Krízový reportér Andrej Bán Utrpenie povojnového fotografa

Pakistan, 2006 Foto: © Andrej Bán

Andrej Bán už viac ako tri desaťročia cestuje do krízových oblastí sveta, aby dokumentoval utrpenie ľudí postihnutých vojnami alebo prírodnými katastrofami. Režisér Jaro Vojtek niekoľko rokov sprevádzal známeho reportéra a fotografa na jeho cestách do vzdialených krajín, ale aj na ceste do jeho vnútra. Vznikol tak pôsobivý a nezvyčajne otvorený dokument. O filme „Raj na zemi“, ale aj o zobrazovaní utrpenia, psychických útrapách a hľadaní domova sme sa rozprávali s Andrejom Bánom.
 

Pri pozeraní dokumentárneho filmu „Raj na zemi“ mi napadlo, že skôr než vojnový si ty vlastne povojnový reportér.

Pojem povojnový fotograf v súvislosti so mnou už kedysi dávno použil publicista Marian Jaslovský. Spočiatku mi to pripadalo tak trochu ako hanlivé označenie. Akoby skutočnými fotografmi boli len tí, ktorí chodia do vojen a sú na frontovej línii – čo som inak bol aj ja – a tí, ktorí sa boja, chodia tam, až keď je už po vojne. Našťastie to tak nikdy nebolo vnímané. Ísť ako reportér za ľuďmi po vojnovom konflikte je často omnoho zaujímavejšie než byť tam v čase konfliktu. Počas vojny sa civilisti väčšinou iba skrývajú, snažia sa zachrániť si holý život a na nejaké rozprávanie niet času. Celkom iné to je, keď sa vracajú do svojich domovov a ja mám možnosť stráviť s nimi aj niekoľko dní. To je pre mňa ako novinára omnoho cennejšie. Uvedomil som si to už v roku 1999 v Kosove.

Plaát dokumentárneho filmu „Raj na zemi“ © MPhilms | RTVS - Rozhlas a televízia Slovenska

U vojnových fotografov môže byť v hre aj túžba po senzácii a adrenalínových zážitkoch.

Ja hovorím o vojnových fotografoch so všetkým rešpektom. Ibaže dnes už vojnová fotografia nemá taký vplyv ako kedysi. Takého Roberta Capu ešte preslávili neostré, rozmazané a roztrasené fotky z vylodenia Spojencov v Normandii v roku 1944, lebo boli zároveň úplne autentické. V autenticite bola ich najväčšia sila. Dnes aj tie najlepšie vojnové zábery vnímame ako opozerané. Televízie už dávno prevzali úlohu, ktorú mali kedysi magazíny ako Stern alebo Newsweek, ktoré fotoreportáže uverejňovali. Fotografia už v tlačených, ale ani v internetových médiách nedostáva ani zďaleka toľko priestoru ako ešte pred tridsiatimi rokmi. Aj naprestížnejšia svetová fotoagentúra Magnum zápasí s existenčnými problémami. Možnosti publikovania fotoreportáží sa zužujú aj pre také esá ako James Nachtwey alebo Paolo Pellegrin.

Mimochodom, ten posun je vidieť aj na prestížnej súťaži World Press Photo. Pred niekoľkými rokmi v nej jednu z hlavných cien získala snímka od neprofesionála, urobená mobilom.
 

Som typ človeka, ktorým ľudské utrpenie tak pohne, že si hovorí, že napísať o tom a zverejniť fotografie je nedostatočné.“

Kosovo bolo tvojou prvou skúsenosťou s konfliktnou oblasťou?

Prvým otrasným zážitkom bola pre mňa cesta do Rumunska v decembri roku 1989. Viezol som tam s dvomi ďalšími ľuďmi zásielku liekov. Do Temešváru sme prišli v čase, kedy sa bojovalo a priamo na námestí pochovávali ľudí. Cestou naspäť nás zastavovali ozbrojené hliadky a ja som mal skutočný strach. To bol však na dlhý čas jediný takýto zážitok. Prelomovým bol pre mňa rok 1999, keď bola vojna na Balkáne a NATO uskutočňovalo nálety na Juhosláviu. V tom čase som pracoval pre český Reflex. Kolega, skúsený fotograf Jan Šibík, ktorý už mal za sebou mnohé cesty hlavne do afrických krajín, sa ma spýtal, či ideme. Išli sme. Vtedy sa dalo dostať iba na hranice Kosova, za nimi už bola uzavretá zóna. Miloševič nedával novinárom žiadne víza. To bolo v marci a apríli. Keď sa skončila vojna, vrátili sme sa tam znova a už sme sa dostali aj do Kosova. Dovtedy som bol vo vojnových oblastiach len sporadicky.

