Kresťania počas koronakrízy  Pavel Kollár: „Prisadnúť si sám k sebe“

Pavel Kollár Foto: © privat

Čím žije vidiecky evanjelický farár v čase koronavírusu?

Môj každodenný život počas nútenej sociálnej izolácie sa dosť podobá tomu predchádzajúcemu. Rovnako ako predtým stretávam ľudí na ulici, rovnako sa pri sebe zastavíme a krátko hovoríme, aj keď je pravda, že téma je teraz iná. Predtým mal každý nejakú svoju starosť alebo podstatnú záležitosť, dnes je témou číslo jeden celkom samozrejme koronavírus. A tak každý zdieľa to, čo počul od kohosi iného, alebo čo si sám o tom myslí, hovorí o tom, ako cez tento čas kráča. A kladie si otázku, čo to znamená, čo sa to deje a ako a kedy sa to skončí. A ja počúvam.

V čom je teraz vaša služba iná?

Rozdiel je v tom, že nemám vyučovania náboženstva, ako ani bohoslužobné povinnosti. Mám teda viac času na čítanie, modlitbu, osobné štúdium a rovnako na hľadanie spôsobu komunikácie toho, kvôli čomu som tu. Rovnako mám počas dňa čas, keď s tými, s ktorými som sa stretával pri Božom slove, komunikujem telefonicky alebo mailom. Takto som dostal aj celkom jednoduchú otázku od jednej sestry: Čo budete robiť?

Čo ste jej odpovedali?

Neviem už presne, čo som jej vtedy povedal, ale teraz viem, čo budem robiť. Mám to celkom jasné. Budem robiť to, čo som robil či snažil sa robiť vždy doteraz. Zvestovať, ohlasovať evanjelium – dobrú správu o milujúcom a dobrom Bohu. Evanjelium sa nemení v závislosti od okolností. Ani v čase sociálnej izolácie. Svoje poslanie vnímam ako službu. To, čo robím, až tak veľmi nezávisí od okolností, v akých to vykonávam. A tak teraz pripravujem pre svojich bratov a sestry zamyslenia, ktoré im rozmnožím a osobne roznesiem, aby som aj takto bol s nimi v kontakte.

Ako vnímate veriacich, ktorí ohrozenie koronavírusom neberú vážne?

Nemám pocit, že by veriaci v mojom prostredí patrili medzi tých, ktorí zľahčujú situáciu a ignorujú odporúčania. Viera v Boha nie je niečo ako antibiotikum, liek na nejakú chorobu. Som veľmi odmeraný k tvrdeniam, že Ježiš je v podstate uzdravovateľ fyzických chorôb, že on inak ani nemôže, že vlastne nato je tu. To mi pripadá ako niečo veľmi Boha obmedzujúce, ako veľké nedorozumenie.

Možno to celé je pre niekoho akási príležitosť prezentovať svoju neochvejnú vieru, postoj v zmysle „nemám z ničoho obavy, tak načo by som rešpektoval odporúčania, Ježiš môj doktor to vyrieši, ak ochoriem, on ma vylieči.“ Toto je neochvejná viera – ale v čo a v koho? Pripomína mi to jedno z Ježišových pokušení na púšti, opísané v Matúšovom evanjeliu. Keď ho diabol pokúša slovami „ak si syn Boží, zhoď sa z nástrešia chrámu, veď Boh prikáže svojim anjelom, aby ťa zachytili, aby si neurazil nohu.“ Ježiš odpovedá: „Nebudeš pokúšať Pána svojho Boha.“

Rešpektujem poznanie lekárov a odborníkov a ich odporúčaniami sa riadim v presvedčení, že v situácii šíriaceho sa vírusu sú správne a kompetentné.

Mnohí sekulárni intelektuáli dnes hovoria, že svet, ako ho poznáme, sa skončil. Spomínajú sa pojmy ako reštart alebo nový začiatok. Vidíte v koronakríze aj nejakú šancu pre kresťanstvo?

Pojem reštart poznám, niekedy mi to odporučí môj počítač. Reštart vraj slúži na opravu chýb v operačnom systéme. Dokáže však opraviť iba chyby, ktoré sa nestali trvalými. Tie, ktoré sú so systémom tesne previazané, sa už odstrániť nedajú. Ak sú chyby trvalé, reštart nepomôže. Systém bude po reštarte možno chvíľu funkčný, ale čo nevidieť môžeme očakávať ďalšie problémy.

Ak by som mal nejako interpretovať súčasnú situáciu pandémie, teda čo to je vo vzťahu k Bohu, ako to vnímam, povedal by som, že sme boli Bohom vyrušení na našej ceste, na chvíľu zastavení, a bolo nám ukázané, že nič nie je samozrejmé. Že nič nemáme v rukách tak, ako sa tvárime. Že nežijeme v nejakej istote, v ktorej naším jediným zmysluplným cieľom je napĺňať vlastné plány. No skutočnosť, že nám toto všetko bolo ukázané a že to vyrušenie cítime a dotýka sa nás, ešte nič neznamená.

To ešte vôbec nič nemusí zmeniť. Pretože jediné, čo väčšina robí a na čo čaká, je návrat do normálu – rozumej tam, kde sme boli predtým. No vyrušenie na našej ceste nám ukázalo aj našu bezradnosť. Máme viac času, môžeme sa pokúsiť prisadnúť si sami k sebe – ak to so sebou aspoň chvíľu vydržíme. Vyskúšať to môžeme, možno nás to privedie k zaujímavým rozhodnutiam.
 

Pavel Kollár je evanjelickým zborovým farárom cirkevného zboru Veľký Grob – Čataj.

Weitere Interviews mit Geistlichen über die Corona-Krise