto kilometrov za hodinu. Nový General Cherry Bullet viac ako tristo kilometrov za hodinu, rekord je tristodesať. Bullet má verzie s kamerami aj s AI systémami, stojí približne dvetisíc dolárov a je navrhnutý na zachytávanie Šáhidov. Tých, ktoré v stovkách každú noc priletia nad Ukrajinu.

Vyrábajú aj optovláknové drony, lietajúce nízko, s doletom do tridsať kilometrov – ťažšie sa odhaľujú, zachytiť ich je takmer nemožné.

Čerešňa má korene v dobrovoľníctve. Inžinieri, s ktorými spolupracuje, zbierajú každý týždeň pripomienky od vojakov z frontu a zavádzajú ich do ďalších výrobných sérií.
  „U nás sa cykly zmien počítajú na dni, nie na mesiace. Na iné postupy nemáme čas,“ uzatvára Kušnir.

Roj dronov? Už je tu

Start-up Swarmer je zas úplne iný svet – skôr ako továreň pripomína frat house programátorov z amerických filmov. Chodby sú zapratané prototypmi, v jednej miestnosti niekto kóduje algoritmy rozdeľovania úloh v roji, v druhej skupina inžinierov nafukuje dron kompresorom, niekto oddychuje na gauči, lebo v noci testoval systém. Budova má sprchy aj generátor.

„Keď nám v zime odpoja elektrinu, každý zamestnanec tu môže zostať,“ hovorí CEO firmy Sergiej Kuprijenko.

Tím má šesťdesiatpäť ľudí, druhá kancelária vzniká vo Varšave.

„Potrebujeme miesto, kde sa dá naraz otestovať dvadsaťpäť dronov a kde to nikoho neprekvapí,“ dodáva.

Swarmer vytvára autonómiu overenú v bojových podmienkach, vďaka ktorej dokáže jeden operátor koordinovať veľké skupiny dronov fungujúcich v rámci jedného inteligentného systému. Operátor definuje misiu – drony si rozdelia úlohy, v reálnom čase si vymieňajú dáta, prispôsobujú sa rušeniu a pokračujú v práci aj vtedy, keď sa časť z nich stratí.

„Každý dron myslí ako veliteľ, ale koná ako vojak,“ presviedča Kuprijenko.

Algoritmy učia drony, ako sa rozptýliť, ako si nepretržite vymieňať dáta a ako reagovať na rušenie. Najdôležitejšie sú však núdzové protokoly; ak dron stratí spojenie päťsto metrov od cieľa, musí sa sám rozhodnúť: pokračovať v útoku, vrátiť sa, pristáť alebo zhodiť náklad. Tieto rozhodnutia sa trénujú na stovkách scenárov a prispôsobujú konkrétnemu úseku frontu – armáda určuje, čo je prijateľné a čo už predstavuje riziko.

„Náš tím sa zakalil vo vojnových podmienkach, kde sa vývojové cykly rátajú na dni a každá myšlienka je okamžite overovaná na fronte. Toto tempo je zabudované aj do nášho softvéru: ten už poháňal desiatky tisíc misií a poskytol nám množstvo spätnej väzby, ktorú nedokáže napodobniť žiadne laboratórium,“ hovorí Kuprijenko.

Dnes väčšina armád funguje podľa modelu „jeden pilot – jeden dron“. So systémom Swarmer môže jeden operátor v bojových podmienkach riadiť osem dronov, počas testov dvadsaťpäť a do budúcna vyše sto – vo vzduchu, na zemi, na vode aj zo stacionárnych platforiem.