Prečo ťa zaujíma dlhodobé dokumentovanie života v krízových zónach, nech už je to oblasť po vojnovom konflikte, zemetrasení alebo inej prírodnej katastrofe?

Ja úplne rozumiem kolegom, ktorí hovoria, že úlohou fotografa, reportéra, je zaznamenať dianie, situáciu a viac sa nestarať, ale ja som iný typ. Som typ človeka, ktorým ľudské utrpenie tak pohne, že si hovorí, že napísať o tom a zverejniť fotografie je nedostatočné. To bol aj dôvod, prečom som s blízkymi priateľmi, väčšinou novinármi, založil organizáciu Človek v ohrození, inšpirovanú českou neziskovkou Člověk v tísni. Môj priateľ, aktivista Patrik Dubovský, ktorý bol na Balkáne ako pozorovateľ OBSE už veľakrát, aj na začiatku náletov, vytypoval školu, ktorú sme potom opravovali. Tak som začal na Balkán jazdiť pravidelne. Kvôli projektu Človeka v ohrození sme sa dlhodobo vracali na tie isté miesta, do srbskej enklávy Osojane, do dediny Glavičica aj do mesta Peč-Peja. Vracali sme sa k tým istým ľuďom. Keď sa vraciaš na tie isté miesta, ľudia ťa poznajú, pozdravia ťa, spýtajú sa ako sa máš, dlho som ťa nevidel. Tak som osudy ľudí z konfliktných oblastí začal dlhodobo sledovať aj ako novinár.
 
Afganistan, 2009 Afganistan, 2009 | Foto: © Andrej Bán

Premýšľal si nad tým, kde sa v tebe berie motivácia pomáhať?

Domnievam sa, že príčin je viacero. Myslím, že každý človek má v sebe čosi, čo sociálni psychológovia nazývajú vnútorný morálny kompas, teda súbor evolúciou vyvinutých, ale aj zdedených vnútorných noriem. Ak tento kompas nie je z rôznych príčin vychýlený, tak keď sme očitými svedkami utrpenia iných ľudí, cítime potrebu pomáhať. U mňa je zrejme vnútornou motiváciou aj neustále hľadanie domova. Dlhé roky som zaznamenával príbehy ľudí, ktorí prišli o domov v dôsledku vojen a prírodných katastrof. Sám som domov niekedy mal, potom nemal, raz som býval na priváte, inokedy som chodil na liečenia. Pre mňa domov nie sú len štyri steny bytu, do ktorého sa vraciaš. Pre mňa je domov hlavne miesto, kde ťa čaká niekto, kto ťa má rád a koho máš rád ty. Tú vetu hovorím aj vo filme. Domov teda pre mňa nie je pojem označujúci nejaký priestor, je to synonymum naplneného vzťahu. Ale na to, čo je skutočným jadrom mojej motivácie, som dodnes celkom neprišiel, hoci už roky absolvujem psychoterapiu. A nie som si ani istý, že na to niekedy prídem.

Potom ti asi tvrdenie, že cesty do konfliktných zón na Zemi sú pre teba tak trochu únikom pred vlastným vnútorným konfliktom, nebude pripadať ako lacné klišé.

Nie, nie je to ani klišé ani žiadne banálne tvrdenie, ale v mojom prípade asi hlboká pravda. Intenzívne zážitky na cestách mi veľmi často pomáhali zabudnúť na moje vlastné úzkosti. Ale niekedy to fungovalo aj naopak: geografická vzdialenosť stoviek alebo tisícov kilometrov od Slovenska ešte umocnila moju úzkosť. Pamätám sa, ako ma úplne paralyzovala situácia, keď mi moja priateľka niekoľko hodín neodpovedala na správu.
 

