Do dejín cyklistiky sa zapísal ako muž, ktorý nikdy nevyhral Tour de France: Raymond Poulidor bol jedným z prvých, ktorého médiá označili za „večne druhého“. Jeho popularite to však nikdy neublížilo, práve naopak. Športovo-filozofický a psychologický pohľad na fenomén, že aj keď športovcovi unikne víťazstvo často len o chĺpok, v priazni publika môže stáť celkom vysoko.
Tour de France 1964, rozhodujúca fáza 20. etapy. Všetky fotoaparáty a pohľady sú teraz nasmerované na dvoch Francúzov, ktorí v tejto chvíli meter po metri zdolávajú Puy de Dôme. Sopečný dóm v Centrálnom masíve do programu zaradili len pred zhruba desaťročím. Je to nové dejisko agónie v sedle, prevýšenie 1000 metrov na štyri kilometre, teda perfektný základ pre športové napätie, pre šou v Auvergne.To, čo nasleduje, je skutočné divadlo. Legendárny okamih, ktorý sa odteraz stane symbolom dramatického duelu. Bok po boku, telo na tele, riadidlá tesne vedľa seba. Dvaja jazdci blízko vyčerpania ťažko šliapu do pedálov. Chvíľu to vyzerá, akoby sa obaja v priebehu niekoľkých sekúnd mali prevrhnúť, vraziť do seba oceľovými kolesami a pristáť na rozpálenej ceste. Obaja sú síce v mentálnom tuneli, no zároveň uprostred davu divákov, nadšených krajanov, ktorí lemujú strmú cestu nahor a povzbudzujú pretekárov.
Tí dvaja jazdci sú Jacques Anquetil a Raymond Poulidor. Prvý je pravdepodobne najlepší cyklista svojich čias. Už štyrikrát vyhral najdôležitejšie etapové preteky na svete – a o dva dni neskôr bude nasledovať jeho piate víťazstvo na Tour. Ten druhý je už celé roky Anquetilov najväčší rival a protivník. Slávne preteky Grande Boucle doteraz nevyhral, no ani v nasledujúcich rokoch sa mu to nepodarí.
V tento júlový deň v roku 1964 sa síce dokáže trochu odtiahnuť a svojho favorizovaného rivala predbehnúť o 14 sekúnd, tento útok však prichádza príliš neskoro na to, aby dohnal sklz v celkovej klasifikácii. Nakoniec to znamená, že Raymond Poulidor je znova druhý.
Zamieňanie si výkonu s úspechom
„Niekedy sa sám seba pýtam, či by som stál tu pred mikrofónom, aj keby som Tour de France vyhral?“ Takto to raz Poulidor formuloval v jednom zo svojich mnohých televíznych vystúpení. V novembri 2019 zomrel, no jeho prezývka ho prežila. Znova sa objavila vo viacerých nekrológoch. Práve táto formulácia, ktorá sa s ním viezla od šesťdesiatych rokov, rovnako ako jeho štartovacie čísla na Mercier BP-drese: L'éternel second, večne druhý.Čo si počať s touto často citovanou prezývkou pre údajne prvého porazeného?
Podľa profesora Arna Müllera z Univerzity v Erfurte má stigma „večne druhého“ dve príčiny. Na jednej strane je to mediálny produkt, pretože stredobodom záujmu spravodajstva je vždy víťaz. „Na druhej strane je pravda, že diváci alebo verejnosť si často zamieňajú výkon s úspechom. Keď sa nad tým zamyslíte, druhé miesto na Tour de France je predsa úžasný úspech!“ Müller sa preto zasadzuje za to, aby sa zvyšovalo povedomie o tom, čo je to športový výkon a ako ho náležite oceniť. „Trochu sme na to pozabudli, mali by sme sa pokúsiť napraviť to.“ uviedol športový filozof.
Francúzski nadšenci cyklistiky vedeli a stále vedia veľmi dobre oceniť úspechy jednoduchého farmárskeho syna Poulidora. Bol obľúbený, obľúbenejší ako jeho súper Anquetil, obľúbenejší ako takmer všetci francúzski cyklisti nasledujúcich generácií. O tom svedčí aj jeho láskavá prezývka – „Poupou“: „Anquetil bol vďaka chladnému racionalizmu, ktorý mu pripisovali, považovaný za stelesnenie moderného Francúzska. Poulidor zase predstavoval vrúcny tradicionalizmus la France profonde.“ Týmito slovami opisuje túto konšteláciu protikladov Benjo Maso, autor pôsobivej knihy o dejinách cyklistiky Pot bohov.
Táto polarizácia zohrala v prípade duelu Poulidor verzus Anquetil nemalú rolu. Napriek tomu to nie je nič neobvyklé, naopak, je to opakujúci sa fenomén, že športovec, ktorý skončí na druhom mieste, stojí v priazni publika úplne hore: „Zdanlivé zlyhanie prináša do hry veľmi ľudskú, zraniteľnú stránku hrdinov,“ vysvetľuje Müller. „Rozsah projekcie, teda možnosti, ako sa so športovcami identifikujeme, sa pri tomto zdanlivom zlyhaní ešte posilnia.“
Alibi je povolené
Poulidor rýchlo prišiel na chuť úlohe milovaného smoliara. V diskusiách o svojej športovej kariére s novinármi a spolupútnikmi nikdy nepôsobil, že by mu to nejako ublížilo alebo že by sa musel vyrovnávať s tým, že na Veľkej slučke napokon nedosiahol víťazstvo. Ako by povedali na opačnej strane Lamanšského kanála – Nice guys finish last.Celkom určite pomohlo, že finančne na tom nebol horšie ako niekoľkonásobný víťaz Anquetil. Obrovská popularita sa vyplatila v tom najpravdivejšom slova zmysle, čo, prirodzene, dráždilo jeho súpera. Anquetil cítil, že jeho úspechy nie sú dostatočne ocenené, a to veľmi poznačilo ich vzťah. Bližšie priateľstvo sa medzi nimi rozvinulo až po skončení kariéry.
