(Ne)úprimná ľútosť  Nopológia? Ospravedlnenie, ktoré ním vlastne nie je

Podnikatelia, politici, celebrity. Ospravedlnenia za nehorázne prehrešky sa valia zo všetkých strán. Ale myslia to naozaj vážne? O tom, ako rozpoznať úprimné ospravedlnenie, sa rozprávame s Margot Käßmann, evanjelickou teologičkou, ktorá v roku 2010 sama stála na mediálnom pranieri.

„Je mi to ľúto. Teraz idem upratovať“ je názov videa na Instagrame, ktoré malo viac ako 1,1 milióna zhliadnutí a zverejnil ho hudobník, mediálny človek a podnikateľ Fynn Kliemann, ktorý sa ešte počas pandémie pýšil ako „najväčší výrobca rúšok v Európe“.

Vo videu pôsobí Kliemann emocionálne nevyrovnane, sčasti vynervovane. Sedí v obývačke, má ležérne rozopnutú károvanú košeľu, na hlave šiltovku a energicky gestikuluje, pričom sa snaží čo najviac pozerať priamo do kamery.

V 6-minútovom videu sa venuje vážnym obvineniam, ktoré proti nemu vzniesli televízny program ZDF Magazin Royale a satirik a moderátor Jan Böhmermann a ktoré už týždne kolujú v nemeckých médiách pod heslom „podvod s rúškami“.

„Toľko som toho posral a zlyhal. Správal som sa ako týpek, ktorým som nikdy nechcel byť“, hovorí Kliemann na kameru a tým aj celej verejnosti na internete. „Je mi to naozaj ľúto a dúfam, že mi dokážete odpustiť.“ „Dobre sa to počúva!“ píše fanúšik komentár k videu. Nasleduje veľa srdiečok.

Zďaleka nie všetci komentátori na sociálnych sieťach však prijali Kliemannovo verejné ospravedlnenie. Niektorí dokonca rozpitvávajú video frázu po fráze. Hovorí sa o profesionálne napísanej krízovej komunikácii, o paralelách s pokusmi veľkých firiem o udobrenie a o tom, že vlastne priznáte len veľmi málo a vinu zo seba takýmto spôsobom strasiete.

Fynn Kliemann v tom nie je sám. Na jar tohto roku sa nahromadili ospravedlnenia za pochybenia, ktoré sa len ťažko dali poprieť. Spomeňme len ďalšie dva podobné prípady:

• V apríli 2022 sa hudobník Xavier Naidoo v 3-minútovom videu na YouTube ospravedlnil za to, že „svojimi znepokojivými vyhláseniami podráždil a vyprovokoval ľudí“. V minulosti Naidoo opakovane šíril konšpiračné mýty, antisemitizmus a počas pandémie sa stal hviezdou konšpiračnej quer scény.
• Aj politička Strany zelených Anne Spiegel žiadala v apríli 2022 pred kamerou o „ospravedlnenie za túto chybu“. Chybou myslela obdobie, keď pôsobila ako ministerka životného prostredia spolkovej krajiny Porýnie-Falcko a vlani, len 10 dní po začiatku veľkých záplav absolvovala 4-týždňovú dovolenku. Okrem toho vyšli najavo SMS správy, v ktorých sa Anne Spiegel počas katastrofy obávala predovšetkým o svoj imidž. Anne Spiegel klamala aj o účasti na krízových konferenciách kabinetu v čase krízy. Na týchto stretnutiach sa, v rozpore jej ďalšími vyhláseniami, nezúčastnila ani prostredníctvom videa.

Vo všetkých týchto prípadoch zaznel tvrdý verdikt časti verejnosti: ide o „nopológiu“, teda falošné ospravedlnenie, ktoré v skutočnosti ospravedlnením vôbec nie je a ktoré treba odmietnuť. Slúžia v prvom rade na obrúsenie poškodeného imidžu ako reakcia na závažné verejné obvinenia.

Môžeme však skutočne vedieť, kedy je verejné kajanie a sebabičovanie čestné a kedy nie?

Veda vie, ktoré časti ospravedlnenia pôsobia skôr odpudzujúco. Štúdia z roku 2014 zistila, že obzvlášť zle sú vnímané:

1. sebaospravedlňovanie
2. výhovorky
3. bagatelizácia následkov činu
4. pripisovanie časti viny aj obetiam

Presne tieto prvky možno čiastočne nájsť aj v troch vyššie uvedených verejných ospravedlneniach. Vysvetľujú však aj to, čo charakterizuje nopológiu a prečo niektorí ľudia tak vehementne trvajú na tejto klasifikácii?

