Stigma utečencov Človek vylúčený z rodu ľudí

Srbsko-maďarská hranica v roku 2015 Foto: © Andrej Bán

Ak platí, že stigmatizáciu si ľudská bytosť nevyberá, ale naopak, rodí sa s ňou, tak 80 miliónov zúfalých ľudí, ktorí sú podľa OSN za rok 2020 na úteku z domova, je občas viditeľnou, často však jej skrytou podobou. Taká obrovská masa ešte stále uniká zo zorného poľa médií.

Čo je esencia fenoménu migrácie? Tento kľúčový pojem prichádzajúceho sveta, ktorý nám už zaklopal na dvere, nie je vysvetliteľný nijakou postavou v politike. Ani maďarským premiérom Viktorom Orbánom či onedlho bývalým americkým prezidentom Donaldom Trumpom. Obidvaja (a mnohí iní politici) migrantov stigmatizujú. Dehumanizujú ich verbálne, neskôr aj činmi. Tým, že stavajú „nádherný vysoký plot“, tým, že im odoprú základné ľudské práva, že im odoprú dokonca jedlo. Tým, že na nich poštvú policajných psov či dokonca použijú vodné delá ako na chuligánov a futbalových ultras.
 
Fenomén migrácie nie je vysvetliteľný dokonca ani pojmami ako migračný pakt OSN či národný alebo štátny egoizmus. Najpresnejším vysvetlením je, že tu na seba narážajú dve protichodné sily – ľudský a národný egoizmus tých, čo „zatvárajú brány“ pevnosti Európa či pevnosti Amerika, a úsilie nájsť pre seba a blízkych bezpečný život tých, čo na tie brány zvonka búšia, lebo ich podmienky doma sa stali neznesiteľnými. Pre vojny, etnické konflikty, prírodné katastrofy, ale čoraz viac aj pre neznesiteľné životné podmienky v dôsledku klimatických zmien.
 
Ak platí, že stigmatizáciu si ľudská bytosť nevyberá, ale naopak, rodí sa s ňou, tak 80 miliónov zúfalých ľudí, ktorí sú podľa OSN za rok 2020 na úteku z domova, je občas viditeľnou, často však, žiaľ, jej skrytou podobou. Taká obrovská masa uniká zo zorného poľa médií. Štáby sa sťahujú ako karavány z jedného konfliktu do druhého, jedna aktuálna téma prekrýva druhú. Tí zúfalci však ostávajú – v táboroch, v bývalých luxusných kúpeľoch z čias Stalina (Gruzínsko) alebo len tak ležať na ceste bez čohokoľvek potom, ako tábor vyhorel (Moria na gréckom ostrove Lesbos).

Migrujúci sú „poslami zlých správ“. Upozorňujú na krehkosť našej civilizácie a dočasnosť pohodlia a bezpečnosti.


Poľský reportér Artur Domoslawski v knihe Vylúčení (Absynt, 2018), ktorú považujem za mrazivú kroniku všetkých „pevností prosperujúceho severu“ uvažuje spoločne so svojím obľúbeným Zygmuntom Baumanom, sociológom a preživším holokaustu: „Sýteho človeka zo Západu vôbec nezaujíma, prečo migranti migrujú a utečenci utekajú, ani to, prečo sa pokúšajú dostať do európskej či americkej pevnosti. Nejde tu len o peniaze, zvýšené náklady na pomoc alebo o zrieknutie sa malého kúska blahobytu. Migrujúci sú ‚poslami zlých správ‘. Upozorňujú na krehkosť našej civilizácie a dočasnosť pohodlia a bezpečnosti. Pripomínajú nám, že náš život sa môže v momente rozpadnúť v dôsledku pôsobenia síl, ktoré nevieme ovplyvniť: klimatických zmien, vojen, otrasov na globálnych finančných trhoch,“ píše Domoslawski.
 
Tie najhlbšie emócie, úzkosti a pocity hnevu až nenávisti sú vyvolané faktom, že si odmietame – tvárou v tvár migrantom (osobitne tým v „tlupách“, ako v Hondurase či v roku 2015 na hraniciach v Európe) – priznať, že raz sa môžeme ocitnúť v ich koži my sami. A ak nie my, tak naše deti a vnuci. Popierame, že sú poslami zlých správ o nás samých.
 
Stigma vyhnanca je tak najhlbšie znamenie ukryté v duši každého z nás bez ohľadu na to, či si to priznávame, alebo to popierame.
Srbsko-maďarská hranica, september 2015 Srbsko-maďarská hranica, september 2015 | Foto: © Andrej Bán Bojíme sa. Desíme sa toho, čo si nepripúšťame, čo popierame. Je to pocit hraničiaci s istotou, že potom, raz, onedlho, v okamihu posledného súdu, ktorý spojí veriacich aj neveriacich, trpko oľutujeme, ako sme sa zachovali voči Vylúčeným. Teda voči migrantom. Pretože – sú to ľudia.
 
Aké jednoduché, však? Ibaže ľuďom by sme nemali pomáhať z kalkulu, že aj nám raz bude „za to“ poskytnutá pomoc. Malo by ísť o samozrejmú vec, nie o odpustky. No aj to prvé, pomoc z vypočítavosti, je lepšie ako cynizmus a bezcitná nečinnosť.
 
Fatálna voľba, ktorú podstupujeme dnes a denne, nielen v okamihu posledného súdu, je prostá otázka. Kladieme si ju v každom okamihu, keď nás zvádza kmeňová príslušnosť. Uprednostniť „tých svojich“ a vylúčiť z kruhu empatie ako nepriateľov „tých iných“?
 