Len postupne som pochopil, že zločin nemá národnosť ani vierovyznanie. Ľudia, ktorí v sebe živia túžbu po pomste, sú schopní zabíjať.“

V jednom staršom rozhovore si povedal, že nemáš empatiu k nejakému konkrétnemu etniku, ale k obetiam.

To ma naučilo Kosovo. Od začiatku konfliktu som upozorňoval na to, že hlavnými obeťami boli kosovskí etnickí Albánci. Každého druhého kosovského Albánca vyhnali Miloševičove vojenské, polovojenské alebo policajné jednotky z domova. Bol som na strane albánskych utečencov a Srbov som považoval za vrahov. No potom som na vlastné oči videl, ako pred vracajúcimi sa Albáncami utekali Srbi. To bol ďalší môj vnútorný otras. Dovtedy sa mi zdalo, že je to jednoduché, že jedni sú „dobrí“ a druhí „zlí“. Len postupne som pochopil, že zločin nemá národnosť ani vierovyznanie. Ľudia, ktorí v sebe živia túžbu po pomste, sú schopní zabíjať. Napokon stovky, možno tisíce ľudí zmizli z Kosova aj po vojne. Dodnes sú nedoriešené obvinenia voči kosovskému prezidentovi Hashimovi Thacimu a bývalému premiérovi Ramushovi Haradinajovi, súvisiace s miznutím Srbov aj etnických Albáncov zo západného Kosova. Tým ale nechcem relativizovať. Pri každom konflikte sa dá vystopovať nejaká prvotná, elementárna zodpovednosť. V prípade balkánskych vojen ju nesie režim Slobodana Miloševiča. Tí, čo vraždili, však zostali nepotrestaní. To nebola skutočná vojna, ale vraždenie civilistov. Bojov na nejakej frontovej línii bolo minimum. Velitelia boli postavení pred súd v Haagu a niektorí aj odsúdení. Ale vykonávatelia nie.
 
Pásmo Gazy, 2003 Pásmo Gazy, 2003 | Foto: © Andrej Bán

Ľuďom, ktorých fotografuješ, si obvykle veľmi blízko.

Ja pracujem zásadne so širokouhlými objektívmi. Každý fotograf vie, že širokouhlý objektív si vyžaduje, aby si bol uprostred deja. Nemôžeš sa skrývať niekde za rohom či za stromom s teleobjektívom, ktorý ti danú situáciu priblíži. Od začiatku svojej fotoreportérskej práce som si veľmi cenil motto Roberta Capu „ak vaše fotografie nie sú dosť dobré, pravdepodobne ste neboli dostatočne blízko“. Iste to súvisí aj s fotoaparátmi, ktoré reportéri ako Capa používali a akými som dlhé roky fotil aj ja. Leicy boli primárne stavané na používanie so širokouhlými objektívmi. Navonok vyzerali ako lacné „hračkárske“ aparáty, to bola ich psychologická výhoda. Človek s malou Leicou nepôsobí ako profesionál z agentúry ovešaný veľkými fotoaparátmi ako zbraňami, skôr sa podobá na náhodného okoloidúceho, ktorý si len tak pre seba čosi fotí. Leica ti umožní dostať sa bližšie k ľuďom, ktorých fotíš, no zároveň s ňou naozaj musíš vojsť až do centra diania a tým pádom nemôžeš zostať nebadaný.

To môže byť nebezpečné.

