Operátori dronov na fronte  Svitanie na Donbase

Zóna smrti na východe Ukrajiny sa neustále rozširuje. Toto sú muži, ktorí do nej vstupujú pravidelne, aby bránili svoju krajinu pred ruskými agresormi.

Vojaci pred nami nakladajú batohy do oklietkovaného terénneho auta a dofajčievajú posledné cigarety. Ešte je tma, svietia si čelovkami. Jeden z nich s prezývkou Mirčik sa na nás usmeje a ukáže na hodinky. Vieme, meškáme. Blízko frontu klasicky nefunguje GPS, Ukrajinci tak sťažujú Rusom navádzanie rakiet. Nedokázali sme v zatemnenom Slavjansku trafiť na výpadovku a potom v Kramatorsku nájsť uličku k domu, ktorý si Mirčik a ďalší chalani prenajímajú. Síce sme tam už párkrát boli, ale nikdy nie potme.
   

Smrť z oblohy

Dnes musíme odísť ešte pred svitaním. Autom len do určitého bodu. Posledných šesť kilometrov na pozíciu operátorov dronov brigády Azov pôjdeme pešo. Pešiaci sú nenápadnejší ako auto a keď je vo vzduchu veľa dronov, je dôležité byť nenápadný.

Auto nás vysadí a rýchlo odfrčí. V šere sa zoznamujeme s našimi sprievodcami Bracketom a Adminom. Na rozdiel od nás majú automaty, robustnejšiu balistiku a Admin aj protidronový skener Čujku. Velí Bracket. Máme dodržiavať päť– až desaťmetrové rozostupy, držať sa pod stromami a kričať, keď zbadáme alebo začujeme dron. „Ak niekto zakričí ,dron‘, bežíme pod stromy, každý sám, držíme sa ďalej od seba,“ vysvetlí ešte Bracket. On ide prvý a sleduje okolie. Pozerať sa treba aj na cestu. Žduny – drony na optovlákne, ktoré skener nezachytí – môžu čakať na zemi aj tri dni a zaútočiť, keď niekto prechádza okolo.
    Slnko pomaly vychádza nad zdevastovaný Donbas. Kráčame zónou smrti okolo obhorených zvyškov áut a pozemných dronov, ktoré cestu nezvládli a dostali zásah. Bracket sa zohne po kovovú súčiastku. „Z ruského drona,“ povie a podá ju Marcelovi. „Suvenír.“ Marcel si kov zastrčí do vrecka balistickej vesty. Neskôr nájdeme kus plastu. Bracket ho zdvihne a opäť vysvetľuje, z akého typu ruského drona to je. Znovu ho podá Marcelovi. Ten si uvedomí, že ak to takto pôjde ďalej, o chvíľu sa neodnesie. Kus plastu zahodí.

Napravo od nás je opustená dedina. Zbombardované domy. Na ceste hrdzavý vrak auta.
   

Do úkrytu

„Dron,“ upozorní nás zrazu Bracket. Bežíme pod stromy. Je skorá jar. Ešte nemajú listy. Ja dron nevidím ani nepočujem, ale mám pocit, že on ma zhora určite musí vidieť, lebo som si v tej rýchlosti nedokázala nájsť dobrý úkryt. Všetky stromy okolo sa mi zdajú silnejšie a kríky hustejšie ako tie, pod ktorými som ja. Srdce mi tlčie ako o závod. Rovnako ako pri predchádzajúcich cestách do zóny smrti sa chvíľu sama seba pýtam, či mi to bolo treba. Či stojí za reportáž prísť o život... Bože, prosím, radšej o život ako o nohu, lebo to si už vôbec nedokážem predstaviť. Sledujem, čo robia Bracket a Admin, či z ich tvárí vyčítam napätie. Po pár napätých minútach sa zhodnú, že dron je preč a môžeme ísť ďalej.
  Keď vidím vraky áut po zásahu ruskými dronmi, som rada, že ideme pešo. Aj keď sa ešte niekoľkokrát musíme ukryť pod stromami a neodbytný dron nechce odletieť preč. Kontrast s krásnym svitaním nad touto ťažko skúšanou krajinou je obrovský. Nakoniec dá Bracket pokyn: „Posledný úsek musíme veľmi rýchlo prebehnúť. A okamžite do podzemia.“ A bežíme.
  V podzemí si chalani skladajú prilby a balistiku. Odhalia ešte takmer detské tváre. Admin má 22 rokov. Bracket 21 a strojček na zuboch. Preto aj táto prezývka. Na úvod sa opýta, či nám nebude vadiť, keď bude v stiesnenom priestore bunkra vapovať. Nebude, vadia mi skôr Rusi, ktorí nás tu všetkých chcú zabiť. Ďalšia „neresť“ v tejto miestnosti je plagát mladej ženy v bikinách nad pracoviskom s monitormi.

