Duševné zdravie Tabu s názvom samovražda

Tabu s názvom samovražda Foto: Stormseeker via unsplash | CC0 1.0

Otec. Matka. Sestra. Bratranec. Kolega. Priateľ. Je to naša rodina, naši známi, ľudia, ktorých poznáme celú večnosť a myslíme si, že o nich vieme všetko. A aj napriek tomu zistíme, ako veľmi sme sa mýlili, keď o nich prídeme, pretože sa rozhodli vziať si život. Zostal po nich len obrovský žiaľ a množstvo nezodpovedaných otázok. Jediné, čo vieme, je, že nám ich už nikto nevráti a my sa nikdy nedozvieme skutočné dôvody ich definitívneho rozhodnutia.

,,Ahoj, som tu pre teba, kedykoľvek ma budeš potrebovať. Vždy som ťa mal/a rád/rada a vždy aj budem.“ Takýmito slovami treba podľa Mariána Ochodníckeho začať konverzáciu o samovražde. Aj on sa ako množstvo iných Slovákov a Sloveniek v minulosti pokúsil vziať si život. Našťastie, neúspešne. Možno keby ľudia viac vnímali svoje okolie a keby sa nevyhýbali nepríjemným diskusiám, nikdy by sa o to nebol pokúsil. Je však skutočne možné, aby sme sa ako spoločnosť mohli prehrýzť cez silnú zábranu tabu a stigmatizácie samovrážd a otvorene rozprávať o tom, čo bolí najviac?

Ako začať rozhovor o samovražde

Hoci sa hovorí, že rozhovor o samovražde k nej priamo navádza, podľa psychológa Mareka Madra z internetovej poradne IPčko ide len o vymyslenú domnienku. „Je úplne v poriadku sa priamo, ale citlivo opýtať, či daná osoba uvažuje nad samovraždou. Táto otázka nezvyšuje riziko samovraždy, je to mýtus. Ďalším je ten, že kto hovorí o samovražde, nespácha ju,“ tvrdí Madro. Podľa neho je dôležité rozhovor začať tým, že človeku dáme najavo, že nám na ňom záleží a chceme preňho to najlepšie.

„Odporúčame zostať pokojní a takým tónom aj hovoriť, uznať pocity, s ktorými sa nám blízky zdôveril, a oceniť ho, že o tom s nami hovorí. Ponúknite podporu a povzbudenie, opýtajte sa, čo môžete urobiť, aby sa cítil pokojnejšie, a neváhajte aj citlivo hovoriť o tom, že existuje odborná pomoc,“ radí psychológ. Dobrým spôsobom môže byť podľa neho aj navrhnutie spoločných aktivít, ktoré sme v minulosti s danou osobou robili a pri ktorých nám spolu bolo dobre.

Dôležité je však dávať si pozor, aby sme sa na samovražedné úmysly príliš nezameriavali, tvrdí Marián. „Všetkého veľa škodí. Kam neustále smerujeme svoju pozornosť, to aj časom naberá na sile a energii.“ Sám má niekoľko rád, ako by sme sa s človekom so suicidálnymi myšlienkami mali zhovárať. Prijatie človeka takého, aký skutočne je, priateľský prístup a láska podľa neho liečia telo aj poranenú dušu.

„Počúvať a snažiť sa ho pochopiť. Ak bude súhlasiť, podať mu pomocnú ruku. Treba však rátať aj s nedôverou. To z môjho pohľadu platí aj o človeku, ktorý má zatiaľ ,,len“ ľahšiu formu depresie. Neveril som, že sú moje problémy riešiteľné, pretože som nevedel ako na to. Ak mi niekto ponúkol riešenie, odmietal som ho. Myslel som si, že musím svoje problémy vyriešiť sám,“ hovorí o svojich skúsenostiach Marián.