Fynn Kliemann: Vitajte na mediálnom rínku

V súčasnosti je každý, kto urobil niečo zlé a bol pri tom prichytený, postavený v priebehu niekoľkých sekúnd na verejný pranier. V zlomku sekundy vzniká digitálna kritika a nevraživosť, vytvoria sa názory a tie sú potom poprepájané pod hashtagmi alebo hľadanými výrazmi. Pre obvinených to môže mať v extrémnych prípadoch za následok mediálny „shitstorm“, ktorý ich môže psychicky prevalcovať a trvať niekoľko dní alebo týždňov.
 
Poškodenie vášho imidžu ako verejne známej osoby môže navyše znamenať aj citeľné finančné škody. Kliemannovi napríklad odobrali nemeckú cenu za udržateľnosť a ukončili reklamné zmluvy.

Je pritom vari udivujúce, že sa osoby verejného života pri takomto ohlase ešte intenzívnejšie starajú o to, ako ich vníma svet a o zmierňovanie vlastnej ujmy?

Ani veľmi nie.

A takéto videoospravedlnenia sa málokedy objavujú samy pre seba. Videoospravedlnenie Fynna Kliemanna je súčasťou celej krízovej komunikácie, celej série vyjadrení a videí, v ktorých obvinený zaujal stanovisko a ktoré boli niekedy viac, inokedy menej vydarené. Celkovo ide, samozrejme, aj o interpretačnú zvrchovanosť a kontrolu v situácii, ktorá je ťažko zvládnuteľná.

Negatívna mediálna ozvena bola v každom prípade obrovská. Časopis Der Spiegel v článku s názvom Kliemannovo impérium skončilo s pôžitkom píše o „influencerskej žumpe“.

Tento zvýšený záujem je pochopiteľný, keď sa na prípad pozrieme bližšie. Podnikateľ Kliemann, ktorý začal svoju kariéru videami na youtube, si za posledných pár rokov vybudoval imidž dobrosrdečného človeka, ktorý sa snaží „skrátka odlíšiť“ od mainstreamu a myslí mimo zabehaných koľají: čestný sympaťák, ktorého činy často slúžia klíme, verejnému blahu a prospešným účelom a ktorý oslovuje predovšetkým ľudí, ktorí chcú zlepšiť svet – a priznajme si – aj Perspective Daily.

Ak práve takýto človek urobí vážnu chybu – takú, ktorá v tom lepšom prípade spôsobí, že vyzerá ako podnikateľ bez akéhokoľvek plánu a v horšom prípade ako bezohľadný, vypočítavý profitér, ktorý zneužíva pandémiu – nezapadá to potom do obrazu dobrodinca.

„Potom je to hlboký pád,“ vysvetľuje Margot Käßmann v rozhovore. Evanjelicko-luteránska teologička sama verejne priznala svoju chybu v roku 2010 po tom, čo šoférovala auto pod vplyvom alkoholu a momentálne píše knihu o „oslobodzujúcej sile odpustenia“. Myslí si, že hnev verejnosti namierený na takýchto „hriešnikov“ je často vecou zlomyseľnosti.

„V minulosti býval pranier v strede dediny, dnes je v digitálnej verejnej sfére,“ vysvetľuje teologička a poukazuje na dynamiku dnešnej mediálnej verejnosti v súvislosti so sociálnymi sieťami. „Určite to nezodpovedá základnému kresťanskému presvedčeniu, no zároveň je to ľudské: dôležitú rolu tu hrá závisť a isté potešenie z toho, keď iní robia chyby. Pretože tým sa naše vlastné chyby zdajú menšie.“

To pravdepodobne rezonuje aj vtedy, keď sa v médiách rozpitváva kauza ako Kliemann a jeho rúška a keď sa ľudia bránia „nopológii“. Pritom sa totiž vždy žiada, aby dotyčný prejavil ešte väčšiu ľútosť a vyvodil ďalšie dôsledky – teda ešte viac sa sklonil ku krížu.

