Boj za slobodu na východe Ukrajiny  „Vďaka vám vychádza slnko“

Právnik Pavel bojuje od prvého dňa vojny.
Právnik Pavel bojuje od prvého dňa vojny. Foto: © Jana Čavojská

Časiv Jar, ostreľované mesto v doneckej oblasti na východe Ukrajiny, je od bojovej línie vzdialené iba zopár kilometrov. Do Bachmutu je to na skok. V chladných pivniciach, bez elektriny, vody a plynu, tu žijú či prežívajú najrôznejší ľudia. Reportérka Jana Čavojská sa s nimi rozprávala o ich dôvodoch zostať.

Časiv Jar verí Ozbrojeným silám Ukrajiny, načmáral niekto sprejom na zbombardovanú budovu domu kultúry. Ticho mesta v ruinách neďaleko frontovej línie ruší iba hlasný zvuk guľometu. Ukrajinci mieria na ruský dron niekde nad nami. Na prvý pohľad sa zdá, akoby tu okrem vojakov už nikto nezostal. Až na druhý pohľad vidím známky prítomnosti obyvateľov ťažko skúšaného mesta.

Je chladno. Z pivníc pod rozbitými bytovkami sú porobené provizórne komíny a z tých sa dymí. Tam žijú ľudia. V bytoch to nie je bezpečné. Hoci funguje obchod, obyvatelia sa spoliehajú skôr na humanitárnu pomoc.

Ako babička Tatiana. Kráča po ulici a pred sebou tlačí naložený vozík. Rozpomína sa na svoj vek. „Šesťdesiatdeväť,“ myslí si. No vyzerá o minimálne pätnásť rokov staršia. Ako prežila minulú zimu? A ako prežije tú, čo onedlho príde? Časiv Jar, vzdialený od Bachmutu desať kilometrov, už dávno nemá elektrinu, vodu ani plyn. Nevidím tu žiadnu budovu, ktorú by nepoškodilo ostreľovanie. „Máme buržujky [železná piecka, pozn. red.], chystáme drevo, aj ja, aj syn, vozia nám humanitárnu pomoc... Neodišla som, kam by som šla? Niektorí, čo odišli, sa už vrátili domov.“ Prečo? Tatiana sa začuduje mojej otázke.

„Inde nemali z čoho žiť, z presídleneckej podpory dvetisíc hrivien im to nevychádzalo. Tu majú aspoň strechu nad hlavou.“


Tatiana zostáva napriek všetkému v Časiv Jare. Tatiana zostáva napriek všetkému v Časiv Jare. | Foto: © Jana Čavojská

Vidieť more

Zvláštna strecha nad hlavou, na ktorú vo dne v noci padajú ruské bomby... Svoje o tom vedia Pavel a Míša, vojaci z aerorozviedky, ktorí ma sprevádzajú. Usmievajú sa, no majú unavené oči. Bojujú od prvého dňa vojny. Tridsaťosemročný Pavel pracoval ako advokát v Kyjeve. „Zobudil som sa a bola vojna. Neexistovala iná možnosť ako narukovať.“ Niekoľko mesiacov bol pri Bachmute. Najprv v pechote. „Potom som pochopil, že vojnu možno vyhrať iba technológiami. Naučil som sa pracovať s dronmi a začal som na ne zbierať peniaze.“ Čo je na tom celom najťažšie? Na tom sa s Míšom automaticky zhodnú. „Keď kamarát, vedľa ktorého spíš a ráno mu ešte zaželáš pekný deň, tu už napoludnie nie je.“

Pavel nerozumie, čo ľudí drží na miestach, ako je Časiv Jar a ako bol Bachmut a ďalšie mestá a dediny na frontovej línii. Stretávajú tam proruských koho?, aj humanitárnu pomoc im nosia. „Povedia ďakujem, ale to neznamená, že začnú rozmýšľať inak. Môžu odísť. Nemusia zostávať uprostred bojov bez elektriny, vody a plynu. V zime sme v Bachmute navštevovali rodinu s päťročným dieťaťom. Frontová línia bola vzdialená osemsto metrov. Chceli sme im pomôcť odísť. Povedali, že nie. Že nenechajú svoj dom len tak.“

