Muži v ženských profesiách  Pôrodní asistenti: „Nechceme byť nič extra“

Keď sa hovorí o kvótach alebo diskriminácii, mnohým takmer bez váhania zídu na um ženy, ktoré si vyberajú tradične mužský študijný odbor alebo pracujú v tradične mužských profesiách. Môže to však fungovať aj naopak – dvaja muži rozprávajú o tom, aké je to pracovať ako pôrodný asistent a čo pri tom zažívajú.

Tobias Richter je čerstvý dvadsiatnik, pomohol priviesť na svet viac ako 300 detí a hádam rovnaký počet rozhovorov o svojej voľbe povolania poskytol novinárom: „Občas nad tým premýšľam. Ja som predsa pôrodný asistent, a nie niekto, kto má byť neustále v novinách. To nebol môj zámer,“ hovorí bez náznakov akéhokoľvek falošného koketovania. Tobias ukončil školu v roku 2018 a odvtedy pracuje na zmeny v berlínskej nemocnici, čím sa zaradil medzi zhruba desať mužov, ktorí aktívne pracujú v Nemecku ako pôrodní asistenti. Zriadil si tiež profil na Instagrame, kde jeho každodennú pracovnú rutinu sleduje viac ako 2.600 fanúšikov.
  Mužský variant pomenovania tejto pracovnej pozície platí až od začiatku roku 2020 – dovtedy sa im hovorilo „pôrodní ošetrovatelia“. „Nie sme však pôrodní ošetrovatelia – sme pôrodní asistenti. Nerobíme žiadne popôrodné ošetrovateľstvo, pretože skrátka nikoho neošetrujeme,“ uviedol Tobias. Jeho povinnosti sa nelíšia od povinností kolegýň – pôrodných asistentiek. Ako spolkový delegát v Spolkovej rade pre budúce pôrodné asistentky sám dopomohol k zmene pomenovania tohto povolania. V súčasnosti je to zakotvené v článku 3 zákona o pôrodných asistentkách: Pomenovanie pracovnej pozície „pôrodná asistentka/pôrodný asistent“ sa vzťahuje na všetkých, ktorí vykonávajú túto profesiu.

Mnoho ďalších by to už vzdalo

Tobias sa chcel stať pôrodným asistentom už ako tínedžer – a podarilo sa mu začať vďaka podpore svojej mamy, ktorá je tiež pôrodnou asistentkou. Narodil sa v Brandenbursku a študoval v Durínsku, kde podľa svojich slov nebol prvým mužom v tejto profesii, ale pravdepodobne druhým. Ak sa ho opýtate na prekážky, s ktorými sa ako muž v odbore pôrodnej asistencie stretáva, pri kritike zostáva opatrný: „Vo východnom Nemecku som bol priekopník. To človek hneď postrehol a mal som to naozaj ťažké. No nie som si však istý, či by to bolo v Berlíne alebo v západnom Nemecku podstatne iné.“

Pôrodný asistent Tobias Richter o svojom štúdiu: „Mal som to naozaj ťažké.“ | Foto: © Fräulein Fotograf Berlin V pôrodnej sále, kam chodievali na prax, sa so všetkými zaobchádzalo rovnako zle: „Vládla tam prísna hierarchia a študenti sa nemali do ničoho montovať, niektoré veci boli ľudsky skutočne mizerné.“ Podaktoré staršie pôrodné asistentky vtedy dokonca Tobiasa otvorene odmietali, prípadne ho ignorovali. Tento tvrdohlavý postoj je preňho dodnes nepochopiteľný. V samotnej pôrodnej sále nezažíva od matiek ani od ich partnerov odmietnutie – aj keď je jeho prítomnosť niekedy stále prekvapujúca. „Niekedy mi po pôrode dokonca napísali ďakovné listy: ,Spočiatku som z Vás bola, samozrejme, trochu prekvapená.‘ Ďalšia veta však často znie: ,Keď sa však na to spätne pozriem, bolo to úplne neopodstatnené,‘“ hovorí Tobias.
 
