Vdovy v Indii
Kliatba mŕtveho manžela

Miestne mimovladky ucia zeny participovat na rozhodovani v obci. Foto: © Boba Markovič Baluchová

Každá tretia vdova v Indii sa pokúsi o samovraždu. Dôvodom je vylúčenie z komunity a zákaz účasti na spoločenskom živote po smrti manžela. Keď sa k tomu pridá obťažovanie a násilie zo strany mužovej rodiny, zdá sa byť dôvodov na predčasné ukončenie života dostatok. Kde sa však vzali povery a negatívne nahliadanie na ženy, ktoré si po strate blížneho vyslúžili namiesto podpory iba odsudzovanie? Päť žien z indických štátov Telangana a Andhra Pradesh opisuje svoje skúsenosti s tabuizovaným statusom: vdova.
 

V mnohých častiach Indie sú ženy vnímané ako občianky druhej kategórie, majetok mužov a ich rodín. Príležitosti dievčat na vzdelávanie a rozvoj zručností sú obmedzené, vyhliadky na podnikanie, vlastníctvo pôdy a finančnú nezávislosť sú takmer nulové. Pre nedostatok bezpečnej vody a slabú sanitáciu v krajine s viac ako miliardovou populáciou je často pošliapaná dôstojnosť dievčat od útleho veku, o menštruačnej stigme ani nehovoriac.
 
Polovica indických žien je negramotná, polovica sa vydá vo veku omnoho nižšom, ako je osemnásť rokov. Ich úlohou je porodiť syna a starať sa o domácnosť. To znamená o manžela. Keď hlava rodiny zahynie, život mladej vdovy akoby sa skončil tiež. Môžu za to pretrvávajúce povery a tabu okolo vdov nielen vo vidieckych komunitách. Kastový systém situáciu iba zhoršuje. Po strate muža si takáto žena musí odstrániť z čela nad koreňom nosa povestnú oranžovú bodku „bindi“, zložiť kvety z vlasov a sňať „bangles“ náramky z rúk úderom o stenu. Bez týchto ozdôb však každému hneď dôjde, že ide o vdovu. A dôjde k odsudzovaniu.

Ozdobovanie sa kvetmi, náramkami a bindi je pre ženy dôležité. Ozdobovanie sa kvetmi, náramkami a bindi je pre ženy dôležité. | Foto: © Boba Markovič Baluchová

Dohodnuté sobáše v útlom veku

Ťažko povedať, či je to hinduistickým náboženstvom, alebo skôr pretrvávajúcimi tradíciami, ale najmä vo vidieckych obciach stále panujú hanlivé povery a mýty okolo žien, ktoré stratili manželov. Keď ide napríklad človek ráno do práce a po ceste stretne vdovu, odvráti pohľad a beží domov. Chce totiž začať svoju trasu odznova, aby tak predišiel prípadnému nešťastiu.
 
Mladá Sowjanya z obce Bandoutapuram pozná tento pocit vylúčenia z komunity na vlastnej koži. Vydala sa v trinástich rokoch, v pätnástich mužovi porodila dvojčatá a v dvadsiatke už mala tri deti – všetko dcéry. Rok nato ovdovela. Napriek stále mladému veku sa už nemohla moderne obliekať, ozdobovať, používať mejkap. Mužova rodina ju pripravila o dom – veď načo ho aj potrebuje, keď sa jej dcéry vydajú a pôjdu preč do nových príbytkov. Sowjanya sa chcela zabiť, no nedokázala by nechať napospas osudu svoje tri dcérky, ktoré by ako siroty dopadli ešte horšie.
 
Príbeh Komaly z Bandoutapuramu je veľmi podobný. Vydala sa v dvanástich, no po štyroch rokoch manžel ochorel na tuberkulózu a zomrel. A hoci aj jej svokrovci zomreli na rovnakú chorobu, rodina Komalu obvinila z toho, že muža začarovala. Švagriné ju odpísali, nik jej nepomohol, práve naopak – chceli ju pripraviť o dom. Rozšírili o nej nepravdivé reči v komunite a každá cesta rikšou či autobusom bola pre ňu traumatizujúca, lebo ľudia sa na ňu pozerali zvrchu.
 
