(Ne-)tradičné rodiny – Peter (39)  „Tvoríme verný pár. A sme vyhnanci vo vlastnej krajine.“

Peter (39) Foto: © Daniel Ryba

Peter (39)* žije s priateľom už dve dekády. O svojom partnerstve hovorí, že svojím spôsobom tvoria tradičnejšiu rodinu, než je väčšina rodín na Slovensku. Napriek tomu sú ostrakizovaní. Dôvodom je, že tvoria pár rovnakého pohlavia.

(Ne-)tradičné rodiny na Slovensku

Aj keď to tak mnohí ešte stále nevnímajú – rodina už dávno znamená viac než iba mama – otec – dieťa (deti). O tom svedčia aj tri veľmi osobné rozhovory s ľuďmi, ktorých rodinný život nezodpovedá „tradičným“ predstavám slovenskej spoločnosti. Interview s Petrom je jedným z nich. Prečítajte si viac o spoločenskom pozadí a ďalšie rozhovory:

Ako sa vám tu žije? 

Sme spolu už dvadsať rokov a naša situácia sa nemení. Sme vyhnanci vo vlastnej krajine, ktorá nás v lepšom prípade ignoruje. A v horšom, najmä pred voľbami, nás uráža a ponižuje.

Držíte spolu pevne. Aké boli začiatky?

V mojej rodine to bolo ťažké. Z domova som vypadol počas vysokej školy, keď som mal dvadsať rokov, holý zadok a na krku lízing. Rodinu som ďalšie tri roky nevidel. Až potom nás môj partner dal nejako dohromady.

Priateľ ti pomohol znovu sa skontaktovať s tvojou rodinou?

Rok sme bývali uňho s jeho matkou, ktorá ma prijala za svojho. Kvôli môjmu štúdiu sme sa presťahovali do Trnavy.

V kontakte som bol so súrodencami. Vtipné bolo, keď nás pozvali na Vianoce po dvoch rokoch, čo sme sa nevideli. Dali si podmienku: žiadne bozkávanie. Neprišli sme. Ďalšie Vianoce sme už s rodinou boli. Bez podmienok.

Aby si chápal, toto bola presne taká situácia, keď si presvedčený, že doma to zoberú v pohode, lebo sa veľakrát vyjadrili, že sexualita je každého osobná vec. Tak to bolo iba do momentu, keď sa to začalo týkať aj ich. Prvým riešením doma mal byť zákaz internetu, zákaz chodenia do Bratislavy a otestovať sa na HIV.

Moji rodičia sa za mňa, za nás, hanbia. Nikdy to nepriznajú, ale viem, že som pre nich sklamaním.“

Ale zastal si sa sám seba. Dali ste s partnerom najavo, že buď vás zoberú takých, akí ste, alebo sa neuvidíte. Vyšlo to dobre, nie?

Ako sa to vezme. Skončilo sa to zvláštnou situáciou, keď je v najbližšej rodine všetko OK, ale vlastne nie je.

V okresnom meste, z ktorého pochádzam, som bol vždy aktivista. A v malom meste je dôležité, čo si o vás myslia ostatní. Moji rodičia sa za mňa, za nás, hanbia. Nikdy to nepriznajú, ale viem, že som pre nich sklamaním. Asi sa s tým nikdy nevyrovnajú. Stačí si uvedomiť fakt, že kým ja som kandidoval za progresívcov, oni aj so sestrou volili fašistov.

Och. To je obrovská priepasť.

Na facebooku som si ich zablokoval po tom, ako som videl tatkov komentár pod jedným príspevkom na satirickej stránke Zomri. Okamžite mi začali vyzváňať zo strany, že o čo ide. Rodina, z ktorej pochádzam, jednoducho kompletne prepadla dezinfoscéne. Je to síce dnes bežné, ale moju situáciu to výrazne zhoršuje.

Ako je na tom rodina tvojho partnera? Spomenul si jeho mamu.

Partnerova mama bola ťažko chorá. To by bolo na samostatný príbeh. Ona bola zlatý človek. V momente, ako ma priateľ dal ako-tak dohromady s mojimi rodičmi, zobrali sme ju na výlet do môjho rodného mesta. Chceli sme ju zoznámiť ju s mojou rodinou, ukázať jej chatu a ako žijeme. Veľmi trpela na pľúca, fungovali jej iba na 40 percent. Keď sme ju po výlete zaviezli domov, bolo to naposledy, čo sme ju videli živú. Bola zdravotnou sestrou a myslím si, že to ukončila sama, len čo sa uistila, že sme v poriadku. Priateľ má ešte brata. Alebo skôr mal. Bol to násilník. Po vyrovnaní dedičstva s ním ukončil akúkoľvek komunikáciu.

Keď hovoríš, že s partnerom tvoríte tradičnejšiu rodinu, než je väčšina ostatných rodín, čo tým myslíš?