Iste. Do nebezpečnej situácie som sa na svojich cestách dostal neraz. Často som mal skutočný strach. A nemuselo to byť ani vo vojnovom konflikte. Dokonca vôbec nemusíš fotografovať, stačí, že sa niekde objavíš. Že sa objavíš v zlom čase na zlom mieste. Napríklad na Haiti, ktoré som po zemetrasení navštívil dvakrát, aj za organizáciu Človek v ohrození aj ako novinár. S kamarátom som sa zatúlal do jednej štvrte hlavného mesta Port-au-Prince, kde muži s krompáčmi z trosiek zrútených budov vyhrabávali zvyšky tiel svojich blízkych. Bolo vidieť obnažené kosti. Fotoaparát som mal iba prevesený cez rameno, ešte som ani nefotil, keď nás tí muži obstúpili a ja som si hovoril – z tohoto sa buď nejako vykecáme, alebo je koniec. Zachránilo nás len to, že som sa kedysi učil po francúzsky, takže som tým ľuďom začal v jazyku, ktorým sami hovoria, vysvetľovať svoj zámer. Neprišiel som sem naháňať senzácie a zarábať na vašom utrpení. Chcem podať svedectvo o tom, čo sa vám stalo, do malej krajiny v strede Európy, ktorá má 5 miliónov obyvateľov tak ako Haiti. Chcem vaše utrpenie priblížiť ľuďom, ktorí tu nikdy neboli. To bol zlomový moment. Tá chvíľa, keď som sa im pozeral priamo do očí. Ruky s krompáčmi, pripravené napadnúť nás, im začali klesať. Len úprimný dialóg s nimi nás zachránil. Vrátili sa k vyhrabávaniu tiel a nechali nás na pokoji. Urobil som tam len niekoľko záberov a išli sme preč.
 

Pre mňa ako fotografa by bolo za hranou, ak by som znížil dôstojnosť fotografovaného.“

Zdá sa mi, že zobrazovať ľudské utrpenie znamená aj dotýkať sa sféry toho najhlbšieho súkromia cudzích ľudí. Tie najsilnejšie zábery sú až nemilosrdne pravdivé, no paradoxne práve preto prebúdzajú našu empatiu. Myslím na tvoju fotografia plačúceho muža s názvom „Pohreb obete míny“.

Tá fotografia vznikla v júni 1999. Bol som v Kosove tesne po vojne, keď tam ešte boli srbské jednotky a zároveň už aj západné a ruské. Na fotografii, o ktorej hovoríš, je mladý muž, ktorému mína zabila otca. Tá scéna sa odohráva na pohrebe. Samozrejme tam boli silné emócie. Pohyboval som sa tam už asi hodinu či dve, urobil som viac záberov. Tu som spúšť stlačil vo chvíli, keď sa muž rozplakal. Plače a zároveň sa na mňa pozerá veľmi zlým pohľadom. Doslova ma preklína. Z oboch strán ho podopierajú jeho priatelia. Otázka, či som tu nebol už za hranou, či som neprekročil nejakú hranicu, je iste na mieste. Zároveň viem, že tu vznikla nesmierne sugestívna, silná fotografia. Myslím si, že som ňou dôstojnosť toho muža nijako neznížil. To je moje kritérium. Pre mňa ako fotografa by bolo za hranou, ak by som znížil dôstojnosť fotografovaného.
 
„Pohreb obete míny“ – Kosovo, 1999 „Pohreb obete míny“ – Kosovo, 1999 | Foto: © Andrej Bán

Tú fotku vidíme aj v dokumentárnom filme. A kamera Jara Vojteka sa k tebe správa rovnako „nemilosrdne“ ako ty k objektom svojich fotografií.

Vo filme je jedna scéna, ktorá sa odohráva v hoteli kdesi na srbsko-maďarskej hranici. Obraciam sa v nej na režiséra s otázkou: Prečo sa vy dokumentaristi pýtate ľudí na intímne veci a sami zostávate skrytí za kamerou? Inteligentný divák si samozrejme okamžite uvedomí, že tou otázkou nastavujem pascu sám sebe. To je aj moja vlastná dilema. Ako fotoreportér zaznamenávam ťažké ľudské príbehy, ale sám zostávam tiež skrytý za svojím fotoaparátom. S výnimkou tohoto filmu.

V jednej recenzii na dokument som si prečítal, že vo filme sledujeme reportéra, ktorý prežíva psychické problémy ako dôsledok vyhorenia z ciest do vojnových oblastí.

Niekto možno z filmu nadobudne pocit, že tie konfliktné zóny ma psychicky zlomili a spôsobili moje depresie. No ľudia, ktorí ma dobre poznajú, vedia, že je to naopak: skôr ako cesty tu boli moje depresie. Moje vlastné psychické problémy súviseli primárne so vzťahmi. Mnohým môže pripadať nepochopiteľné, že cesty do vojnových oblastí ma – paradoxne – napĺňajú pocitom uspokojenia. Ale je to uspokojenie z toho, že robím niečo zmysluplné a dôležité. V náročných situáciách sa dokážem s ľuďmi zblížiť, zaznamenať ich príbehy, napísať a uverejniť reportáže, ktoré majú vplyv na verejnú mienku.
 