„Poď hneď lietať!“ kričí na Admina Kodak. Podáva mu ovládací pult od FPV dronu, ktorý je práve vo vzduchu. Kodaka poznám. Boli sme už spolu v podobných bunkroch v zóne smrti. Má 23 rokov, univerzitu si dorobil v zákope. Po týždni v podzemí odchádza z pozície. Čaká ho sedem dní v tyle. Rozumej v prifrontovom Kramatorsku, v súvislosti s ktorým sa len ťažko dá hovoriť o bezpečí. Teda, ak prežije návrat do relatívnej civilizácie.

Šampanské a mandarínky

Nasledujúci deň a noc zdieľame malý priestor s Bracketom a Adminom. Stále je to najluxusnejší bunker, v akom som tu bola. Žiadna diera v zemi ako zvyčajne, z ktorej vybiehate na záchod niekam pod stromy. Seriózna súčasť obrannej línie s miestnosťami, chodbami a dokonca vykopanou latrínou za hlavným východom z podzemia, ale ešte stále v zákope. „V týchto podmienkach pokojne prežiješ aj mesiac,“ súhlasí Bracket. Očividne je to obľúbená pozícia. Ako to, že ju Rusi ešte neodhalili? „Určite vedia, že tu niečo v podzemí je, ale zrejme ešte nezistili, že ju využívame,“ myslí si Bracket.

O pár hodín príde reč aj na to, ako sem dopadli ruské KAB-y (riadené letecké bomby). Jednu podzemnú miestnosť zdemolovali, z tej našej odhryzli. Dieru zakrývajú igelity, natiahnuté na strope a stenách. Zároveň má v prípade núdze slúžiť ako únikový východ. Pozitívne je, že bunker aj túto ničivú silu vydržal.
  Máme tu dve prične, stôl s monitormi a lavicu na sedenie. K dispozícii je balená voda a plynový varič. V podzemí chalani nemajú veľkú chuť do jedla. V batohu si každý prinesie niečo na prilepšenie k instantným polievkam aspoň na prvých pár dní. Potom je strava jednotvárna. „Ale na Nový rok nám poslali šampanské,“ smejú sa chalani a ukazujú fotky, ako k nim prišiel pozemný dron so zásielkou šampusu a mandarínok. Dorazil do cieľa – na rozdiel od toho, ktorý mal dnes priviezť okrem iného materiálu aj Bracketov a Adminov spacák. Skončil niekde na trase, obhorený po zásahu ruského drona. Ako autonómne vozidlá, okolo ktorých sme prechádzali cestou sem. Vojakom to neprekáža. Na tých pár chvíľ, keď môžu spať, sa natiahnu na holú pričňu.

Počúvať, či nebzučí

Inak dookola opakujú tie isté činnosti. Od rozviedky dostanú cieľ, ktorý treba zničiť. Admin pripraví FPV dron a pripevní naň vhodnú muníciu. Niekedy konvenčnú, inokedy vyrobenú v azováckom laboratóriu, aby bola čo najľahšia a najefektívnejšia. Takto „posielajú“ Rusom výbušninu napríklad v plechovkách na kávu.
  Pripravený dron vynesie Admin z bunkra. Najprv treba pri vstupe počúvať, či nablízku nebzučí ruský dron. Ak by bol vojak neopatrný, znamenalo by to nielen, že by prišiel o život on. Prezradil by celú pozíciu. Rusi by ju zničili ťažkými KAB-mi. Zabili by každého, kto by nestihol ujsť. A dronová jednotka by musela hľadať novú pozíciu. Budovať ju teraz v zóne smrti, v ktorej je neustále vo vzduchu veľa nepriateľských dronov, je takmer nemožné. Pozícia, na ktorej sme teraz, je súčasťou skôr vykopanej obrannej línie.
  Admin pripraví dron na mieste štartu. Snaží sa byť nad zemou čo najkratšie. A rýchlo zas do podzemia. Tam sa všetci cítime bezpečnejšie. Bracket má už na očiach FPV okuliare a v rukách ovládací pult. Lieta sa tu bez GPS-ky. S navigáciou mu podľa mapy na monitore pomáha Admin. Drony sú čoraz výkonnejšie. Vždy, keď po niekoľkých týždňoch prídeme opäť na front, je technika o niečo viac vpredu. To znamená aj rozširovanie zóny smrti. Dnes má aj päťdesiat kilometrov. Život v prifrontových mestách Slavjansk a Kramatorsk sa rýchlo stáva neznesiteľným. Ruské drony doletia až tam. Ulice sú síce pod sieťkami, tie však neochránia všetko. Lovia v uliciach autá aj ľudí. Rozbíjajú čoraz viac budov na trosky. Každých pár týždňov je ľudí menej a zničených budov viac.
   