Margot Käßmann to sama veľmi dobre pozná. V roku 2010 zapĺňala niekoľko dní titulnú stranu denníka Bild a bola verejne napádaná a vyšetrovaná podobným spôsobom. Keď rýchlo vyvodila extrémne dôsledky a vzdala sa všetkých verejných funkcií, verejnosť sa uspokojila. „Tým sa to zrazu otočilo“, spomína si Margot Käßmann dnes.

Dôsledky momentálne vyvodzuje aj Fynn Kliemann. Oznámil, že všetky peniaze zarobené z predaja rúšok venuje štyrom mimovládnym organizáciám – spolu 282-tisíc eur. V snahe dosiahnuť „maximálnu transparentnosť“, zverejnil na svojej webovej stránke dokumenty a informácie a oznámil reštrukturalizáciu svojich firiem – čo, samozrejme, verejnosť znova dôkladne analyzuje a kritizuje.

To všetko signalizuje isté porozumenie a možno to považovať za verejné pokánie, no pre Margot Käßmann sa to míňa s účinkom. „Pokánie pochádza z gréckeho slova metanoia. Človek sa odvracia od jednej cesty a prikláňa sa k druhej. Je to predovšetkým dlhší proces obrátenia, ktorý ľudí mení.“

Xavier Naidoo: Odpustenie aj v extrémnych prípadoch

Ale čo ak naozaj neveríte kajúcnemu hriešnikovi, že to myslí úprimne?

S kresťanskou morálnou perspektívou platí aj druhá šanca – dokonca aj pre extrémne prípady, ako je Xavier Naidoo. Jeho takmer 3-minútové video-ospravedlnenie je v príkrom nepomere k jeho dlhoročnej práci a pôsobeniu ako propagátora pravicových extrémistov, hnutia takzvaných Reichsbürger a popieračov vedy.

Aj preto sa jeho prípad dôkladne rozoberal, napríklad v televízii Stern TV pod názvom Skutočné pokánie alebo PR? Vety ako „[dištancujem sa] najmä a predovšetkým od pravicových a konšpiračných skupín“ sú na sociálnych sieťach kritizované za to, že Naidoo neuvádza žiadne konkrétne mená. Ale naozaj to potrebuje? Nie je práve u neho jeho vzťah k celej veci jasne rozpoznateľný?

Samozrejme, každý, vrátane Xaviera Naidoa, má právo na druhú šancu a zmenu názoru.

Je to niečo, čo sa deje v našom vnútri a vyžaduje si čas. Verejné ospravedlnenie – bez ohľadu na to, aké je úspešné alebo úprimné – môže byť len akýmsi míľnikom na ceste. No tí, ktorí odmietajú ospravedlnenie ako také a automaticky ho považujú za nopológiu, popierajú určitým spôsobom aj potenciál ľudí, niečomu sa priučiť.

„Vina je obrovskou témou v živote ľudí,“ zdôrazňuje Margot Käßmann a hneď dodáva: „A pritom vlastne pravdepodobne nikto neprežije život bez viny.“

Nebolo by na mieste trochu viac pokory, keď sa niekto odváži vydať cestou verejného ospravedlnenia a prizná, že sa nechal uniesť a uveril klamstvám?

Dva argumenty, ktoré hovoria za túto možnosť:

• Prijať ospravedlnenia je aj preto také ťažké, pretože nás to núti zmeniť spôsob nazerania na ľudí, a prehltnúť nahromadený hnev. A ten je v prípade Xaviera Naidooa veľmi reálny, keďže šokoval najmä formuláciami ako „židovská háveď“ a šíril otvorene antisemitský obsah. Ak však niečo také verejnosť nevie odpustiť, zatvárame takýmto ľuďom dvere späť do spoločnosti.
• Ani verejné ospravedlnenia sa preto nehovoria ľahko, keďže samy môžu mať následky. V prípade Xaviera Naidooa tým pretŕha celý rad priateľstiev a podporovateľov, ktorí aj naďalej zostávajú na okraji pravicovo-extrémistickej scény a teraz ho označujú ako „zradcu“.

Údajné nopológie, ako napríklad prípad Xaviera Naidooa či Fynna Kliemanna, nám dávajú predovšetkým príležitosť spochybniť náš vlastný svetonázor – a vlastnú rolu zvedavého diváka na mediálnom „rínku“. A malo by nás to prinajmenšom prinútiť pozastaviť sa nad tým, prečo na určité ospravedlnenia reagujeme tak emotívne.