„Berieme to ako preteky – ten, kto prvý postaví koordinované systémy založené na AI, získa rozhodujúcu prevahu. Naším cieľom je zabezpečiť, aby Ukrajina a jej spojenci mohli bez obmedzení vyplývajúcich z počtu vycvičených operátorov využívať toľko dronov, koľko sú schopní vyrobiť.“

Kocky sú hodené, rubikon prekročený

Čerešňa aj Swarmer sú zrkadlom toho, ako sa za posledné dva roky zmenila ukrajinská armáda. Z montážnych liniek schádzajú denne tisíce strojov. Algoritmy sa nové scenáre učia rýchlejšie, než na ne stihnú reagovať vojenské predpisy. Inžinieri a operátori fungujú ako jeden organizmus: front nahlási problém, továreň zavedie úpravu a o týždeň sa nová verzia vracia späť do prvej línie.

Vďaka tomu všetkému mala Ukrajina ešte pred rokom nespornú výhodu – v kvalite, flexibilite a tempe. Rusko však tieto nedostatky rýchlo dobehlo.

Ukrajina začala investovať do systémov AI, pretože prehrala etapu vojny založenú na optovláknových dronoch. Tie mali obísť ruské rušenie a „odrezať“ časť frontu z pozície operátora. Pri Belgorode a Kursku sa však ukázalo, že Rusi sa to naučili rýchlejšie – a použili to v mierke, ktorú ukrajinské rozptýlené skupiny nedokázali replikovať. V Sudži tak už Ukrajinci videli len konečný efekt ruskej prevahy: pozície, ktoré sa nedali udržať.

Za tým všetkým stojí Rubikon. Jednotka – vlastne celý komplex – bez oficiálnej adresy. Aj bez adresy má však ľudí, peniaze a technológie v množstvách, o akých môže väčšina ukrajinských brigád len snívať. Asi päťtisíc ľudí. Sedem špecializovaných pododdielov po stotridsať – stopäťdesiat ľudí. Tri milióny rubľov prémií pre nových regrútov. Prevádzka 24/7, výmena každých päť hodín. Laboratóriá, vlastné školiace stredisko v Patriot Parku pri Moskve, úplná voľnosť pri nákupoch. Priamo z ich telegramového kanála, kde dokumentujú zásahy, sa dá prejsť na náborový formulár, ktorý obsluhuje bot.

Na fronte vyzerajú ruské dronové oddiely inak než pravidelné jednotky. Lovia z hĺbky – osem, desať kilometrov za líniou. Majú vlastnú doktrínu a nečakajú na rozkazy zhora. Útočia na vozidlá, drony, retranslátory – na všetko, čo drží ukrajinské pozície pokope. Ukrajinských operátorov dronov lokalizujú podľa antén, signálu a chýb v rutine.

Analytik Rob Lee, ktorý už dva roky jazdí po ukrajinských líniách, je presvedčený, že Rubikon bol „hlavným dôvodom straty Kursku“. Maria Berlinska z ukrajinskej organizácie Victory Drones tvrdí, že je to „najlepšia technologická jednotka Ruska“ a že „pracuje systematicky, zatiaľ čo na druhej strane stále prevažuje improvizácia“.

Ukrajinský FPV operátor z Krakena 1654 o nich hovorí bez emócií: „Veľký tím, väčšie zdroje. Ich štruktúra je rozvetvená. Sú ťažkým protivníkom.“

Ukrajina presúva ťažisko na autonómiu a AI. Ak bude mať operátor menej a stroj viac práce, prevaha Rubikonu sa začne rozpadávať. Je to jediný bod, v ktorom môže Ukrajina Rusov predbehnúť. Žiadna FPV škola nevyrobí tisíce inžinierov a operátorov za deň.

Neznesiteľná ťarcha jeden a pol milióna dolárov

Je to dôležité aj preto, že ukrajinská armáda má problémy s ľuďmi. Nielen pre straty na fronte, ale aj pre dezercie. V októbri 2025 zaznamenali 21 602 prípadov svojvoľného opustenia jednotky – nový rekord. Podľa oficiálnych údajov sa od roku 2022 nazbieralo už vyše 126-tisíc takýchto prípadov. Vojakov je teda málo a tí, ktorí zostávajú, pracujú na pokraji vyčerpania. Čoraz častejšie obsadzujú pozície v minimálnom zložení, s dierami v líniách a s pocitom, že ťarcha vojny je rozložená nerovnomerne. Bohatší ľudia s kontaktmi sa ľahšie dokážu vyhnúť odvodu, alebo, ak to nejde, dostať sa na bezpečnejší úsek frontu.