Čo budú robiť, keď sa skončí vojna? „Žiť,“ odpovedajú jednoducho. Pavel sa rozviedol, jeho bývalá žena so štvorročnou dcérkou sú v Nemecku, jedenásťročný syn sa nedávno vrátil, lebo chce byť s otcom a na Ukrajine. Býva v Kyjeve s Pavlovými rodičmi. Míšova žena a deti odišli do Kanady a chcú, aby po vojne prišiel za nimi. „Žiť. Byť s deťmi. Dočkať sa vnukov. Vidieť more...“ Na Kryme? – usmejem sa a vojaci pridajú ešte širšie úsmevy. Míša je zo Sevastopoľa. „A ja tam mám byt,“ dodá Pavel. „Pri našom krásnom mori na južnom brehu Krymu.“

 
  • Vojak počas tréningu. Foto: © Jana Čavojská
    Vojak počas tréningu
  • Nácvik bojovej akcie Foto: © Jana Čavojská
    Nácvik bojovej akcie
  • Nácvik zakladania turniketu zranenému v zákope Foto: © Jana Čavojská
    Nácvik zakladania turniketu zranenému v zákope
  • Zničený dom kultúry v Časiv Jare Foto: © Jana Čavojská
    Zničený dom kultúry v Časiv Jare
  • Dima má prezývku Tanečník. Foto: © Jana Čavojská
    Dima má prezývku Tanečník.
  • Právnik Pavel bojuje od prvého dňa vojny. Foto: © Jana Čavojská
    Právnik Pavel bojuje od prvého dňa vojny.
  • Odkedy som videl Buču, neberiem zajatcov, povedal mi vojak pri Chersone. Foto: © Jana Čavojská
    Odkedy som videl Buču, neberiem zajatcov, povedal mi vojak pri Chersone.

Keď prejdeš peklami

Dima z antidronovej jednotky s krycím menom Tanečník ma do Časiv Jaru priviezol z Konstantinivky v DIY obrnenom vozidle; hoci my sme už v ňom museli sedieť vo vestách a prilbách, za oknom sa občas mihol miestny človek len tak na bicykli. Kráčame po rozbitej ulici okolo poškodených budov s vybitými oknami a obhorenými bytovými jednotkami. Znaky ľudskej činnosti pomaly pohlcuje vegetácia. Dima má tridsať. Rozpráva, že kedysi pracoval ako kameraman. Narukoval, lebo mal dron a dronistov armáda veľmi potrebovala. Pred vojnou tancoval moderné tance, vystupoval v klipoch známych ukrajinských spevákov. „Vtedy sa hovorilo, že ak pred vystúpením nemáš strach, pomýliš sa. Na fronte mám podobné pravidlo: ak sa nebojíš, urobíš hlúposť, následkom ktorej ťa zrania alebo zabijú. Strach nás ochraňuje, aby sme zostali celí.“

Dvakrát po sebe sa ozve artiléria. „Musíme ísť,“ trochu sa zamračí Tanečník. Pridá do kroku, aby sme sa rýchlo dostali aspoň zo širokej ulice, kde bol na nás dobrý výhľad. Pýtam sa ešte, či bude preňho po vojne všetko ako predtým alebo si ju so sebou ponesie ďalej. „Veľmi by som chcel, aby sa všetko vrátilo. Ale keď prejdeš cez takéto peklá, je ti jasné, že všetko bude iné. Nedokážem si napríklad ani len predstaviť, že by som ešte niekedy vyšiel na javisko a tancoval.“

Čakali sme našich

V ťažko ostreľovanom Bachmute zostala, aby mohla ako zdravotná sestra pomáhať ľuďom, až kým Rusi nezasiahli aj jej dom a výbuch jej neodtrhol nohu. Štyridsaťosemročná Natalia Alexandrina teraz čaká na protézu a chce sa čím skôr vrátiť do práce.

