Súťaž o sociálnu pomoc Slovensko hľadá supertragédiu

Slovensko hľadá supertragédiu Ilustrácia: © Vladimír Holina

Ľudové hlasovanie o tom, kto dostane sociálnu pomoc od vlády: Slovenský štátny Fond sociálnej pomoci necháva súťažiť osobné príbehy, rozhodovať verejnosť a prehrávať ľudskú dôstojnosť.

Môj dedko, riaditeľ školy, bol v medzivojnovom období šéfom okresnej komisie, ktorá sa starala o sociálne zabezpečenie sirôt a iných odkázaných osôb. Ak uvažujeme o účasti komunity na pomoci najslabším, sme na tom dnes iste lepšie ako v antickej Sparte, lebo nezhadzujeme choré a nechcené deti či starcov zo skaly. Je však možné, že sme na tom horšie ako medzi vojnami. Zo skaly zhadzujeme dôstojnosť ľudí, ktorí potrebujú pomoc.
 
Na Slovensku dlhé roky platí, že peniaze sú, len sa kotúľajú iným smerom, ako by bolo treba. Preto sme si už zvykli, že dostať vážnu chorobu, napríklad rakovinu, znamená pre mnohých ľudí zároveň upadnúť do biedy pod hranicu životného minima, teda do hmotnej núdze. Choroba alebo postihnuté dieťa zruinuje bežnú rodinu úplne spoľahlivo. Títo ľudia zo štátu vydolujú primálo, a tak sa postará komunita.

Na Slovensku dlhé roky platí, že peniaze sú, len sa kotúľajú iným smerom, ako by bolo treba.“


Sociálnym veciam sa venuje tretí sektor, bez ktorého by sa mnohým veľmi ťažko žilo. Ľudia dlhé roky posielajú peniaze napríklad cez organizáciu Dobrý anjel, ktorú založil dnes už bývalý prezident Andrej Kiska a jedným z jej základných pilierov je, že z darovaných peňazí sa na réžiu organizácie nepoužije ani cent a všetky prostriedky putujú tým, ktorí ich potrebujú.
 
Sociálnym veciam sa, bohužiaľ, začali venovať aj komerčné televízne stanice. Bohužiaľ preto, lebo na ich zámeroch nebolo nič sociálne. Netrvalo dlho a vo vtipoch zľudovela veta, ktorú „empatický“ moderátor kládol zroneným ľuďom pred kamerou: „Ako veľmi si plakal, keď...?“ (Doplňte si ľubovoľnú životnú pohromu.) Rovnako rýchlo si časť ľudí zvykla, že je normálne prísť do telky, povedať „som onkologická pacientka s dvoma deťmi a úplne bez peňazí“, rozplakať sa, strhnúť si parochňu a prijať od televízie dar. 
 
Robili to občas aj noviny, aj keď trochu vkusnejšie. No princíp sa zachoval: prinesieme tzv. hlboký ľudský príbeh a buď vyzveme na zbierku sami, alebo to napadne čitateľom. Zájsť na príslušný úrad a skúmať, či odkázaný človek nemá len zle vypočítané dávky a nemal by dostávať viac, sme sa neobťažovali. Zisťovať, čo je zle nastavené v zákonoch, takisto nie. Takým normálnym sa stal jav, že v štáte, ktorý nie je chudobný, nemajú niektorí ľudia na jedlo.
 
Dlhé roky sa štátna sociálna pomoc líšila od týchto aktivít tým, že prijímateľ pomoci sa aj so svojou mizériou nemusel zverejňovať. Jeho identitu a problémy poznal len úradník, ktorý vybavoval jeho žiadosti. Pomoc nezávisela od toho, ako srdcervúco vie porozprávať svoj príbeh, pretože ani ten nebol potrebný.
 
(Hovoríme o zákonnom nastavení, nie o reálnych prípadoch, keď ľudia mali nárok na príspevok, ale nedostali ho. Potom si ho vymáhali na súde, neraz úspešne.)
 
Potom prišla súčasná vláda. A vymyslela inováciu.

Kto nepreukáže schopnosť dojímavo rozpovedať svoj príbeh, prípadne má nesprávny ksicht alebo nemá prístup na internet, tomu fond nepomôže.“


Namiesto prekopania súčasného systému štátnych príspevkov, hľadania dier v legislatíve a vytvárania systému, kde by dostal pomoc každý človek, ktorý ju potrebuje, vznikol štátny Fond sociálnej pomoci. Prostriedky v ňom budú pochádzať z darov, pričom s darovaním svojich platov začne vláda aj poslanci, a ľudia sa budú o pomoc uchádzať tak, že opíšu svoj príbeh a zverejnia svoju tvár. Následne o pridelení pomoci budú darcovia môcť hlasovať.
 
Skrátka štátna reality show.
 
Kto sa zaregistruje a prejde preverením, či je jeho žiadosť pravdivá, dostane automaticky 200 eur. Ak potom preukáže schopnosť dojímavo rozpovedať svoj príbeh a prelezie všeľudovým hlasovaním, ktoré mu priklepne určitú sumu, fond mu túto sumu zdvojnásobí, pričom maximálne dostane tisíc eur. Následne si môže zbierať bazálnu ľudskú dôstojnosť z dlažby pred Úradom vlády.
 
Kto nepreukáže schopnosť dojímavo rozpovedať svoj príbeh, prípadne má nesprávny ksicht alebo nemá prístup na internet či jednoducho vôbec nie je schopný uchádzať sa takto o pomoc kvôli akémukoľvek hendikepu, tomu fond nepomôže. 
 
Prístup premiéra Matoviča k fondu je podobný chaos ako slovenský boj s pandémiou. V marci vyhlásil, že bude posielať celý svoj plat, až kým Slovensko nevyhrá boj s koronou. V apríli jeho manželka poslala 1 491 eur, o tri dni neskôr 3 000 eur. V lete sa Matovič vyjadril, že ho to už nebaví, konkrétne, že „mu to odpadlo od chuti“. Zhodil to zo skaly, jeho baví divadlo aj cirkus, nie systematická činnosť.
 
Na systéme sociálnej pomoci sa zatiaľ veľa nezmenilo. Prirodzene, korona si berie väčšinu našej pozornosti a Slovensko rieši hlavne otázku celoplošného testovania, ktorého prvá etapa sa skončila 1. novembra. V ten istý deň bolo vidieť ministra sociálnych vecí, ktorý chcel byť predtým prezidentom (nevyšlo) a potom ministrom obrany (nevyšlo), ako vystrojený do maskáčov reční o silnom slovenskom národe a „druhom Slovenskom národnom povstaní“. O sociálnych veciach nehovoril nič.

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.