Mnohým môže pripadať nepochopiteľné, že cesty do vojnových oblastí ma – paradoxne – napĺňajú pocitom uspokojenia. Ale je to uspokojenie z toho, že robím niečo zmysluplné a dôležité.“

Ty si vo filme otvorený ako v psychoterapeutickom rozhovore. V jeho závere dokonca hovoríš, že pre teba bolo dôležité hlavne rozprávať sa – a „čert vezmi, ak z toho vznikne aj film.“ Nie je v tom ani kúsok tvojho exhibicionizmu alebo režisérovej snahy slúžiť nášmu voyeurizmu?

Taká otázka je oprávnená. Je to téma, o ktorej sme hovorili aj s režisérom. Film sa miestami naozaj pohybuje na hranici týchto dvoch pojmov. Ja som hľadal spôsob ako byť úprimný a zároveň nebyť exhibicionistický. Jaro ten film nakrúcal tak, že bol režisérom, kameramanom aj zvukárom v jednej osobe. Nemali sme so sebou žiadny filmový štáb, na všetkých cestách sme boli sami dvaja a len ak to bolo nevyhnutné – napríklad v Iraku, kde sme sa potrebovali dorozumievať aj arabsky – mali sme so sebou ešte tlmočníka. Scény neboli vopred nijako pripravené. Nemali sme žiadny hotový scenár, nešli sme na vopred dohodnuté miesta. Týmto spôsobom sme už pred rokmi nakrútili film o rodine Slovákov z Kazachstanu s názvom My zdes. Jaro tam jednoducho bol a kamerou zaznamenával moju prácu reportéra. On má tú pre dokumentaristu veľmi užitočnú schopnosť byť prítomný ako svedok, ktorého protagonisti jeho filmu po nejakom čase úplne prestanú vnímať. Ja som pracoval rovnako, ako by som bol pracoval bez prítomnosti kamery. Takto boli pre film zaznamenané všetky situácie v krajinách, ktoré som navštívil ako reportér a do ktorých ma on sprevádzal. Neskôr ma režisér požiadal, či by sme mohli nakrútiť nejaké zábery, čosi ako moju spoveď v psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží, kde som už niekoľko rokov predtým absolvoval liečenie.

Takže scéna z liečebne je nakrútená dodatočne?

Áno. Je to čosi ako rekonštrukcia rozhovorov s mojou niekdajšou terapeutkou. V čase nakrúcania dokumentu som si na tie rozhovory dokázal ešte dobre spomenúť.

V rozhovore s terapeutkou hovoríš veľmi intímne veci. Neľutuješ s odstupom času svoju otvorenosť?

To je téma, ktorou sa v týchto dňoch zaoberám najintenzívnejšie. Pred terapeutkou hovorím o svojom detstve, o svojej mame a o našom vzťahu. To je veľmi citlivé miesto, lebo tu sa môj vlastný príbeh dotýka blízkeho človeka, ktorého som do toho príbehu zatiahol. Tu nehovorím o nejakej indiferentnej osobe alebo nekonkrétnej priateľke, ale o svojej vlastnej mame. Moja mama má osemdesiat rokov a je veľmi krehká. Ona vie, že ju vo filme spomínam, ale nevidela ho a ani ho vidieť nechce. Má strach, čo povedia jej známi, keď film uvidia. Ona sa bojí, čo si pomyslia známi a ja sa bojím o ňu. Ale tá ťaživá situácia nás zároveň zbližuje. Vďaka filmu sa dnes rozprávame na témy, ktorým sme sa predtým vyhýbali a tie rozhovory nás zbližujú.
 
  • Lesbos, 2015 Foto: © Andrej Bán
    Lesbos, 2015
  • Lesbos, 2015 Foto: © Andrej Bán
    Lesbos, 2015

Mal si v sebe stanovenú nejakú hranicu, ktorú by si neprekročil?