Veľké mestá sú bombardované takmer každú noc; celé štvrte sú každý deň dlhé hodiny bez elektriny. Súbežne prepukajú korupčné škandály siahajúce až na najvyššie mocenské poschodia. Kým civilisti znášajú tmu a noci v pivniciach, skorumpovaní úradníci sa sťažujú, ako nepohodlne sa nosí kufor s jeden a pol miliónom dolárov. Na morálku to má takmer rovnako zhubný dopad ako ruské nálety.

V takej situácii sa drony a automatizačné systémy nestávajú inováciou, ale nevyhnutnosťou. Je to spôsob, ako aj pri drastickom nedostatku pechoty udržať pozície. Ukrajinskí velitelia opakujú, že  každú prestávku v bojoch a každý deň bez strát na životoch treba využiť na zvyšovanie „technologickej hustoty“ frontu – ľudí totiž nepribudne a tých, čo sú, treba chrániť, ako sa dá.

Na druhej strane vyzerá situácia inak, no vedie k podobným záverom. Konzervatívne pracujúci projekt OSINT Goriuško, ktorý počíta iba ruské nekrológy zverejnené v otvorených zdrojoch, zaznamenal v októbri 2025 10 360 zabitých. Ak pripustíme, že v otvorených zdrojoch chýba približne tridsať percent strát, dá sa predpokladať, že zahynulo vyše trinásťtisíc ruských vojakov. A ak pripočítame ranených, aj pri opatrnom pomere tri ku jednej siahajú mesačné ruské straty k päťdesiatim tisícom. Proporcie sa blížia roku 1944, rozdiel je v efektoch: ruská armáda získava po pár kilometrov územia, nie celé kontinenty.

Ukrajina má príliš málo ľudí a nechce prichádzať najmä o tých najmladších, ktorí budú tvoriť tkanivo povojnového štátu. Rusko ich stráca tempom, ktoré sa možno nepodarí udržať bez politických následkov.

V mier nikto neverí

„Tu žiadny mier nebude,“ hovorí Jurij z Kyivstaru, akoby čítal predpoveď počasia. Tónom človeka, ktorý si už niečo odžil a teraz len konštatuje fakty. To isté počujem aj od mnohých ďalších.

„Kým je Rusko impériom, nezmení sa to,“ pokračuje. „Prímerie je na to, aby sa zhromaždili sily. Na oboch stranách. Kto ich nazbiera viac, vyhrá ďalšie kolo.“

Mier bez spravodlivosti predstavuje veľké riziko. Vráti sa „normálnosť“ a s ňou aj všetky staré patológie, ktoré vojna zatlačila do úzadia: chaos v štáte, oligarchizácia, kriminalita. Potom príde sklamanie z reforiem a zo Západu. Pridajú sa traumy, frustrácie vojnových hrdinov, ich politické ambície a militarizovaná spoločnosť.

Jeden z vojakov mi povie: „Tu už žiadny Majdan nebude. Na plastové štíty a PVC rúrky sa hrať nebudeme.“

Ľudia sú unavení. Heslo z roku 2022 adresované Rusom – „bez prúdu, bez vody, ale bez vás“ –  je stále aktuálne, no každý chce, aby sa to skončilo. Aspoň na chvíľu.

Pýtam sa Jurija, či verí, že Zelenskyj podpíše Trumpov návrh.

„A čo má podpísať? Kapituláciu?“

Jedna z tlačiarní začne pískať. Jurij vstane, upraví čosi pri hlavici, pristúpi k stolu zasypanému čiernymi dielcami.

Vojna sa vracia do práce.

listopad 2025