Konstantin Wroblewski, ktorý je v záverečnej fáze svojho štúdia pôrodnej asistencie, zažil niečo podobné: „Myslím si, že nikto, kto študoval tento odbor, to nemal ako muž ľahké. Človeka osočujú, často to zachádza až do šikany,“ vraví Konstantin. Sám si pamätá mnoho takých situácií: vyčerpávajúcu fázu podávania žiadosti o štúdium, najmä v katolíckych kruhoch, osobné urážky a nepriateľstvo počas štúdia aj počas praxe, zamestnaneckú radu, ktorá bola podľa neho voči nemu zaujatá, vyučujúcu, ktorá ho preukázateľne neodôvodnene nechala vyletieť zo skúšky.
  Mnohí iní by to už vzdali. Konstantin sa však prehrýzol až sem – k tomuto povolaniu sa dostal po pracovnom úraze a nedokončenej stolárskej učňovskej škole a vidí v ňom svoju budúcnosť. Po štátniciach chce pracovať ako „putovný pôrodný asistent“ po celom Nemecku, neskôr možno aj v Rakúsku.

Babice si svoje povolanie pred mužmi – lekármi prísne strážili

Muži v pôrodníctve nie sú v európskych dejinách úplnou novinkou – často však išlo o akýsi mix povolaní. Niečo medzi holičom, zubárom a chirurgom. Volali ich najmä k zložitým pôrodom, keď bol ohrozený život matky alebo dieťaťa. Historicky nezanechali takmer žiadne stopy, hoci „história pôrodnej asistencie je pomerne dobre zdokumentovaná,“ hovorí historik medicíny Pierre Pfütsch z Ústavu pre históriu medicíny pri Nadácii Roberta Boscha. „Neexistujú napríklad presné údaje o tom, kto bol vôbec prvým pôrodným asistentom mužského pohlavia a kde pôsobil.“
 
Združenie pôrodných asistentiek v Nemecku tiež potvrdzuje, že história mužských pôrodníkov v Nemecku nie je poriadne zdokumentovaná – ten, kto sa o ňu zaujíma, musí veľa telefonovať a hrabať sa v archívoch. Pierre Pfütsch vysvetľuje, že je to okrem iného spôsobené tým, že povolanie pôrodnej asistentky je tradičné ženské povolanie, a preto je aj historický naratív výrazne ovplyvnený ženským pohľadom.
 
Ďalší dôvod, prečo je tak málo pôrodných asistentov, spočíva v samotnej (európskej) histórii medicíny: „S rozvojom akademickej medicíny v 18. a na začiatku 19. storočia objavili lekári pôrodníctvo ako odbor, kde sa môžu realizovať. To bol začiatok vzájomných bojov: lekári – v tom čase výsostne muži – sa snažili pôrodné asistentky zdiskreditovať,“ uviedol odborník na históriu medicíny Pierre Pfütsch.
 
Pôrodníctvo vykonávané ženami – babicami bolo stále viac označované ako „hókus-pókus dedinských báb“ a niekde sa dokonca stalo synonymom čarodejníctva – koniec koncov, pôrodné asistentky mali znalosti aj v oblasti antikoncepcie a potratov. Samotné pôrodné asistentky sa bránili tým, že vykresľovali mužov v pôrodníctve ako nemorálnych, žiadostivých a krutých. Pierre Pfütsch predpokladá, že túžba pôrodných babíc po autonómii viedla k tomu, že sa toto povolanie takto rodovo špecificky vymedzilo. A to trvá dodnes.
 