,,Ahoj, som tu pre teba, kedykoľvek ma budeš potrebovať. Vždy som ťa mal/a rád/rada a vždy aj budem.“ Takýmito slovami treba podľa Mariána Ochodníckeho začať konverzáciu o samovražde. ,,Ahoj, som tu pre teba, kedykoľvek ma budeš potrebovať. Vždy som ťa mal/a rád/rada a vždy aj budem.“ Takýmito slovami treba podľa Mariána Ochodníckeho začať konverzáciu o samovražde. Aj on sa ako množstvo iných Slovákov a Sloveniek v minulosti pokúsil vziať si život. | Foto: © privat

Ako spozorovať samovražedné myšlienky

Čo však v prípade, keď nevieme, že človek trpí suicidálnymi myšlienkami? Najjednoduchším a zároveň najťažším riešením je rovno sa na to človeka opýtať. Liga za duševné zdravie odporúča naladiť sa na tému postupne. Dôležité je v človeku vybudovať dôveru a dokázať mu, že nám môže veriť. Potom sa môžeme opýtať na jeho náladu a pocity. Netreba sa báť ani otázok typu „Máš pocit, že nestojí za to žiť?“ alebo „Myslíš si, že na tebe nikomu nezáleží?“ Na takéto otázky je však dobré vybrať správny čas, keď sa človek cíti chápaný a je pripravený rozprávať o svojich pocitoch.

Psychológ Madro uvádza niekoľko varovných signálov, ktoré môžu naznačovať, že človek uvažuje nad samovraždou. „Môžeme si všimnúť napríklad, že hovorí o pocite beznádeje a osamelosti, naznačuje, že nemá dôvod ďalej žiť, ukončuje dlhodobé záležitosti, má výraznú zmenu stravovacích a spánkových návykov, konzumuje alkohol alebo drogy, vyhýba sa sociálnym interakciám alebo pociťuje hnev, úzkosť či rozrušenie, zažíva prudké zmeny nálady,“ menuje niekoľko príkladov. Tvrdí však, že sú to len niektoré z možných prejavov, ktoré nemusia hneď znamenať, že osoba chce spáchať samovraždu. Rovnako sa môže stať, že u blízkeho nespozorujeme žiadny z týchto príznakov. „Každý z nás je iný a odlišne reaguje na rôzne situácie,“ dodáva.

Čoho sa vyvarovať?

Ako to pri citlivých témach býva, aj v rozhovore o samovražde je dobré voliť slová a vety opatrne a vyhýbať sa frázam, ktoré by mohli celú situáciu ešte zhoršiť. „Rozhodne sa podľa mňa treba vyvarovať rečí typu, aký je život krásny, že sa vždy dá nájsť dôvod prečo žiť a pod. Moju beznádej to len prehlbovalo, keďže moje okolie absolútne nechápalo, prečo som sa dostal do stavu apatie a ťažkej depresie. Týmto spôsobom sa u mňa prehlbovala vnútorná prázdnota. Závidel som ľuďom, ktorí mali pre čo žiť, ktorí boli šťastní,“ hovorí Marián na základe osobnej skúsenosti.

Psychológ Madro tiež varuje pred zľahčovaním problému a moralizovaním. „Ak chceme byť užitoční, nepoučujme, nemudrujme, neraďme mu alebo jej, čo má robiť,“ radí. Vetám ako „Bude dobre…“, „Iní ľudia majú iné a horšie problémy…“, „ Aj ja som to zažil…“ by sme sa podľa neho mali vyhnúť a rovnako by sme nemali vyvolávať pocity zahanbenia a prejavovať hnev.

„Počúvajte a buďte podporou, ale nesúďte, nehádajte sa, nevyhrážajte sa ani nekričte. Nesľubujte, že o tom nikomu nepoviete, pretože práve to, že sa o to podelíte s ďalším človekom alebo záchrannými zložkami v akútnej situácii, môže blízkemu zachrániť život,“ radí psychológ.