Situácia v meste sa zhoršovala postupne. Vlani v lete ešte fungovala nemocnica. Vozili tam vojakov aj civilov s ťažkými zraneniami. Takých dokaličených ľudí Natalia ešte nevidela... Keď sa frontová línia posunula, presťahovali aj vojenskú nemocnicu. No stále tu boli zranení a chorí civili. Pracovať v nemocnici bolo už kvôli ostreľovaniu príliš nebezpečné. Lekári a sestry, ktorí ešte z mesta neodišli, sa presunuli na polikliniku. Bol tam generátor a kým poliklinika stála, mohli tam poskytovať aspoň akú-takú kvalifikovanú zdravotnú starostlivosť. No čoskoro ju poškodilo ostreľovanie. Zostávať nad zemou bolo už príliš nebezpečné. Personál a pacienti sa presunuli do pivnice.

„Ordinovali sme pri sviečkach,“ rozpráva Natalia. Aj jej muž Valerij, chirurg, považoval za svoju povinnosť zostať. „Dve ženy porodili v pivnici polikliniky. Prichádzali ľudia so strašnými zraneniami od črepín. Tie prerážajú telá ako horúci nôž maslo. Liečili sme omrzliny. Ľudia omrzli u seba doma. Budovy boli rozbité, kúriť sa veľmi nedalo. Iba buržujkami. Distribuovalo ich mesto spolu s briketami na kúrenie. Vozili aj vodu, jedlo a lieky. No buržujky vydávali iba na jednom mieste a napríklad bábušky si ich nevládali doniesť domov.“

Niektorí nazývajú ľudí, ktorí zostávajú v ostreľovaných mestách na frontovej línii, ždunni. Čakači. Ľudia, ktorí čakajú ruský „mir“. Natalia s tým nesúhlasí. „Niekto sa bál nechať len tak celý svoj majetok, všetko, čo budoval celý život. V Bachmute zostalo veľa zlých ľudí. Alkoholici, narkomani. Lúpili a rabovali.“ Tisíc obyvateľov mesta sedelo v pivniciach a čakalo, kedy sa to skončí. „Spojenie so svetom sme nemali, nevedeli sme, ako sa vyvíja situácia. Ale veľmi sme dúfali, že prídu naši a vyženú tú svoloč. Tak veľmi sme ich čakali. Okná na dome sme mali zabité doskami a keď som cez škáru videla našich vojakov, chcela som bežať k nim, objať ich a povedať: Chlapci, ďakujeme, že nás ochraňujete, že za nás bojujete, že vďaka vám stále vychádza slnko.“

Celé mesto horelo

Desiateho októbra 2022 vypli v Bachmute elektrinu. Vodu občas priviezli dobrovoľníci, inak ľudia zbierali zo striech dažďovú vodu a sneh, prevárali ju a pili. „Celé mesto horelo, všade bol popol, aj tá voda páchla spáleninou.“ Dobrovoľníci vozili aj potraviny. Chlieb si Bachmutčania ešte piekli sami. Buržujky rozkurovali až po zotmení. Podľa dymu by totiž Rusi mohli identifikovať, kde žijú ľudia. „Cez deň nad nás púšťali drony a sledovali, kde ešte bývajú ľudia. A potom strieľali tam, kde videli dym. V pivnici polikliniky žilo niekoľko zdravotníkov. Raz tam trafili, no našťastie zasiahli pivnicu, v ktorej nikto nebýval.“

Natalia a ostatní obyvatelia mesta si vraj na vojnu zvykli. Chodila do práce, nad hlavou jej lietali strely. Zvykla si zakryť hlavu rukami a prosiť Boha, aby sa nad ňou zľutoval. „V našom rajóne neostreľovali gradmi, až asi päťsto metrov východnejšie,“ konštatuje Natalia. Slovo „až“ v tomto kontexte znie zvláštne.