Žiadna prekážka v kariére – muži v ženských profesiách

V roku 1985 však konečne nastali časy, keď sa aj muži v NSR mohli oficiálne prihlásiť na štúdium pôrodnej asistencie. Dlho to však nikto neurobil, koniec koncov, existuje k tomu len veľmi málo dát. Pierre Pfütsch predpokladá, že o túto prácu vlastne nebol medzi mužmi skutočný záujem a že otváranie sa je skôr výsledkom všeobecnej politiky rovnoprávnosti a rodovej rovnosti. Prinieslo to však ovocie: V súčasnosti je síce počet pedagógov, opatrovateľov a upratovačov stále podpriemerný, ale na mnohých miestach sa už stali muži v týchto povolaniach bežnejšími. Tradične ženské profesie tiež ponúkajú mužom zaujímavé kariérne príležitosti. „Byť mužom v ženskom povolaní nie je prekážkou v kariérnom postupe – skôr naopak,“ hovorí Michaela Kuhnhennová, vedúca výskumu v Nadácii Hansa Böcklera. Muži v tradičných ženských profesiách sú zvyčajne viditeľnejší a často zastávajú manažérske pozície – podľa Michaely Kuhnhannovej pre nich neplatí obmedzujúci „sklenený strop“, ale prospešný „sklenený výťah“.
 
Podľa Michaely Kuhnhennovej však akademizácia odborného vzdelávania pôrodných asistentiek nemusí nevyhnutne zmeniť rodové vzťahy. Jednak študijný odbor „bakalár pôrodnej asistencie“, ktorý musia budúce pôrodné asistentky absolvovať od začiatku roka 2020, vylučuje ľudí bez odbornej vysokoškolskej kvalifikácie. A tiež sú možnosti kariéry pôrodných asistentiek na voľnej nohe alebo tých, ktoré sú zamestnané v nemocnici, značne obmedzené. Na tom povinnosť štúdia nič nemení.
 
Mnohé pôrodné asistentky s vysokoškolským vzdelaním už z rôznych dôvodov nepracujú vo svojej profesii – a paradoxne by akademizácia mohla tento trend len urýchliť. Pôrodný asistent Tobias Richter to vníma podobne: Štúdium je síce dobré, pretože pôrodníctvo je s pribúdajúcimi lekárskymi a technickými možnosťami čoraz komplexnejšie. No pôrodná asistencia je stále praktické povolanie, ktoré si vyžaduje veľa skúseností a empatie. V podstate je jedno, kto nakoniec pomôže dieťaťu na svet.

Na predpôrodnom kurze pivo namiesto feniklového čaju

A predsa sa niečo hýbe: Na jednej strane muži ako pôrodní asistenti sami vedú politické diskusie, napádajú stereotypy a prinášajú so sebou nové perspektívy – alebo dokonca niekoľko fliaš piva. „Pivo malo u budúcich otcov v mojom predpôrodnom kurze veľký úspech,“ hovorí Konstantin. Aj na kurze zastáva záujmy budúcich otcov, ktorí niekedy nevedia, čo majú na pôrodnej sále robiť, alebo sa boja, že urobia niečo zle. Táto perspektíva a názor otcov často nie sú totiž podľa Konstantina vôbec zohľadňované: „Keď sa do niečoho vložíte, vždy existujú na všetky druhy tém dve rôzne perspektívy. Podobne môžete s pármi na pôrodnej sále zaobchádzať rozličnými spôsobmi,“ hovorí. Ani on, ani Tobias nechcú byť nikým špeciálnym, nechcú sa ani výberom svojho povolania akokoľvek vymedzovať. Chcú len, aby sa stalo bežným, že muži môžu vykonávať tradične ženské povolania, podobne ako je to v opačnom garde. Konstantin, rovnako ako Tobias, by chceli mať jedného dňa vlastnú rodinu: „V pôrodnej sále chcem byť potom jednoducho len otcom, stáť tam pri manželke a chcem sa nechať nejakou pôrodnou asistentkou okrikovať, že niečo robím zle,“ smeje sa.

říjen 2020