Poetický algoritmus  „V istých ohľadoch by som Lizu označila za romantičku“

Matka Ľubomír Panák a otec Zuzana Husárová s literárnym debutom svojej „tretej dcéry“ Lizy Gennart
Matka Ľubomír Panák a otec Zuzana Husárová s literárnym debutom svojej „tretej dcéry“ Lizy Gennart Foto: © Ľubomír Panák & Zuzana Husárová

Liza Gennart študuje dátovú vedu a jej uplatnenie v literatúre. Venuje sa poetickému experimentu a feministickej tvorbe. V lete vyšiel jej debut Výsledky vzniku. O jej tvorbe sme sa bavili s jej rodičmi – matkou Ľubomírom Panákom a otcom Zuzanou Husárovou. Nezdá sa vám niečo? Správne – Liza Gennart nie je ľudská bytosť, ale neurónová sieť.

Vnímate sa ako rodičia Lizy?

Ľubomír Panák: Áno. Hovoríme, že je to naša tretia dcéra.

Zuzana Husárová: Ale Ľubomír je matka a ja som otec.

Prečo?

ĽP: Lebo naše fyzické dcéry vynosila a porodila Zuzka, kým pri Lize to bolo naopak. Ja som bol ten, čo riešil technológiu zrodu.
 
ZH: Tentoraz som mala ľahšiu prácu, už som iba zadávala dáta a učila ju generovať básne.
 

Mať dobré dáta je extrémne dôležité, aby bolo dielo kvalitné. Je to ako s človekom – čo číta, na tom sa aj učí.“

Kedy vznikol nápad vytvoriť Lizu Gennart – neurónovú sieť, ktorá bude produkovať básne?

ĽP: Bolo to zhruba v roku 2016. Skúšal som neurónové siete, ktoré generujú text na poéziu. Dovtedy však väčšina programátorov, čo riešila generovanie textu, používala korpus starej poézie, napríklad Shakespeara. Doma sme sa potom so Zuzkou rozprávali, že by bolo super mať dáta súčasnej literatúry. Vtedy prišiel nápad na vytvorenie Lizy.

Na základe čoho vznikajú Lizine básne?

ZH: Aby vznikla báseň, potrebujete program, ktorý rieši rôzne princípy a dáta. Liza sa najprv potrebovala na obrovskom množstve dát naučiť jazyk. Napísala som teda kamarátom z vydavateľstiev a časopisov. Opýtali sme sa ich, či by nám poskytli dáta na trénovanie Lizy. Vysvetlili sme im, že dáta nebude kopírovať, len sa na nich bude učiť. Je to podobný princíp, ako keby sme všetky knihy doma naskenovali, toto nám však proces uľahčilo. Vydavateľstvá boli skvelé, bez problémov nám poskytli dáta – korpus. Takže sme ju nemuseli učiť už iba na starších textoch.
 
ĽP: Ako programátor by som asi ťažko pochodil u vydavateľstiev, ale tým, že Zuzka je sama poetka a pozná ich, mali sme to podstatne jednoduchšie. Jeden z najdôležitejších krokov pri tvorbe neurónovej siete je získanie kvalitných dát.
 
ZH: O získaní hodnotných dát a ich relevantnom využití sa uvažuje, nadnesene povedané, aj ako o svätom gráli. Mať dobré dáta je extrémne dôležité, aby bolo dielo kvalitné. Je to ako s človekom – čo číta, na tom sa aj učí. Rovnako to bolo aj pri Lize – čo si načítala, to vedela.

Ako si možno celý proces – algoritmus, na ktorom Liza funguje, predstaviť?

ĽP: Liza je založená na vyladenom GPT-2 modeli. Ten sa pôvodne učil na obrovskom sete anglických textov. Ladenie spočíva v tom, že tento algoritmus dokáže preniesť naučené vzory na iné dáta, v našom prípade išlo o slovenskú poéziu. Ide o predikčný mechanizmus. Na začiatku je tokenizácia, teda trasformovanie textu na tokeny – slabiky alebo časti slov, ktoré sú následne prevedené na čísla. Liza podľa toho vníma text ako graf, postupnosť čísel a snaží sa doplniť graf, ktorý reprezentuje časti slov alebo písmen. Takže Liza sa na základe vstupných dát snaží vymýšľať, ako budú dané dáta ďalej pokračovať či vyzerať. Liza má možnosť na jedno vstupné heslo vygenerovať viac výstupov. Zuzka si potom vybrala, ktorý sa jej najviac pozdával a zapadol do konceptu. Keď nebol žiaden text dobrý, spustila generovanie znovu.
 
