Veci, bytosti, ekosystémy, štvrte, spôsoby života miznú: sú vymazávané politickými aktérmi, pustošením, prečerpaním, evakuáciami, nútenými presídleniami. Ako tomu čeliť, keď svet, ktorý poznáme, mizne okolo nás a my sami sme súčasťou tohto diania?
O nádej sa dá ľahko prísť, dá sa však tiež nájsť v tých najťažších situáciách. Nie je to ani dar, ani odmena, ani pasívna hodnota. Nádej je „záväzok voči budúcnosti, ktorý činí prítomnosť hodnou žitia.“
Rituály pomáhajú usporadúvať tok ľudského času a naše vzťahy k druhým. Ukotvujú aj obmedzujú, spájajú aj vylučujú. Aké úlohy dnes rituály zohrávajú – alebo môžu zohrávať – vo svete, ktorý sa nám mení pred očami?
„Buď silná*ý!“ je rada, ktorú často počúvame, keď zažívame turbulentné časy, ale odolnosť je oveľa komplexnejšia. V tomto tematickom čísle nenájdete žiaden návod, ako si zázračne vybudovať odolnosť, ale príbehy miest a ľudí, ktorí vytrvali.
Človek je spätý s miestom, alebo je to presne naopak? Je to ako s dohadmi o sliepke a vajci: kto vie, čo bolo skôr? Ako sa navzájom ovplyvňujú ľudia a miesta, ktoré mnohí vnímajú ako periférie? Z čoho sa rodia disent a odolnosť?
Liberté, Égalité, Fraternité... Archaizmy, mémy alebo stále relevantné európske hodnoty? Čo je základom našej demokracie a sme všetci pripravení za ňu bojovať a brániť ju s rovnakým nasadením? Niektorí tvrdia, že sa piliere demokracie rozpadávajú, iní sú zas presvedčení, že už dávno padli, ale sú tu ešte stále tí, ktorí dúfajú, že na nich vybudujú lepší život.
Kultúra nie je ozdoba, bez ktorej sa dá v prípade potreby zaobísť. Kultúra zásadným spôsobom tvaruje spoločnosť. Tí, ktorí pracujú v kultúre sa však bežne stretávajú s podozrením, že ich práca nie je „skutočná“ práca. Čo v kontexte kultúrny znamená „ťažká práca“ a kto sú ľudia, ktorí ju vykonávajú, napriek mnohým prekážkam?
Adaptácia na klimatické zmeny vyžaduje globálnu spoluprácu! Počúvame zovšadiaľ, a opodstatnene. Ale ľudia, ktorí sa vyrovnávajú s planetárnymi dopadmi na ich miestnej úrovni, potrebujú lokálne riešenia. Mikro-stratégie, ktoré nachádzajú, rozprávajú iný príbeh ako často vyprázdnené prísľuby svetových lídrov.
Harder better faster stronger. A vždy uvoľnene a sebaisto! A to nielen v škole, na univerzite alebo v práci, ale aj v súkromnom živote. Odkiaľ prichádzajú všetky tieto požiadavky? A ako sa z tohto škrečkovského kolesa dostať?
Európa čelí rôznym výzvam – zvnútra aj zvonka. Vojny, klimatické zmeny, dezinformácie, sociálna nerovnosť, populizmus... Aké odolné sú naše demokracie?
Nezáleží na tom, odkiaľ prichádzame alebo kam ideme: To, kým sme, chceme byť, musíme byť (?) alebo smieme byť (?), nie je nikdy oddelené od nášho prostredia a okolností. Identity môžu byť premenlivé, ale my stále zostávame "sami sebou". Alebo nie?
Ľudstvo žije nad pomery našej planéty. Vieme to už dlho, ale emisie látok, poškodzujúcich klímu stúpajú, stúpajú a stúpajú… Pritom existuje množstvo nápadov, ako by sme mohli zvrátiť trend, kým nebude neskoro.
Nepotrebujeme len strechu nad hlavou a kľúč, aby sme sa mohli z času na čas zamknúť pred svetom. Naše obydlie by nám malo poskytovať pocit bezpečia, ale aj trochu pohodlia. Kto si niečo také (ne)môže dovoliť? Aká cena za bývanie je vlastne primeraná? Aké cesty vedú z bytovej krízy?