Epizóda

Bracket nadletí nad cieľ a potom doň napáli FPV dronom. Monitor sa tesne pred nárazom rozzrní. „Zásah,“ hlási cez internetovú zabezpečenú komunikačnú linku na štáb. Skladá si okuliare a potiahne si z elektronickej cigarety. Niekedy je cieľom vozidlo, niekedy človek, niekedy bunker, anténa, vybavenie. O zabitých sa tu nerozprávajú ako o zabitých. Hovoria ciele, mínus jeden, eliminovať, zničiť, dvesto. „Ja som si toto nevybral,“ pozrie na mňa vážne Bracket, keď príde reč na zabíjanie. „Oni prišli do mojej zeme vraždiť a ničiť.“

Bracket predtým študoval. Do Azova sa prihlásil dobrovoľne, na mobilizáciu ešte nemá vek. Ako každý jeden vojak z brigády Azov, ktorého som stretla, aj Bracket s Adminom hovoria, že Azov si vybrali, lebo sa stará o ľudí. Jednotka bezpilotných systémov mi často pripomína technologický startup. Zároveň majú vypracované dôsledné bezpečnostné protokoly a snažia sa, aby v rámci možností boli ich vojaci čo najviac chránení a mali maximálne možné pohodlie.

Aj keď, samozrejme, v podmienkach jám pod zemou na fronte ťažko hovoriť o bezpečí a pohodlí.
  Namiesto študovania, cestovania, diskoték, trávi Bracket dni aj noci pod paľbou ruských zbraní v diere, z ktorej zas on naviguje zbraň na nepriateľa. Nevybral si to. A vie, že ak nepriateľa nezničí, doplatí na to životom niekto z jeho ľudí. Pýtam sa, aké plány má, keď vojna skončí. Chce sa vrátiť do civilu. Svoju budúcnosť nevidí v armáde. Myslí si, že toto bude epizóda jeho života, počas ktorej bol nútený robiť to, čo robí, a potom sa zas všetko vráti do normálu. Teda, ak prežije a zostanú mu všetky ruky a nohy, oči, tvár. Nemá pocit, že ho budú budiť zlé sny, že bude mať PTSD. Možno preto, lebo je ešte veľmi mladý. Všímam si, že na starších mužov a ženy v prvej línii dolieha realita vojny ťažšie. Hlavne ak majú doma deti. Bracket nemá ani priateľku. „Zo zákopu to je úplne nereálne,“ myslí si. „Ako by sme vlastne fungovali? Ja by som na ňu popri práci nemal čas a ona by sa o mňa stále bála,“ dodá po chvíli.
 

Fajčenie zabíja

„Na krabičkách od cigariet predsa píšu, že fajčenie zabíja,“ konštatuje lakonicky cez reproduktor niekto na štábe, keď Bracket oznámi zásah. Na monitore sme predtým videli, že ruský vojak dostal zásah, keď si vyšiel z bunkra zapáliť. Ešte chvíľu prebieha debata o tom, prečo ani neskúsil použiť proti dronu automat, ktorý mal na pleci.

Odkedy dal Elon Musk vypnúť v Rusku starlink, sú ruskí vojaci na fronte nútení dohovárať sa cez vysielačky. Ukrajinci zachytávajú ich komunikáciu. Bracketa naviedli na les, v ktorom sa niekde skrýva ruský bunker. On v okuliaroch vidí kanistre s naftou. Chvíľu rozmýšľa, či je to dostatočne hodnotný cieľ. Potom dron navedie na kanistre. „Zbadal som za nimi ešte motocykel,“ hovorí, keď sa už pozeráme na zrniaci monitor.

O chvíľu počujeme zachytenú komunikáciu Rusov: „Hajzli, zničili mi kanistre. Ale bol som múdry. Nedal som všetky na jedno miesto, časť je dvadsať metrov naľavo pod stromami,“ hlási nepriateľ do vysielačky. Okamžite tam letí ďalší dron.