To isté sa stalo aj Sandhyi z obce Panthini. V mladučkom veku sa vydala a po strate mamy našla oporu v manželovi. Ten však zahynul tiež a jej sa zrazu zdalo, že jej život stráca zmysel. No musela zabezpečiť obživu pre synov aj svojich starých rodičov. Zahĺbila sa do práce, za čo ju ľudia v okolí ohovorili, že už po troch mesiacoch od smrti muža pracuje a netrúchli poriadne. Keď si v meste vybavila vdovský dôchodok, dedina ju zas očiernila, že ho dostala pre smilstvo s niekým z úradu.

Indické ženy stigmatizuje aj nedostatok bezpečnej vody a sanitácie. Indické ženy stigmatizuje aj nedostatok bezpečnej vody a sanitácie. | Foto: © Boba Markovič Baluchová

Príbehy so zlými začiatkami a dobrými koncami

V podobných príbehoch by sa dalo pokračovať. Dôležité sú však súvisiace otázky: Vari ovdovená osoba už nie je viac človekom? Aký hriech spáchala, že sú k nej všetci otočení chrbtom? Prečo ju rodina napáda a očierňuje? Prečo má byť potrestaná za smrť muža? Prečo má trpieť dvojitou traumou – zo straty partnera aj dôstojného života? Bez toho, že by sa vdovy niečím previnili, čelia sociálnemu vylúčeniu a vedú ťažký život. Prvá indická premiérka, Indira Gándhíová, však bola tiež dve desaťročia vdovou.
 
Našťastie tieto osudy ťažko skúšaných mladých vdov môžu mať aj lepšie konce, čoho dôkazom sú nielen Sandhya, Komala a Sowjanya, ale aj Nirmala a Ahalya z Danthalapally. Ahalyi po smrti muža v roku 2005 rodina zákazala chodiť na kultúrne či náboženské podujatia, nemohla ani požehnať vlastnému bratovi na svadbe. Neúnosný tlak a sexuálne obťažovanie priamo v rodine vyústili do pokusov poliať sa kerozínom a zapáliť sa.
 
Našťastie sa, ako aj ostatné zmieňované ženy, na vrchole svojho utrpenia dozvedela o aktivitách miestnej mimovládky Bala vikasa, ktorá pracuje práve s vdovami. Keď chcela vstúpiť do jednej z jej sporiacich ženských skupín, mama za ňu musela zaplatiť poplatok päťdesiat rupií (v prepočte pol eura). Sama nevlastnila ani toľko. „Na mítingoch miestnych vdov sa radíme, ako vychovávať deti, ako sa stať nezávislými. Vďaka kurzu šitia si viem zabezpečiť obživu a niečo zarobiť.“ Dokonca sa odvážila opäť nosiť na rukách „bangles“ náramky, na čele vyznačenú bodku „bindi“, ako aj kvety vo vlasoch.
 
Nirmalini rodičia, ako mnohí iní v okolí, boli negramotní a chudobní, dohodli preto dcérin sobáš s príbuzným, keď mala jedenásť rokov. Vo veku dvadsaťjeden rokov už mala štyri deti, pričom prvé tri boli dievčatá. Svokrovci ju nútili do tehotenstiev, až kým sa nenarodí mužský potomok. Po smrti Nirmalinho manžela pri dopravnej nehode jej však príbuzní vyčlenili iba jednu izbu v dome a viac sa o ňu nestarali. Len detský krik jej zabránil upáliť sa.