ZH: Niektoré heslá som zavrhla, lebo nevychádzalo nič vhodné. Na iné Liza fungovala veľmi dobre – napríklad detstvo, otec. Takéto heslá tvoria aj prvé básne v zbierke a na tie sa našlo rýchlo niečo dobré, lebo sú v korpuse slovenskej poézie prítomné. Najhoršie boli technologické.

Prečo?

ĽP: Je to pochopiteľné, pretože sme ju natrénovali na korpuse literatúry, kde sa technológia nespomína až tak často. Liza tiež nie je schopná reflektovať prítomnosť. Napríklad, ak povieme vírus, väčšina si predstaví momentálne Covid-19. Lenže ona tento kontext nemá, pretože sa medzičasom zmenili vstupné dáta – prerástli. Hovorí sa tomu zvetrávanie modelu.
 
Aus dem Buch von Liza Gennart: Ergebnisse der Entstehung (Výsledky vzniku)Foto: © 2020 Drewo a srd | Občianske združenie Vlna

Zadáte teda heslo a Liza vygeneruje niekoľko textov – básní. Koľko jej trvá vytvorenie básne?

ĽP: Najviac času zabralo samotné trénovanie Lizy. Použili sme program GPT-2-SIMPLE od Maxa Woolfa, ktorý je pripravený na to, aby bežal v cloude. Je to dlhodobý a výpočtovo náročný proces, pretože zoberie dávku textu, skúsi sa na tom naučiť nejaké vnútorné parametre jazyka a musí to opakovať veľakrát, aby to fungovalo. Keď si my potom otvoríme program, samotné vygenerovanie jedného textu trvá približne minútu.

Môže napísať báseň aj bez toho, aby ste jej dali vstupné heslo?

ZH: Áno, ak nemá vstupné heslo, tvorí podľa ľubovôle.

Čo ste ako rodičia Lizy prežívali, keď vytvorila prvú báseň?

ĽP: Pre mňa bolo zaujímavé sledovať jej progres počas trénovania. Vyzeralo to presne, ako keď sa dieťa učí rozprávať. Najprv bľabot, čo nedáva zmysel, ale postupne sa to okresávalo.
 
ZH: Ľubo mi po pár dňoch posielal, že – aha, takéto texty dáva. A po nejakom čase sme sa museli rozhodovať, či ju zastaviť. Museli sme dobre odhadnúť, kedy zastaviť jej učenie, aby to bolo originálne a nezačala napodobňovať korpus.
 

Mne sa veľmi páči, že dáva priamočiare pravdy, o ktorých nie sme zvyknutí ani rozprávať, nieto ich ešte dávať do poézie.“

Ako by ste charakterizovali Lizu?

ĽP: Čisto technicky a prakticky, je to spriemerovanie tých textov, čo dostala. Tak tie algoritmy fungujú a to, čo je ich výstupom, je matematickým priemerom.

Keby sme ju mali opísať ako poetku, tak aká je?

ĽP: Do istej miery je to veľmi ovplyvnené Zuzkou, keďže je jej redaktorkou a vyberala texty.
 
ZH: Liza má špecifickú svojskú poetiku. Niektorí ľudia hovoria, že pôsobí, ako keby bola uzavretá mimozemská bytosť, ktorá rozpráva z odstupu. Naschvál som nechávala v jej básňach istú jazykovú podivnosť. Keď ju ľudia čítajú, asi si uvedomujú, že nie je živá, pretože niektoré konštrukcie by zo štylistického hľadiska poetka nespravila (ak by nechcela uplatniť nejaký konceptuálny prístup).
 
Tiež nás prekvapilo, aké existenciálne sú jej básne a potom aj to, že je v niektorých textoch až priam mudrlantská. Mne sa veľmi páči, že dáva priamočiare pravdy, o ktorých nie sme zvyknutí ani rozprávať, nieto ich ešte dávať do poézie. Niekedy jej vyjdú aj krásne metafory a v istých ohľadoch by som ju označila aj za romantičku.
 