Poulidor sledoval tieto prestížne cyklistické preteky naprieč Francúzskom až do vysokého veku a z tesnej blízkosti trate. Vychutnával si, že ho srdce stále ťahalo všade, kde sa pelotón zastavil. V roku 2019, len niekoľko mesiacov pred smrťou, sa ako 83-ročný priznal: „Nechcem, aby to vyznelo povýšenecky, ale v deň, keď ma už nik na ulici nespozná, budem veľmi smutný.“ Taký okamih by nebol nemusel prežiť, hoci inak by sa bol dožil aj sto rokov.
Okrem toho sa Poulidorovi v priebehu rokov podarilo to, čo radí športovcom pri zaobchádzaní s ich rolou „prvého porazeného“ aj profesor Müller: „Zdanlivé zlyhanie treba externalizovať.“ Inak povedané, tento športový psychologický princíp vám dovoľuje mať alibi – napríklad zlé počasie, zlý materiál a ďalšie vonkajšie faktory, ktoré vám urobili zásadný škrt cez rozpočet. „Treba posilniť pozitíva a negatíva nechať za sebou. Potom sa dá zabrániť tomu, že vás takéto situácie zložia,“ odporúča profesor Müller.
Takéto domnelé výhovorky nie sú u samotného Poulidora zdokumentované. Zato francúzska tlač mu často prihrávala a pripisovala jeho porážky defektom a pádom. „Je známym javom, že jazdec, ktorý jazdí dobre, má zriedka defekt,“ píše Maso vo svojej histórii cyklistiky. „Ak mal Anquetil defekty skutočne menej často ako jeho súper, je to jeho vlastná zásluha. Ale novinári to len zriedka zahrnuli do analýzy o poulidorskom fenoméne.“ Naproti tomu sa zdá, že sám Poulidor chápal a akceptoval, že niekto iný je skrátka o chlp lepší.
Radšej tretí ako druhý?
Akceptovať to určite nie je ľahké, ani pre Poulidora, ani pre iných športovcov v takejto situácii. Najmä vtedy, keď vám titul alebo zlatá medaila skutočne ušli len o vlások. Existujú dokonca aj vedecké štúdie, ktoré ukazujú, že športovci na treťom mieste sú na olympijských hrách spokojnejší ako tí druhí. Dôvodom je takzvané kontrafaktuálne myslenie športovcov: tretí sa raduje, že sa mu vôbec podarilo dostať sa na pódium. Radosť z druhého miesta však niekedy kalí fakt, že príležitosť na veľký triumf ostala nevyužitá. K takémuto záveru dospel výskum psychológov z Northwestern University’s School of Management v Illinois / USA.Bojový duch na bicykli, vyberaný humor, ani stopa po zatrpknutosti – stačí to na vysvetlenie pre Poulidorov status legendy? „Morálne víťazstvá spravia vždy väčší dojem ako skutočné víťazstvá,“ píše Maso vo svojej práci o histórii cestnej cyklistiky vo vzťahu k „Poupoularité“ trojnásobného „až druhého” na Tour. „Tým, že sú športovci alebo tímy médiami vykreslení ako večne druhí, v kolektívnej pamäti ostávajú prirodzene stabilnejšie,“ dodáva Müller.
Iba polovica pravdy
Večne druhý Polidour, ktorý sa znova a znova snažil, no nikdy to nedotiahol na vrchol – možno by sa zdalo, že toto je len polovica pravdy. Pri etablovaní jeho prezývky nebolo síce nič nepravdivé, niektoré skutočnosti boli však skrátka vedome vynechané.Áno, nikdy nedokázal triumfovať na Tour de France ani nosiť cenný žltý dres. A áno, vo výsledkových listinách stálo často pred jeho menom číslo dva, Dokonca aj dlho potom, čo Anquetil odstúpil. V roku 1974 musel napríklad Poulidor prenechať víťazstvo na Tour istému Eddymu Merckxovi.
A predsa: po dlhej kariére po európskych cestách a priesmykoch má Poulidor na konte celkovo 195 pôsobivých víťazstiev. V roku 1961 sa okrem iného stal majstrom Francúzska. O tri roky neskôr, len pár týždňov pred dramatickým duelom s Jacquesom Anquetilom na Puy de Dôme, bol prvý na okružnej jazde po Španielsku, jednej z troch veľkých súťaží Grand Tour.
Niet divu, že „Poupou“ pred nás predstupuje spokojný, úplne zmierený so sebou a so svojím životom športovca: „Často sa hovorí o Poulidorovi ako o smoliarovi. Nie. Mal som veľké šťastie,“ povedal v jednom zo svojich posledných rozhovorov. Tak nehovorí žiadny večne druhý, ale skutočný víťaz.
srpen 2020