Problémom je aj kastovný systém. Problémom je aj kastovný systém. | Foto: © Boba Markovič Baluchová Koronakríza znásobila vylúčenie vdov

Nirmala dnes pracuje ako upratovačka v škole a zarába v prepočte asi päťdesiat eur mesačne, teda ani nie dve eurá na deň. Stále sa pravidelne zúčastňuje podporných skupín pre mladé vdovy, organizovaných mimovládkou Bala vikasa. Vďaka jej vzdelávacím seminárom sa sama naučila hospodáriť a dokonca pomáha chudobným sirotám vo svojej dedine. Minulý rok si mohla dovoliť venovať rovných sto rupií (niečo vyše jedno euro) na charitu. „Keď nemám sama doma čo do úst, vysvetľujem svojim deťom, že siroty v okolí trpia ešte viac – nemajú pri sebe nikoho a nič. Ja som pre svoje deti aspoň nablízku ako milujúca matka. V možnosti dávať blížnym cítime skutočné šťastie.“
 
Globálna pandémia Covid-19 však skomplikovala vdovám život, a to hneď niekoľkonásobne. V rámci opatrení sa bolo treba izolovať od iných sociálnych skupín mimo svojej vlastnej rodiny. Nebol by to až taký problém – vzhľadom na vylúčenie, ktoré tieto ženy prežívajú aj tak. No po zatvorení vládnych škôl nemajú deti ovdovených matiek prístup k obedom, ktoré dostávajú z nariadenia vlády v rámci programu Mid-day meal. Primárnym dôvodom návštevy škôl mnohých (nielen osirelých) chlapcov a dievčat nebol ani tak hlad po vedomostiach, ako možnosť dostať teplé jedlo aspoň raz denne. Pre vidiecke vdovy je mimoriadne náročné zabezpečiť stravu pre deti. Do príbehu opäť vstupuje organizácia Bala Vikasa, ktorá poskytuje základné dodávky potravín takto postihnutým mladým vidieckym vdovám.
 
Spomenutá mimovládka sídli v okrese Warangal – 150 km severovýchodne od Hyderabádu. Pred tridsiatimi rokmi ju založil osvietený indicko-kanadský manželský pár, aby tak pomohol lokálnym komunitám na vidieku zredukovať chudobu. Z jej dielne pochádza prieskum upozorňujúci na fakt, že každá tretia vdova v štátoch Telangana a Andhra Pradesh sa pokúsila o samovraždu. Preto vedie program pre posilnenie postavenia žien, predovšetkým mladých vdov.

Rôzne spôsoby obživy miestnych žien. Rôzne spôsoby obživy miestnych žien. | Foto: © Boba Markovič Baluchová

Z lokálnej iniciatívy sociálna revolúcia

Školiace semináre „Young Widow Training“ poskytujú ženám psychologické poradenstvo, pomáhajú im nájsť stratenú sebadôveru, učia ich finančnej gramotnosti a podnikateľským zručnostiam. Takto mentorovaných bolo doteraz pätnásťtisíc žien v dvoch štátoch jednomiliardovej Indie. Mladé vdovy, ktoré sú otvorené zmenám a vzdelávaniu, sa v podporných skupinách okrem rozvoja zručností zameriavajú na sociálnu spravodlivosť, ľudské práva a povzbudenie aktívnej účasti v komunite. S väčšou odvahou a dôverou potom čelia prípadným prekážkam a odsúdeniu, ľahšie si nachádzajú prácu.
 
Za poslednú dekádu zásah Bala Vikasa zachránil a zmenil životy tisícok Ahalyí, Nirmíl a im podobných. Nedávna kampaň k oslave Medzinárodného dňa vdov (23. júna) toho bola dôkazom. Pomaly sa mení aj zmýšľanie a konanie v jednotlivých dedinách. Iniciatíva Bala Vikasa sa zmenila na masívnu sociálnu revolúciu, ktorá obhajuje rovnosť a posilnenie vdov, konfrontuje tabu, odmieta predurčenú stigmatizáciu a bojuje s diskrimináciou. Z päťsto žien, ktoré sú aktuálne v programe, sa tridsať znovu vydalo, čo je dôkazom zmeny postoja v komunite.

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.