Ďalší mieri na bunker, odkiaľ predtým vyšiel eliminovaný fajčiar. Trafí vstup, ale nálož z nejakého dôvodu nevybuchne. Rusi hlásia, že nemôžu pracovať, lebo majú pred východom nevybuchnutý dron. „Aspoň nebudete chodiť fajčiť,“ komentuje to Ukrajinec zo štábu. Admin sa zasmeje. „Staráme sa o vaše zdravie.“

Odkazy

Lenže aj v týchto situáciách ide o život. A na ukrajinské mestá a ľudí zatiaľ padajú ruské bomby. Hlavne po útokoch na civilné ciele píšu vojaci na muníciu odkaz: za zavraždených v Krivom Rihu, za veliteľa Sovu, za škôlku v Charkive... V noci chvíľu rozmýšľam nad tým, že ak je naša pozícia spálená (prezradená, pozn. red.), Rusi sem môžu kedykoľvek naviesť KAB-y. Na inej pozícii sa to o chvíľu stane. Nie je v lese, ale v pivnici domu niektorej z opustených, rozbitých prifrontových dedín. Bomba spadne na hospodársku budovu vo dvore. „Chlapci sú v poriadku, akurát sú otrasení a majú zrejme kontúziu,“ upokojuje všetkých hlas zo štábu. Dostanú rozkaz rýchlo zbaliť, čo im zostalo, a pešo sa ponáhľať na najbližšiu pozíciu. Tam prečkať do rána a čakať ďalšie rozkazy. V bežnom svete by po človeka s otrasom mozgu prišla sanitka.

Našťastie, naša pozícia zostala neodhalená. Aj keď to v noci búchalo blízko a silno. Nadránom, ešte za šera, vychádzame z bunkra, aby sme sa vybrali na spiatočnú cestu do prifrontovej „civilizácie“. Kúsok od vchodu na nás bliká nevybuchnutá ruská Molnia.
  Naspäť v Kramatorsku sa ešte stretávame s veliteľom bataliónu bezpilotných systémov Sťopom Vitkovskim s prezývkou Buď. Keď začala vojna, žil aj s rodinou v Dánsku. Okamžite sa vrátil a narukoval. Dnes velí štyristo ľuďom. Odkedy sme sa spoznali pred dvomi rokmi ešte pri Lymane v Serebrianskom lese, jeho jednotka narástla v počte aj odbornosti. A narástlo aj naše priateľstvo. Vďaka verejnej zbierke mu vozíme zo Slovenska observačné drony a vieme, že kým to bezpečnostná situácia čo i len trochu dovolí, zariadi nám cestu s jeho chlapcami na pozície.
 

Stretnutie v riaditeľni

Objednávame si kávu v kaviarni, ktorá už takmer vypredala sortiment a zamestnanec práve zvesuje zo stien svetelné dekorácie. Vojna sa ku Kramatorsku už priblížila príliš. Veľa prevádzok, obchodov a kaviarní to balí. Je to príliš riskantné.

„Bolo aj lepšie,“ odpovie Buď na otázku, ako sa má. Prišiel v civile, vojaci už v prifrontových mestách nechodia vo vojenskom, aby na seba neprilákali pozornosť operátorov dronov.

Buď len pred pár hodinami dorazil zo západnej Ukrajiny, takmer celú noc šoféroval. Vyzerá ustarane. Čakám, čo povie o situácii na fronte. Azov drží dôležitý úsek pri Pokrovsku a Kosťantinivke. „Synov spolužiak sa potkol a zlomil si ruku. Jeho otec tvrdí, že ho potkol môj syn. Aj so ženou sme museli prísť na stretnutie do riaditeľne,“ opisuje dôvod svojich starostí. Dianie v štvrtej triede základnej školy niekde na západe krajiny vyznieva v porovnaní s dystopickou realitou zóny smrti na zničenom Donbase priam absurdne. Buď však vie, že on aj jeho ľudia dokážu na fronte bojovať a zachovať si zdravý rozum, len ak nestratia kontakt s realitou doma. „Je veľká záťaž prežívať stres pri ceste na pozície a z pozícii, vidieť spolubojovníkov, ktorí skončili zranení a s amputáciami, vedieť, že z pozície sa nemusíš vrátiť živý. Nikto nemôže zostať zacyklený vo vojne piaty rok v kuse. Každý náš vojak trávi minimálne tri dni mesačne doma s rodinou. S manželkou, priateľkou, deťmi, mamou, stretne kamarátov, psychicky si oddýchne. Na pozíciu sa mu potom ide ľahšie.“

Buď je už vojak telom a dušou a svoju budúcnosť vidí v armáde aj keď sa táto vojna skončí. Rovnako ako Bracket, ani on si to nevybral. Ale toto je teraz jeho miesto. Napriek tomu neprestal byť otcom. A neváhal šoférovať z frontu na Donbase do mestečka na západnej Ukrajine kvôli stretnutiu v riaditeľni.

září 2026