Na druhej strane je v poriadku žiadať od kajúcich hriešnikov ako Xavier Naidoo viac než len slová. Nemali by sme im však zahatať cestu späť do spoločnosti.

Anne Spiegel: Ako môže pokánie zlyhať – a ako sa podariť

Je pohodlné a zároveň odhaľujúce vetriť nopológiu za každým verejným ospravedlnením. Pretože tí, ktorí nahlas hovoria o nopológii a odmietajú akékoľvek ospravedlnenia, zvyčajne len prejavujú svoj vlastný cynický pohľad na svet – očakávanie nečestnosti a otupenosti v mediálnom cirkuse.

To však neznamená, že každé ospravedlnenie je dostatočne dobré. Aj Margot Käßmann uznáva, že sú aj nevydarené ospravedlnenia – ako to v prípade ministerky Anne Spiegel: „Nedalo sa takmer na to pozerať. Celé to bolo také nejasné!”

V skutočnosti sa vyhlásenie Anne Spiegel zdá byť oveľa menej premyslené než vyjadrenia Xaviera Naidooa alebo Fynna Kliemanna, pôsobí spontánne a predovšetkým vyznieva súcitvzbudzujúco a sebaospravedlňujúco. Preto nie je prekvapujúce, že Anne Spiegel sa ním nepodarilo umlčať kritiku – najmä preto, že sa celé mesiace snažila celú záležitosť prečkať v tichosti. Rezignácia na nasledujúci deň pôsobí vynútene: Anne Spiegel chce predovšetkým zísť z praniera – aspoň tak sa to javí. Zodpovedá sa iba svojej strane. Ak by sme mali vôbec niečo označiť ako nopológiu, je to pravdepodobne práve toto.

Pre obete a dotknutých ľudí to môže byť len slabá útecha. Dobré, úprimné ospravedlnenie od Anne Spiegel by bolo dôležitým signálom a úľavou pre mnohých, ktorých postihla povodňová katastrofa – bol by to dôležitý krok v prebiehajúcom procese vyrovnávania sa s minulosťou. Anne Spiegel tu premeškala príležitosť, ktorá spočíva vo všetkých ospravedlneniach a ďaleko presahuje zadosťučinenie zvedavých divákov: zmierniť utrpenie obetí.

Anne Spiegel sa toho vzdala. Margot Käßmann nie.

Pre Margot Käßmann bola úprimná prosba o ospravedlnenie mimoriadne dôležitá: „Bolo mi jasné, že to musí byť moje vlastné priznanie, moja výhradná zodpovednosť. Dokonca som vyhodila všetkých poradcov, utiahla som sa a v pokoji som napísala vlastný text.“

Margot Käßmann verí, že ľudia sú naozaj pripravení odpúšťať chyby – ak si svoje vlastné chyby sktočne priznáte. „Na to netreba veľa. Stačí povedať: Nemala som to robiť. Je to všetko moja chyba – žiadne „keby“ alebo „ale“. Jasne priznať chyby a vyvodiť dôsledky a nesnažiť sa hľadať žiadne výhovorky.“ Margot Käßmann povedala v roku 2010 v súvislosti so svojou rezignáciou zo všetkých úradov nasledovné: Toto vyjadrenie si vtedy získalo veľký rešpekt a vyvolalo diskusiu o hodnote ospravedlnenia a zodpovednosti. Ak sa verejné ospravedlnenie podarí, potom vyzerá práve takto.

No ani Margot Käßmann sa ospravedlnením svojho prípadu celkom nezbavila. Hovorí: „Keď si niečo v reštaurácii vypijem, úplne neznámi ľudia na mňa volajú: ,Pani Käßmann, už ale nešoférujte!‘“ Priznáva, že jej je to, samozrejme, nepríjemné, – ale naučila sa s tým žiť.

Možno sa v tom prejavuje strach tých, ktorí by sa mali za niečo verejne ospravedlniť a radšej tak neurobia: výsmech, ktorá zostáva aj po rokoch, keď priznáte chybu a ukážete slabosť. A možno je chyba na našej strane a na našej neochote odpúšťať na čoraz hlasnejšom digitálnom  „rínku”, kde sa každé ospravedlnenie a každá reakcia stávajú témou, takže sa ľudia radšej skryjú za PR texty, mlčia alebo zvalia vinu na iných, namiesto toho, aby ju sami úplne prijali.
 

jún 2022