S Jarom som mal jednu dôležitú dohodu, alebo povedzme ultimatívnu požiadavku: aby ten film bol úprimný a otvorený – lebo inak by nemal zmysel –, ale aby sa mojich vzťahov nedotýkal spôsobom, ktorý by čo len náznakom mohol prezradiť identitu mojich partneriek.
 

Objavil som na východe Slovenska témy, ktoré mi v mnohom pripomínajú konfliktné zóny. Neplatí zákon, platí to, kto patrí k tvojmu klanu, kto je tvoj kumpán, kto je z tvojej rodiny.“

Premiéra filmu bola pre pandémiu koronavírusu dvakrát odložená. Nebola to pre teba úľava? Išiel by si do takého projektu znovu?

Bola to úľava. Môj osobný život sa od doby, ktorú film zaznamenáva, veľmi zmenil. V strižni pri dokončovaní dokumentu som požiadal, aby bola doplnená textová informácia, že film vznikal v rokoch 2015 až 2018, kedy režisér Jaro Vojtek sprevádzal svojho priateľa na príležitostných cestách do konfliktných zón a do jeho vnútra. Film je samozrejme časová konzerva, hotový dokument nemožno po dvoch-troch rokoch aktualizovať. Išiel by som do toho znovu, lebo to malo zmysel, ale pri všetkých scénach, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú mojich blízkych, by som si dával ešte viac záležať, aby som sa vyjadril citlivo, empaticky, alebo tak, aby ich nebolo možné identifikovať.
 

Pred desiatimi rokmi si hovoril, že ťa Slovensko ako reportéra už nezaujíma. To sa očividne zmenilo.

Keď mi v roku 2006 vyšla vo vydavateľstve Slovart monografia Iné Slovensko, hovoril som, že tým uzatváram svoj slovenský fotografický príbeh. No naďalej som tu pracoval ako novinár. Krátko po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej som v marci 2018 cestoval na východ Slovenska, na Zemplín, kde mám dlhoročné dobré kontakty. Kuciakov posledný, nedokončený veľký článok, mal byť o Diegovi Rodovi a Antoninovi Vadalovi, Talianoch podnikajúcich na východnom Slovensku. Ja som sa od svojich zdrojov a zo stretnutí s farmármi na východe k svojmu veľkému úžasu dozvedel o praktikách, o ktorých som si myslel, že na Slovensku už nie sú možné. V členskej krajine Európskej únie sú na poliach otvorené konflikty medzi farmármi! Boj o pôdu medzi vlastníkmi a tými, ktorí síce vlastnícky nárok na pôdu nemajú, zato majú na svojej strane políciu a súkromnú bezpečnostnú službu. Arogancia policajtov prepojených s organizovaným zločinom. To sú veci, ktoré by ma neprekvapili na Kaukaze, ale netušil som, že to takto môže fungovať na Slovensku.

Takže si pochopil, že Slovensko ešte stále nie je „nudnou“ krajinou.

Objavil som na východe Slovenska témy, ktoré mi v mnohom pripomínajú konfliktné zóny. Neplatí zákon, platí to, kto patrí k tvojmu klanu, kto je tvoj kumpán, kto je z tvojej rodiny. Tu to bolo prepojené s bývalou vládnou stranou SMER-SD. SMER si dokonale osvojil klanové zvyky a štruktúry a vytvoril celé siete prepojení, kde jeden z príbuzných bol vysoko postavený štátny úradník, druhý bol napríklad policajným vyšetrovateľom a ďalší okresným prokurátorom. Klasická mafia. Hľadal som na východe taliansku mafiu a našiel som slovenskú.

To bolo presne keď Robert Fico pred delegáciou Európskeho parlamentu vyhlásil, že „samotná myšlienka, že by mafia mohla mať záujem o východné Slovensko je absurdná, lebo tam nič nie je.“

Východné Slovensko bolo a je nepoznané dokonca pre slovenské médiá. Vzdialenosť z Bratislavy na východ, niekam až na ukrajinskú hranicu je asi 500 kilometrov. To je rovnako ďaleko ako na Balkán. Keď vyrazíš z Bratislavy na juh, po päťsto kilometroch sa ocitneš až kdesi pred Belehradom alebo v Bosne. Novinári dnes čerpajú informácie zo sociálnych sietí, robia rozhovory cez rôzne aplikácie, ale len málo chodia do terénu. Ja by som sa bez osobnej skúsenosti v teréne väčšinu vecí o východnom Slovensku nikdy nedozvedel. Rozhodol som sa, že priblížim túto krajinu ľuďom, ktorí v nej žijú. Ukázalo sa, že priblížiť Slovensko Slovákom je skutočná výzva.
 