Obyvatelia ostreľovaného mesta zažívali aj pekné chvíle. „Každé ráno, keď sme sa stretli v práci, objímali sme sa a bozkávali, mali sme radosť, že sme sa dožili ďalšieho dňa. Neupadali sme na duchu. Na polikliniku prichádzali ľudia posedieť, porozprávať sa, nabiť si mobily.“ Na Nový rok každý uvaril zo skromných zásob niečo dobré, prestreli stôl, mali dokonca malú jedličku ozdobenú konfetami. „Cítili sme optimizmus.“

V marci začali mesto ostreľovať tak, že už nikto nechodil do práce. „Nemocnica s nami rozviazala pracovné zmluvy. Stali sa z nás dobrovoľníci. Chodili sme za pacientmi a pomáhali sme im.“ V meste vtedy bolo ešte asi tisíc ľudí. Deti odviezli Bieli anjeli [špeciálna policajná jednotka, ktorá riadi evakuácie, pozn. red.], aj násilím, vláda nariadila nútenú evakuáciu.


Zdravotná sestra Natalia zostala v ostreľovanom Bachmute a prišla o nohu. Zdravotná sestra Natalia zostala v ostreľovanom Bachmute a prišla o nohu. | Foto: © Jana Čavojská

Nič neľutujem

Ostreľovanie sa zintenzívnilo natoľko, že ľudia postupne úplne prestali vychádzať von. Natalia považovala svoj dom za pevnosť. Verila, že v ňom jej nikto neublíži. No 22. apríla priamo naň spadla strela. Nataliin a Valerijov pes, nemecký ovčiak Richard, predtým skučal a ťahal ich do pivnice. Sám sa tam bál vkročiť. No manželia pochopili, že sa musia skryť. Valerij bol už dole, Natalia ešte stála na schodoch a snažila sa dostať dole aj Richarda. Vtedy to priletelo. Natalia videla verného psa nad sebou. Potom jej svet sčernal.

Prebrala sa a všetko bolo biele. Myslela si, že oslepla. „Volala som muža. Neodpovedal. Zľakla som sa, že on zomrel a ja som prežila. Potom mi tá biela stena zmizla spred očí.“ Videla, že dom už nie je a pivnica je po kolená zasypaná tehlami, troskami a neporiadkom. Došlo jej, že milovaný pes ju zachránil. Prikryl ju svojím telom a sám neprežil. „Nebála som sa ani ma nič nebolelo, ale vedela som, že som ranená, lebo som mala mokrú ruku.“ Valerij jej rozrezal nohavicu. Videl, že ľavá noha jej v členku visí len na koži a troche svalov. Je chirurg. Chladnokrvne jej ju odrezal a obviazal. „Mala som aj potrhané bedro, ale nič som necítila, zrejme šok prvého stupňa kvôli strate krvi. Kričali sme na susedov, aby ma prišli pomôcť vytiahnuť z pivnice. Práve vtedy nejakou zvláštnou náhodou prechádzali okolo naši vojaci – náhodou preto, lebo naši už ustúpili a za nimi mohli ísť len wagnerovci. Zobrali ma s mužom do auta. Povedala som im, že som zdravotná sestra a viem, že potrebujem turniket. Nasadili mi ho. Vďaka tomu som prežila cestu do vojenskej nemocnice.“

Natalii vo všetkom pomáha manžel Valerij. Natalii vo všetkom pomáha manžel Valerij. | Foto: © Jana Čavojská Neľutuje, že neodišla? Keby mohla vrátiť čas a vedela by, že príde o nohu, zostávala by v Bachmute do poslednej chvíle? „Nič by som nezmenila,“ odpovedá Natalia. „Splnila som svoju povinnosť. Kým som mohla, pomáhala som ľuďom. Nič neľutujem. Veď som živá. Nemám nohu. No a čo? Hlavu mám celú, ruky tiež. S protézou budem môcť pomáhať iným ešte lepšie ako doteraz. Lebo už viem, aké to je, ležať nevládny v bolestiach... Všetko je dobré.“

Perspectives_Logo Tento článok bol uverejnený v rámci PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. JÁDU realizuje tento projekt, spolufinancovaný EÚ, spolu s ďalšími šiestimi redakčnými tímami zo Stredo-východnej Európy pod vedením Goetheho inštitútu. >>> Viac informácií o projekte PERSPECTIVES

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.