„Je úplne v poriadku sa priamo, ale citlivo opýtať, či daná osoba uvažuje nad samovraždou,“ tvrdí psychológ Marek Madro. „Je úplne v poriadku sa priamo, ale citlivo opýtať, či daná osoba uvažuje nad samovraždou,“ tvrdí psychológ Marek Madro. | Foto: © Matúš Zajac

Obdobie pádu na dno

Samovraždou sú podľa Mariána ohrození najmä ľudia, ktorí sú v dôsledku svojho psychického stavu prázdni a apatickí a ktorí prestali veriť, že existuje nádej na lepšie zajtrajšky. Ich život ovládajú myšlienky a pocity, ktoré ich doslova ruinujú. „Vnútorná prázdnota vzniká ako odpoveď nášho tela na nespracovaný stres a potlačené emócie. Stres vzniká aj tým, že človek nie je schopný riešiť svoje problémy. Prehlbuje sa tak beznádej, či riešenia niekedy vôbec objaví. Ak je už toho príliš veľa, telo sa bráni a ,vypne sa‘, pretože mozog už nie je schopný spracovať také veľké trápenie či obavy,“ hovorí Marián.

Ľudia so suicidálnymi myšlienkami bývajú často uzavretí sami do seba, to však neznamená, že sa o svojich pocitoch nechcú rozprávať. Preto je dôležité zaujímať sa o svojich blízkych a všímať si ich zmeny nálad a sprievodné znaky. U Mariána to bolo neustále analyzovanie a premýšľanie, sťažovanie a ľutovanie sa, zmena životných postojov, ľahostajnosť k povinnostiam, k manželke a deťom a depresívne nálady.

„V najťažšom období môjho života som myslel len na dve veci. Prvá bola, že môj život už nikdy nebude ako predtým. Trápil som sa,  bol som neustále vyčerpaný a napätý, keďže som predtým začal trpieť panickými atakmi a panickou poruchou. Nemal som silu venovať sa aj niečomu inému ako zamestnaniu. Až neskôr som zistil, že mi silu brali moje myšlienky, emócie, pocity a moje konanie,“ vysvetľuje svoje pocity Marián.

„Druhá vec bol pocit, že by bolo asi lepšie, ak by sa to už všetko skončilo. Často som premýšľal nad tým, aké by to bolo, keby ma nič netrápilo a nebolelo. Psychická bolesť bola pre mňa oveľa horšia ako fyzická. Fyzické poranenia sa zahojili ,,samy“. So psychickými zraneniami na duši to už také ľahké nebolo. Bolo to pre mňa obdobie pádu na dno. Psychické aj fyzické. Zastavil ma až strach o život,“ dodáva. Aj napriek temným myšlienkam však dokázal nájsť cestu von. V deň, keď takmer spáchal samovraždu, sa otvoril svojmu najbližšiemu kamarátovi, a tak sa začal proces liečenia a hojenia jeho duševných rán.

Na koho sa obrátiť

Hoci je ťažké otvoriť sa so svojimi problémami, vždy existujú ľudia, ktorí sú ochotní počúvať. Podľa riaditeľky Linky dôvery Nezábudka Moniky Martinezovej je dôležité povzbudiť človeka, aby vyhľadal odbornú pomoc. Ak sa aj suicidálna osoba nechce obrátiť na svojho blízkeho, vždy môže zavolať na telefonické linky, ktoré majú špecializovaných ľudí určených na riešenie presne takýchto problémov. Medzi bezplatné linky, ktoré sú 24 hodín dostupné pre každého, patrí Linka dôvery Nezábudka 0800 800 566 určená najmä pre dospelých a Linka detskej istoty 116 111 pre deti. Predovšetkým mladým ľuďom v krízových situáciách je určená aj telefonická Krízová linka pomoci 0800 500 333 a stránka krizovalinkapomoci.sk.

„V naliehavom prípade, keď nie je dostupná ambulantná starostlivosť, je možné navštíviť urgentný príjem v najbližšej nemocnici,“ radí Martinezová a tvrdí, že pokiaľ je človek v akútnom ohrození života, je nevyhnutné bezodkladne kontaktovať linku 112, 155, resp. 158.
 

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.