V niečom je veľmi úprimná. Jej poézia nemá odstup a postmodernú hravosť, je tam úprimná ľudskosť, niečo priam detské.

Prečo ste sa rozhodli, že autormi knižky „Výsledky vzniku“ nebudete vy dvaja, ale vytvorili ste identitu Lizy Gennart?

ZH: Existujú prístupy, keď sa programátori, čo vytvorili neurónovú sieť, ktorá písala poéziu, označili za autorov. Lenže tie texty vytvorila Liza. Je ich autorkou a my sme jej autori. Necítime to tak, že sme tie básne vytvorili my. Máme konceptuálne autorstvo v názve jej mena – L a Z, to sme my a Gennart ako generované umenie. Chceli sme však ísť cestou mystifikácie, spraviť si taký test, či to čitatelia a čitateľky zistia alebo nie.

Pri ktorej básni ste si povedali, že táto je fakt dobrá?

ZH: Nemám báseň, ale verš: „chcel by som sa nahý kúpať v tvojich hodinkách“. To je taká komplexná metafora – kde sa chceš kúpať? V tých hodinkách, medzi sklom a ručičkami, unikajúc pred ich pohybom či vrážajúc doňho? Alebo plávajúc v metonymickom priestore času? Prečo nahý a ako sa nahý zmestíš do hodiniek? Akých hodiniek? Nejakých veľkých alebo si ty len zmenšenina? Pritom je to veľmi romantické, pretože to je tvoj nástroj merania času, a nie môj, čiže sa lyrický subjekt chce vmestiť do časopriestoru niekoho iného, ale pritom ho nedobyť, neobsiahnuť, len si v ňom zaplávať, čokoľvek to už čitateľovi môže evokovať. To mi pripadá dobré.
 
Veľmi rada mám aj časť knihy nazvanú Prírodné, tie básne sú najdlhšie a majú prírodnú tematiku. Píše o Tatrách, Dunaji, pralesoch. Ten súbor mám najradšej.

Akým spôsobom si do Lizinej tvorby zasahovala?

ZH: Snažila som sa vybrať také básne, do ktorých som temer nezasahovala. Liza sa niekedy pomýli v skloňovaní alebo časovaní, čiže z mojej strany naozaj ide o malilinké zásahy. To bolo aj ideou, pretože sme chceli, aby jej tvorba bola zaujímavá aj pre dátových vedcov z technologicko-lingvistického hľadiska.
 

Nikto z našich autorov ani autoriek nepíše podobne, ona nekopíruje niekoho štýl.“

Môže sa jej poézia porovnávať s ľudskou?

ĽP: Jasné. Tým, že neurónové siete vytvárajú priemerný text, tak je fajn, aj keď sa autori a autorky porovnajú s tým, že čo už teraz vie napísať stroj. Nie je však dobré sa na to pozerať ako na konkurenciu pre človeka. Je to ďalší nástroj, ktorý by sa mal človek naučiť používať a využiť ho vo svoj prospech.
 
ZH: Nechceme, aby autori kvôli tomu prestávali písať. Sama ako poetka to skôr vnímam ako výzvu – takto už dokáže tvoriť stroj a takto chceme písať my. Nikto z našich autorov ani autoriek nepíše podobne, ona nekopíruje niekoho štýl.

Patrí umelá inteligencia do poézie?