Život vo vojne je výzvou, ktorej ľudia čelia každý deň. Pre niektorých je to príbeh úteku alebo usádzania sa na novom mieste, bolestných strát, neuveriteľných úspechov, viery aj úpadku. Tieto príbehy prežívame ako Európania všetci, pretože nás spájajú hodnoty, za ktoré spoločne bojujeme.
HDP má stúpať, kariéra sa má rozvíjať, naše ego rásť. Beda, ak stagnujete! A potom tu máme degrowth, snahu znížiť globálnu spotrebu a výrobu smerom k sociálne spravodlivej a ekologicky udržateľnej spoločnosti. Naznačuje, že aj stagnácia môže poháňať. Dopredu. A niekedy aj dozadu.
Ješ falošnú tresku. Piješ náhradu mlieka. Tvoje nechty sú umelé. Tvoje rolexky replika. Na stene máš kópiu Picassa. Svoje zranenie simuluješ. Záujem predstieraš. Súcit hráš. Tvoj profil je fejkový. Akoby si to bol ty. Akoby to boli tvoji priatelia. Akoby si naozaj žil.
Desať rokov prejde rýchlo, keď máme čo robiť. Napríklad, aby sme zachránili klímu (a seba samých). Kurz určujeme teraz. Budeme nezávislí od fosílnych palív (a tých, čo ich predávajú)? Vykonajú roboty v roku 2032 väčšinu práce? Koľko času strávime v metaverze a čo si tam budeme obliekať? Pohľad do budúcnosti.
Stať sa indivíduom, ktoré si samo určuje, ako bude žiť, sa niekomu môže zdať ako vrchol bytia. Takmer všetky ľudské potreby sa však viažu na vzťahy s druhými. Pocit bezpečia, blízkosť, starostlivosť – tým sa náš život začína a v najlepšom prípade aj končí.
Čo si o nás zvieratá asi tak myslia? Tie, ktoré sme si „podmanili“, a tie, ktoré sme zdecimovali a vyhubili? Najskôr to nebude nič extra lichotivé. Náš vzťah k „tým“ zvieratám nie je veľmi vrúcny ani chytrý. A ako sme vôbec prišli na to, že jestvuje jasná hranica medzi človekom a zvieraťom?
Každý z nás sa potýka s nejakým nedostatkom. Ten môže byť systémový, ale aj čisto individuálny. Čoho všetkého máme nedostatok? Zaujíma nás to vôbec navzájom a do akej miery? Veríme v silu celku a solidaritu?
Rauš je pradávnou ľudskou potrebou. Cesta k nemu býva individuálna, no nie vždy úspešná, nie vždy legálna a nie vždy bez nebezpečenstva. Existuje šetrný, bezpečný recept na opojný stav?
Umelá inteligencia: hrozba, alebo prísľub pre budúcnosť? Vezme nám prácu, kreativitu a spontánnosť? Alebo nám uľahčí každodenný život? Už teraz je všade okolo nás. Sme dosť bystrí, aby sme s ňou udržali krok?
Toto nie je jógové cvičenie. So zatajeným dychom počúvame správy. Ekonomiky sú na konci s dychom. Ale príroda si vraj vydýchla. Kedy budeme môcť opäť voľne dýchať? Nadýchneme sa na nový začiatok?
Svoboda byla a je někdy namáhavá. Ale pokud se jí vzdáme, budou naši budoucnost utvářet jiní. Co pro nás odkaz revoluce 30 let poté znamená? Jak svobodní chceme být?
Co očekávat od ohlášení jako třeba „Jetzt kommt Klartext“ – „A teď na rovinu“? Nepřiznává tak člověk, který chce vyvolat dojem, že nyní bude hovořit obzvlášť na rovinu a upřímně, zároveň i to, že předtím tak nečinil?
Oči můžeme zavřít. Ale s ušima je to složitější. Můžeme si je zakrýt rukama – a přesto k nám něco pronikne: hlasy, tóny, zvuky. Ať už to umíme, chceme nebo musíme: natahovat uši se vyplatí.