V úvode knihy Vylúčení Domoslawski cituje alžírskeho spisovateľa Kamela Daouda: „Západný humanizmus sa zasekol. Ako vnímať ,iného‘? Je to zviera alebo človek? Rovnakú otázku si kládol Robinson pri Piatkovi. Sme v identickej situácii: ako zadefinovať utečenca? Ak je to zviera, treba ho zatvoriť alebo zabiť. Ak je to človek, treba sa posunúť a uvoľniť mu kúsok miesta.“

Ježiš Kristus by dnes sedel za „pomáhanie nelegálnej migrácii“ vo väzení kdesi v Segedíne...


A my sme si utečenca zadefinovali presne takto – ako zviera. Nepomkli sme sa a miesto mu neuvoľnili. Presnejšie, aj so zvieraťom máme súcit, s utečencom už nie. Dehumanizovali sme ho. Podmienkou toho, čo sa dnes deje všade, u nás aj okolo nás, je tento manéver. V zárodku zrádzame pojmy, ktoré by mali byť záväzné. Omieľame frázy, že chránime židovsko-kresťanskú civilizáciu, tú našu, no robíme presný opak. Ten, kto pomôže ľudským bytostiam na našich hraniciach, kto im podá vodu či jedlo, spácha podľa nových noriem trestný čin. Ježiš Kristus by dnes sedel za „pomáhanie nelegálnej migrácii“ vo väzení kdesi v Segedíne...
 
Nemôžem si v tejto súvislosti nespomenúť na vzácneho človeka, farára reformovanej cirkvi Tibora Vargu, ktorý so svojimi ľuďmi vytrvalo, deň čo deň od roku 2015 varil a nosil na severe Srbska pri hranici s Maďarskom, v Subotici a okolí, pre utečencov zo Sýrie, Afganistanu a iných krajín jedlo. Opäť, aké jednoduché! Tibor s bielou bradou je pre mňa obdivuhodná, bezmála biblická postava napĺňajúca do bodky evanjelium prirodzeným, neokázalým spôsobom.
 
Podmienkou všetkého, čo sa začína u nás na severe a na západe v nesporne globálne prepojenej téme migrácie diať, je naša zrada seba samých. Iba prekrútenie reality umožnilo tento odporný manéver. Z pomoci blížnemu sa musel stať trestný čin. Ak teraz namietate, že odmietam vidieť zložitú realitu migrácie, opýtam sa: píše sa niekde v Biblii či v Talmude, že človekom je iba biely kresťan alebo žid, ergo Európan či Severoameričan? Kde sa to píše?
Utecenci v zeleznicnom depe v Belehrade, Srbsko, 2017 Utečenci v zelezničnom depe v Belehrade, Srbsko, 2017 | Foto: © Andrej Bán Neodmietam vidieť zložitú realitu migrácie. Naopak, ako málokto o nej svedčím. Tridsať rokov prinášam svedectvá a príbehy z desiatok konfliktných zón, v abecednom poradí od Afganistanu po Ukrajinu. Po zemetrasení sa na mňa vyrútili nenávistní Haiťania, vo vojne Kosovčania, na pakistansko-afganskej hranici Taliban, v Pásme Gazy Palestínčania. Nejde však o mňa, ale o nich. To oni, vylúčení, sú dôležití, nie ja. Najmä im ide o krk.
 
Najbolestivejšie poznanie bolo pre mňa to, ako poľahky sa z obetí stanú páchatelia. My reportéri máme sklon si zjednodušovať svet do dvoch oddelených kategórií, na dobrých a zlých. Nie. Aj utečenec, aj človek vyhnaný z domova, ktorému vyvraždili rodinu, môže byť krutý, zlý, bezcitný a pomstychtivý. Ani on nesmie byť vylúčený z rodu ľudí a zaslúži si v prípade núdze akútnu pomoc, potom spravodlivé zváženie miery jeho viny.

Kľúčová civilizačná téma migrácie je ako skalpel, ktorý reže do hĺbky a do živého. Ešte raz, z pomoci blížnemu sa stal trestný čin.


To ja som hosť. Ja som prišiel do ich krajiny s fotoaparátom a zápisníkom, so spiatočnou letenkou a privilégiom vrátiť sa na blahobytné Slovensko. Oni tú možnosť nemali. Dnes mám výrazne viac nezodpovedných otázok ako v decembri 1989, keď som prvý raz videl masové hroby – na námestí počas revolúcie v rumunskom Temešvári.
 
Kľúčová civilizačná téma migrácie je ako skalpel, ktorý reže do hĺbky a do živého. Ešte raz, z pomoci blížnemu sa stal trestný čin. Masívny obrat Západu, ktorý zažívame už takmer desať rokov od  chvíle, keď sa pri talianskej Lampeduse utopili prvé stovky nešťastníkov a ktorého svedkami sme najmä od roku 2015, keď cez Balkán tiahli sýrske karavány, nie je možný bez toho, aby sme tých ľudí (ako celok) dehumanizovali, vyčlenili z nášho okruhu empatie. 
 
Do neexistujúcich dokladov, ktoré nemali, lebo skončili na dne Egejského mora alebo v rukách pašerákov, sme im vypálili pomyselný znak stigmy. Pre vnímavejších z nás ten znak ostal v ich očiach. Ak sa do nich pozrieme pozorne, uvidíme ho tam.

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.