Roboty sa nikdy neunavia a nikdy sa neurazia – práve preto je ich nasadenie do mnohých oblastí života také užitočné. Chcú to však vôbec tieto inteligentné pracovné stroje? A ako by mohla vyzerať robotická etika?
Ľudí vždy fascinovali umelé živé bytosti: či už hrôza Frankensteinovho monštra, príťažlivá sila ľudského robota menom Maria z filmu Metropolis od Fritza Langa, alebo humor asistenčného systému Apple Siri. Napriek tomu si mnoho ľudí predstavuje roboty ako nemotorné priemyselné stroje, ktoré na náš povel vykonajú niečo manuálne. Pritom vzťah medzi ľuďmi, robotmi a softvérovými systémami sa postupne stáva oveľa dôvernejším – takmer každá západná domácnosť dnes používa zložité a inteligentne vybavené zariadenia od smartfónu až po vykurovací systém riadený senzormi a je pravdepodobné, že sa ich počet zvýši. Na svete neexistujú jednotné štandardy, čo presne sa skrýva pod pojmom robot. Definícia robota sa môže v Európe, Ázii a Severnej Amerike kultúrne líšiť. Roboty a digitálne aplikácie čoraz viac splývajú s naším každodenným životom, najmä v oblasti zábavy a domácej elektroniky, ale aj v starostlivosti o starších a chorých.Keďže s robotickými systémami žijeme alebo spolupracujeme čoraz bližšie, vyvstáva otázka, ako s nimi správne zaobchádzať. Ako zareagujeme, keď mechanické či digitálne pomôcky budú chcieť robiť alebo robia niečo úplne iné ako prácu pre ľudí? „Vždy upozorňujem na to, že pri práci s technológiami, ktoré vytvárame, potrebujeme etické povedomie,“ hovorí Janina Lohová, univerzitná asistentka v oblasti technickej a mediálnej filozofie na Viedenskej univerzite. Konkrétne sa zaoberá morálnymi právami robotov a v roku 2019 vydala o robotike knihu Robotická etika (Roboterethik). „Keď robot dosiahne určitú úroveň vývoja, teoreticky by mu mohli byť udelené určité práva, ktoré mu umožňujú samostatnejší pohyb v ľudskej spoločnosti,“ dopĺňa filozofka Lohová. Dnes sú roboty – a v širšom zmysle slova aj jednoduchšie inteligentné softvéry ako Siri alebo Alexa – právnym subjektom v rôznych právnych oblastiach, napríklad v trestnom, poistnom či patentovom práve. V súčasnosti neexistuje žiadne špeciálne právo pre roboty, existuje však aspoň nezáväzná technicko-morálna orientácia v takzvaných „zákonoch o robotoch“ od Isaaca Asimova. V skutočnosti je len zopár právnikov, ktorí sa vyznajú v tejto rozsiahlej oblasti. Čo sa však stane, ak roboti jedného dňa budú mať vlastné sebavedomie a vlastné túžby?
Janina Lohová je univerzitná asistentka v oblasti technickej a mediálnej filozofie na Viedenskej univerzite. Konkrétne sa zaoberá morálnymi právami robotov. | Foto: © Andrea Vollmer
Vytvorení tak, aby slúžili
Základnou úlohou robotov je predovšetkým nepretržité nasadenie pre ľudí: „Robot bol pôvodne vytvorený ako tvor, ktorý dokáže človeka odbremeniť od práce,“ uvádza Janina Lohová. Samotné slovo robot má svoje korene v slovanskej „rabote“ a znamená prácu v zmysle robotovania na panskom. Vytvoril ho a etabloval český spisovateľ Karel Čapek vo svojej hre R.U.R. z roku 1920. Doteraz nebol robot koncipovaný ako emancipovaná, slobodná bytosť so sociálnou zodpovednosťou – a práve to od začiatku zatraktívňovalo jeho používanie. Otázkou teda je, či má vôbec zmysel vyvíjať „empatickú“ techniku. „Aby sme dokázali byť empatickými, musíme byť schopní cítiť to isté, čo cíti ten druhý,“ uviedla v jednej rozhlasovej relácii právnička Susanne Becková. „Nikdy nebudeme schopní naučiť to aj stroje. Ani morálka stroja nebude nikdy rovnaká ako morálka človeka. Okrem toho by bolo otázne, čo konkrétne by roboty mali ,cítiť‘ – mali by mať rovnakú ,paletu pocitov‘ ako človek alebo svoje vlastné emočné kategórie?“Podľa filozofky Lohovej roboty vykonávajú predovšetkým tie úlohy, „ktoré možno zhrnúť do troch písmen D: dull, dangerous and dirty“. Či už je to práca za pásom, hľadanie výbušnín alebo čistenie kanalizácie – hodnota a prestíž týchto činností majú pôvod v ľudskom svete. „Nemali by sme teda stratiť zo zreteľa“, pokračuje Janina Lohová, „že pri použití robotickej technológie sa debata o hodnote určitých prác iba presúva na inteligentné stroje – ale nemizne.“ Horšia je však skutočnosť, že mnohé nové roboty vyzerajú ako ľudia alebo nesú ľudské črty. To je aj prípad vojenskej a sexuálnej robotiky. „Vojenské roboty sú neuveriteľne fascinujúce,“ hovorí Lohová „a dostávajú obrovskú finančnú podporu. Dôležitejšie je azda položiť si otázku, na čo vlastne tieto roboty potrebujeme a prečo musia vyzerať ako terminátor.“ Robotické sexuálne hračky síce preukázali v mnohých oblastiach pozitívne efekty, no podľa vedkyne tiež často stelesňujú problematické rodové roly. Zákaz takýchto robotov by pravdepodobne samotný problém nevyriešil, oveľa viac by sme potrebovali pokračovať v diskusii.