Ukázalo sa, že priblížiť Slovensko Slovákom je skutočná výzva.“

Namiesto do oblastí po vojnovom konflikte sa teda od roku 2018 vraciaš na východné Slovensko.

Áno. Vznikol z toho aj knižný projekt. Keď vydavateľstvo Absynt začalo vydávať reportážnu literatúru najmä výborných poľských autorov, uvedomil som si, že neexistuje kniha, ktorá by reportážnym spôsobom uchopila súčasné Slovensko. Pýtal som sa sám seba s iróniou, prečo by malo Slovensko doplácať na to, že tu nie je vojna ani etnický konflikt. Veď tu na východe krajiny sa dejú veci, o ktorých ľudia nič netušia. Tak sa zrodila kniha Slon na Zemplíne, akýsi východniarsky road movie, ktorý okrem aktuálnych reportáží a celkom nových textov obsahuje aj výber mojich novinárskych článkov o Slovensku, ktoré som od konca osemdesiatych rokov písal pre rôzne, hlavne české, periodiká.

Máme byť zo súčasného Slovenska zhrození?

Môžeme a mali by sme byť zhrození z toho, čo sa tu dialo. Keď dnes zasahuje NAKA,
je to pre mňa prísľub, že sa tie veci môžu vyšetriť a že sa môžu zmeniť. Veľkou nádejou je pre mňa aj osoba súčasnej prezidentky. Zuzana Čaputová osobnostne vyrástla na občianskom vzdore v kauze Pezinská skládka, kde ako advokátka stála aj proti Marianovi Kočnerovi. Dnes ako prezidentka aktívne vytvára prostredie priaznivé pre obnovu spravodlivosti na Slovensku.
 

Andrej Bán (*1964), fotograf a reportér Denníka N. Od roku 1987 pracuje pre domáce a  zahraničné médiá, venuje sa najmä reportážam z krízových oblastí sveta, ako je Kosovo, Izrael, Gruzínsko, Afganistan, Pakistan, Ukrajina či Haiti, kam sa opakovane vracia. Do mája 2018 bol reportérom časopisu .týždeň. V  roku 1999 počas prebiehajúcej vojny v  Kosove založil a  trinásť rokov viedol organizáciu Človek v  ohrození. Vo vydavateľstve Slovart mu vyšli fotografické publikácie Iné Slovensko (2006) a  Kosovo (2008), v  roku 2016 vydal fotograficko-reportážnu knihu Na juh od raja, ktorá je prierezom dvadsiatimi piatimi krajinami, ktorým sa ako reportér venoval od roku 1991. S rovnakým nasadením, s akým dokumentuje dianie vo vojnových zónach, trpezlivo a vytrvalo mapuje aj dianie na Slovensku. Reportážna kniha Slon na Zemplíne (Absynt 2018) je výsledkom takmer tridsiatich rokov reportérskej práce od Čiernej nad Tisou po Bratislavu. Andrej Bán je spoluautorom dokumentárnych filmov Tisove tiene (réžia Dušan Trančík, 1996) či My zdes (réžia Jaro Vojtek, 2005). Bol členom poroty Czech Press Photo, viedol fotografické dielne v Bratislave a  v  Poprade, mal asi 50 autorských výstav na Slovensku aj vo svete a získal viaceré ocenenia ako Novinárska cena, Picture of the Year, Krištáľové krídlo, Biela vrana či  Gypsy Spirit. Režisér Jaro Vojtek natočil celovečerný dokumentárny portrét Andreja Bána s názvom Raj na zemi.
Andrej Bán Foto: © Boris Németh

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Doporučení redakce

Failed to retrieve articles. Please try again.

Nejčtenější články

Failed to retrieve articles. Please try again.