Už počas štúdia na vysokej sme bývali spolu. Po troch rokoch sme sa presťahovali kúsok za Trnavu. Ešte sme sa ani nestihli nasťahovať a suseda z vedľajšej bytovky už organizovala petíciu. Že oni tam hentakých nechcú. Dozvedel som sa to až po polroku nášho susedstva.

Pritom sme tradiční tak, že nemáme žiadne nemanželské deti. Máme spoločný účet. Nežijeme spolu „pro forma“ kvôli dedine, ale preto, že chceme.

To vyzerá na pevný a autentický vzťah.

Podľa mňa je potrebné rodinu ako spoločenský konštrukt definovať nanovo. Pre porovnanie, spoznali sme teraz chlapíka, ktorý občas uletí s nejakým chalanom. Pritom má frajerku. A má dve exmanželky. A má tri deti. Je to extrém, ale štát to dokáže ošetriť. Nás dvoch ignoruje.

Riešili ste s priateľom, že by ste chceli vychovávať dieťa?

Na Slovensku rozhodne nie.

Prečo?

Tých dôvodov je tak veľa, že to nikdy nebola pre nás téma. Ja by som mal problém priviesť dieťa na svet aj v hetero zväzku. Vzťahy s babami som mal. Slovensko však nie je dobré miesto pre život a na výchovu detí. Keďže sme s priateľom začínali od nuly, boli na to aj ekonomické dôvody. Napríklad po mojom rodinnom coming oute mi na jednu splátku lízingu požičala mama jedného kamaráta, nie moja.

Riešiť adopciu nám dlho ani nenapadlo. Nebolo starých rodičov, ktorí by pomohli. S adopciou je to inak ako s rodičovstvom. Dieťa si môžeš adoptovať, kedy chceš. Rodičom sa často stávajú ľudia aj neplánovane. Vtedy pomáha rodina. Máš sa o koho oprieť  My sme ledva vybavili úver na byt. Dnes by sme si už mohli dovoliť vychovávať dieťa, ale nemáme potrebu. Ani situácia na Slovensku tomu nepraje.

Náš vzťah je úplne verejný, vždy bol. Získať do opatery dieťa je na Slovensku zložité a pre dvoch chlapov možné iba teoreticky. Oveľa jednoduchšie je „si ho urobiť“. Mamy by sa našli, dokonca sa aj ponúkli. To ale nechceme, bolo by to sebecké a nefér voči dieťaťu. Vedome dostať nevinného človeka do takejto situácie a navyše v spoločnosti, ktorá je nastavená tak ako tunajšia... Nie.

Adoptovať si dieťa by v tejto krajine bolo neúnosné. Je to otázka nastavenia spoločnosti, nie štátu. A zhoršuje sa to tu.“

Keby na Slovensku existovala rovnaká možnosť adoptovať si dieťa pre všetkých bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, rozmýšľali by ste nad tym? Objavila by sa tam tá túžba?

Možno by sme si zobrali drobca z detského domova. Lebo nemáme potrebu plodiť nositeľa mena a tradície. Na to mám brata. Ale skôr nie, pretože sme stále jednou nohou preč. S dieťaťom v procese adopcie by to bolo zložitejšie. Zároveň treba povedať, že keď sa objaví príležitosť, odídeme. Už neinvestujeme ani do bytu.

Pýtam sa, lebo chcem vedieť, či je tento štát potenciálne zodpovedný za to, že nejaké dieťa z detského domova muselo ostať do svojich osemnástich rokov v domove len preto, že tebe s partnerom zakázal prijať ho do vašej rodiny.

Nezakázal, ale ani neumožnil. Na čo má vplyv štát, je jedna rovina. Potom je tu spoločenský, sociálny kontext. Na jednej strane, môj priateľ by bol otec roka. Vidím to pri synovcoch a neteriach. Na druhej strane, dokonca aj v krajinách, kde to štát podporuje, sú takéto rodiny pod drobnohľadom. Jednak úradov, ale najmä susedov a rodiny.

Keď zhodnotím svoje skúsenosti s rodinou, so svojimi susedmi a spoločnosťou, prichádzam k jasnému záveru. Adoptovať si dieťa by v tejto krajine bolo neúnosné. V takomto nastavení je pre dieťa asi lepší detský domov. Je to otázka nastavenia spoločnosti, nie štátu. A zhoršuje sa to tu.

Pôsobíš pesimisticky.

Vieš čo, možno som nakoniec aj rád, že nás tento štát ignoruje a prehliada ako rodinu! Lebo keď vidím, ako pomáha bežným rodinám, tak nie je čo závidieť. Napriek tomu by som bol radšej, aby tu fungovali registrované partnerstvá. Nechcel by som zostať bezdomovcom v prípade, keby sa partnerovi nebodaj niečo stalo. Lebo náš byt by v takom prípade získal jeho exkomunikovaný brat.
 

* Peter sa v skutočnosti volá inak. Z pochopiteľných dôvodov chce zostať v anonymite. Jeho identita je redakcii známa.

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.