Robot čoskoro „elektronickou osobou“?
Niektorí odborníci zdôrazňujú, že aj ľudské správanie sa k inteligentným strojom má svoju morálnu rovinu. Nie je správne úmyselne vykorisťovať alebo zneužívať roboty podobne, ako sa o tom diskutuje aj v oblasti etiky zvierat pri určitých druhoch. Janina Lohová vylučuje, že by roboty niekedy podľa právnej definície dostali „ľudské práva“. Teoreticky by im však mohli byť priznané občianske práva – napríklad volebné právo – podobne ako ho ľudia získajú, keď dovŕšia 18 alebo 21 rokov. Európsky parlament v roku 2017 navrhol zaviesť okrem fyzických a právnických osôb aj štatút „elektronickej osoby“: „Európsky parlament vyzýva Komisiu, aby (...) zvážila vytvorenie špecifického právneho postavenia pre roboty v dlhodobom horizonte, aby sa aspoň tie najsofistikovanejšie autonómne roboty mohli považovať za elektronické osoby,“ uvádza sa v správe Výboru pre právne veci. Preto by najmä vysoko vyvinuté roboty mali niesť zodpovednosť za všetky nimi spôsobené škody. Odborníci z rôznych disciplín však túto myšlienku kritizujú: autonómne mysliace stroje v súčasnosti ešte neexistujú. A štatút právnickej osoby by robotom postačoval. V súčasnosti nie je potrebná žiadna iná kategória, ručili by za ne najmä výrobcovia a/alebo prevádzkovatelia – v zásade rovnako ako v prípade poistenia áut alebo určitých domácich zvierat. Prípadne by sa mohlo pre roboty poskytovať špeciálne poistenie.Hranicu, odkedy sa už robot stáva „sofistikovaným“, necháva aj Európsky parlament otvorenú a práve to by mohlo byť sporným bodom. Janina Lohová spomína napríklad robota „Sophiu“, ktorý v roku 2017 získal občianstvo v Saudskej Arábii. „Sophia“ je vysoko vyvinutý robot, ktorý vyzerá ako žena. Tento gynoid však nie je samostatne inteligentný a autonómny. Lohová i ďalší odborníci preto kritizujú, že „Sophia“ má v súčasnosti v Saudskej Arábii viac práv ako živé ženy.
O ľudských a neľudských entitách
Umelá inteligencia a autonómne roboty podnecujú naše fantázie a túžby, ale v skutočnosti takmer žiadny stroj nie je tak ďaleko, ako by nám niektoré sci-fi teórie chceli nahovoriť. Keby aj autonómne roboty niekedy existovali ako masový produkt na každodenné použitie, predstavovali by oveľa viac výziev ako iba otázku nášho morálneho postoja k nim. Akým smerom sa teda uberá diskusia v tejto oblasti? Jedným z možných krokov by mohlo byť upustenie od ľudského, teda antropocentrického, pohľadu na otázku robotickej etiky.Francúzsky filozof a sociológ Bruno Latour je známy najmä pre svoju kritiku antropocentrizmu. Ak by sme vzali do úvahy jeho myšlienky, usporiadanie sveta by neurčovali len ľudia, ale aj svet a hodnoty „nehumánnych entít“, ktoré Latour nazýva aktanty. Na sociálnej štruktúre sveta sa podieľajú rovnocenne s ľuďmi, majú svoje vlastné roly a osobnú agendu bez ohľadu na to, či ide o klímu, robota, alebo guľôčkové pero.
Na prvé počutie sa to môže zdať čudné, ale tiež to poukazuje na to, aká je západná tradícia myslenia obmedzená. Iným smerom sa už uberá Nový Zéland: napríklad v roku 2017 dostali rieka Whanganui a maorská svätá hora Taranaki štatút právnickej osoby. Podobné postupy existujú aj v iných krajinách. V skutočnosti sú tieto miesta opäť pod kontrolou domorodého obyvateľstva a chránené pred hyperturizmom, vládou alebo zásahom tretích strán. Pre samotných Maorov je dôraz na právne postavenie menej dôležitý ako dôraz na zodpovednosť. Rieky a hory môžu za pomoci ľudských právnych zástupcov vzniesť obvinenie za poškodenie. Doteraz nedošlo k žiadnemu takému prípadu a nie je tiež jasné, ako presne by to malo prebiehať ani ako by vyzerali represívne opatrenia. Takéto možnosti však v konečnom dôsledku obrátia obraz pasívnej entity na obraz aktívneho neľudského aktéra, ktorému musí ľudská bytosť preukázať svoju ochotu prevziať zodpovednosť.
leden 2021