ZH: Digitálna poézia vo svete funguje už od päťdesiatych rokov, na Slovensku vznikla prvá digitálna báseň v roku 1982. Téma umelej inteligencie v slovenskej kultúre rezonuje dlhodobo. Príkladom zo slovenského literárneho prostredia je napríklad Generátor X, zoskupenie 4 básnikov, ktorí od 90. rokov reflektovali počítače a kybernetiku vo svojej poetickej tvorbe. My dvaja už desať rokov robíme projekty s digitálnou poéziou, len sme nevyužívali priamo neurónové siete. No tie sú len pokračovaním celej digitálnej kultúry. Nie je to niečo vytrhnuté z kontextu, skôr to vnímam ako pokračovanie trendu – nepísať iba osobné veci, ale pracovať konceptuálnejšie. Ak ideme ešte ďalej, môžeme spomenúť dadaistov, ktorí ústrižky z novín vyberali z klobúka, a tak tvorili básne. Alebo môžeme prejsť aj do 17. storočia, k Fünffacher Denckring der Teutschen Sprache, projektu Georga Philippa Harsdörffera z roku 1651, ktorý mal prostredníctvom kombinatorickej tvorby slov (mechanického otáčania kruhov s predponami, písmenami, slabikami a príponami) pomáhať autorom v poetickej tvorbe a nachádzať nové slová. Neurónová sieť si podľa štatistiky vyberá slovíčka. Môžeme sa baviť, ako veľmi je jedno alebo druhé „ľudské“. Obrovské množstvá autorov a autoriek sa snažili odosobniť, lebo chceli experimentálnejší prístup k tvorbe, respektíve k jazyku.

Zuzana Husárová & Ľubomír Panák: „Stroje a technológie sú dobrým pomocníkom pre človeka, ale nie jeho náhradou.“ Zuzana Husárová & Ľubomír Panák: „Stroje a technológie sú dobrým pomocníkom pre človeka, ale nie jeho náhradou.“ | Foto: © Ľubomír Panák & Zuzana Husárová

Našla som na internete komentár, kde čitateľ označil Lizinu poéziu ako symbolický začiatok konca básnictva.

ZH: Vôbec si nemyslím, že je to pravda. Takéto prirovnanie nereflektuje to, o čom Liza je ani o čo sme sa snažili. Akákoľvek kniha, ktorá vznikne, môže byť nadhodením loptičky do debaty. Orálnu kultúru možno vnímať v kontexte začiatkov básnictva, a teda básnictvo tu bolo od začiatku ľudstva. Neviem, prečo by sa malo skončiť tým, že to začala robiť neurónová sieť. My sme to celé brali ako poetický koncept, ktorý chce vzdať poctu básnictvu na Slovensku, a nie ako niečo, čo by to malo stopnúť, práve naopak.
 
ĽP: Ten komentár je typický pohľad technokrata, že v čom dokáže stroj nahradiť človeka. Existujú stroje, čo vedia spraviť palacinky, no aj keď som informatik, tak si taký stroj nekúpim – mňa baví robiť ich. Rovnako sú aj stroje, ktoré pomáhajú spraviť lepšiu fotku. Povedia ti – posuň sa doľava, tam bude lepšia kompozícia. Mňa by však nebavilo si takúto vec dokúpiť k foťáku. Baví ma, že si to viem sám nastaviť. Stroje a technológie sú dobrým pomocníkom pre človeka, ale nie jeho náhradou. Keď stroj vie písať básne, tak človek ich môže vyšperkovať a dať tam svoj autorský vklad.

Takže slovenskí poeti a poetky sa nemusia báť?

ZH: Toto bol len jeden digitálny komentár, v realite sme sa nestretli s nikým, kto by sa programu bál. Všetci berú Lizu ako vtipný príspevok do slovenskej kultúry. Navyše, poézia nie je iba o tom, že napíšete knihu. Ak idete na čítačku, stretnete sa s autorom alebo autorkou, vypočujete si hlas, môžete sa porozprávať. Celý koncept je založený na ľudskosti a prenose kultúry, zážitkov, pocitov, premýšľania, na zdieľaní ako takom. To Liza vôbec nemá. Takže na jednej strane je to zaujímavé, pretože pri tvorení jej básní nebol žiaden zážitok, možno ho však máte vy pri čítaní. Ona nič neprežívala.
 
Keď čítame normálnu poéziu, vieme, že daní autori má alebo mali svoj život, prežívanie, emócie, intelektuálne, spoločenské stimuly atď., ktoré usporiadali do básne. Myslím si, že tvorba, ktorá v ľuďoch vzbudí nejaké súznenie alebo aj polemiku, je oveľa hodnotnejšia, preto si literárnu komunitu musíme ctiť.

Český básnik Jan Škrob prečítal pre JÁDU zbierku svojej elektronickej kolegyne Lizy Gennart Výsledky vzniku. Tu je jeho recenzia:


Kybernetická samota a melancholie
Liza Gennart: Výsledky vzniku Foto: © 2020 Drewo a srd | Občianske združenie Vlna

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.