Ako sa jedlo stáva nádejou  Chuť dobra

Stovky dobrovoľníkov v rôznych mestách Ukrajiny každý deň pripravujú teplé jedlá pre ľudí, ktorí utrpeli následky ruských útokov. Počas vojny sa jedlo stáva nielen fyzickou nevyhnutnosťou, ale aj morálnou oporou.

Kyjiv 25. – 28. mája 2026

Včera mala Kyjivčanka Ira najzvláštnejší obed vo svojom živote. Sedela priamo na asfalte oproti svojmu zničenému bytu a v rukách držala teplý plastový tanier so zemiakmi a kuracím mäsom, ktorý jej dobrovoľníci takmer nanútili. Spolu s ňou obedovali ďalšie dve susedky z domu v centrálnej časti Kyjiva, ktorý Rusi zničili raketovým útokom. „Tak, takúto reštauráciu tu máme, s tým najhorším výhľadom na svete,“ povedala.

Štyridsaťpäť ročná manažérka Ira sa pokúša o trpkú iróniu, zatiaľ čo príslušníci záchranných zložiek DSNS [Štátnej služby Ukrajiny pre mimoriadne situácie, pozn. prekl.] rozoberajú trosky jej bytu. Žeriav zachytil niečiu chladničku a tá sa s rachotom zrútila do ruín. Prostredný vchod domu už proste neexistuje. Práve tam sa nachádzal aj jej byt.

„Raketa zasiahla priamo náš dom,“ hovorí Ira. „Obvolávala som susedov. Jedna suseda mi však už telefón nezdvihla. Zahynula.“

Žena odloží plastový tanier a vodou sa pokúša zapiť hrču, ktorá sa jej tlačí do hrdla. V noci z 23. na 24. mája odišla z domu dvadsať minút predtým, ako sa začal zákaz vychádzania. Pre neustále ostreľovanie Lukjanivskej štvrte, kde býva, nedávno odviezla svoju mačku k sestre. Keď lietajú rakety, je veľmi náročné evakuovať zvieratá. V tú noc však sestra nebola doma, aby sa postarala o mačku. „Premýšľala som, že tam bude počas útoku sama. A tak som sa na poslednú chvíľu vybrala za mačkou. Myslela som si, že idem zachrániť ju, ale nakoniec zachránila ona mňa.“ A tak zachránená Ira sleduje, ako príslušníci záchranných zložiek DSNS odhŕňajú buldozérom trosky jej života. Z bytu nezostalo nič: ani veci po zosnulom starom otcovi, ktorý tu žil pred štyridsiatimi rokmi, ani fotografie rodičov, ktorí tu Iru vychovali, ani jej zimné oblečenie, ani kuchyňa, v ktorej si každé ráno pripravovala kávu. Obed pozostávajúci zo zemiakovej kaše, kuracieho stehna a šalátu bol prvým jedlom, ktoré zjedla za dvadsaťštyri hodín od masívneho útoku na Kyjev. Teplé jedlo pre ľudí, ktorí prišli o všetko, privážajú v Kyjive dobrovoľníci neziskovej organizácie World Central Kitchen (WCK). Ide o medzinárodnú humanitárnu organizáciu, ktorú v roku 2010 založil španielsko-americký šéfkuchár José Andrés. Jej poslaním je operatívne zabezpečovať teplú stravu pre ľudí postihnutých vojnami, prírodnými katastrofami a humanitárnymi krízami.

V Ukrajine začala organizácia WCK pôsobiť najprv na hraniciach, a to už od prvých dní totálnej ruskej invázie v roku 2022. Poskytovala stravu ukrajinským utečencom, ktorí opúšťali krajinu zasiahnutú vojnou. Postupne sa však jej činnosť rozšírila na celé územie Ukrajiny. Organizácia spolupracuje s miestnymi reštauráciami, dobrovoľníkmi a charitatívnymi nadáciami a zabezpečuje milióny porcií jedla pre obyvateľov frontových oblastí, vnútorne vysídlené osoby, nemocnice a záchranárov. Po ruských útokoch tím WCK pravidelne zriaďuje aj poľné kuchyne a výdajné miesta teplej stravy pre zasiahnutých.
  A ráno 24. mája, po noci, počas ktorej Rusi zaútočili na Kyjiv stovkami dronov a desiatkami balistických rakiet, rozmiestnili dobrovoľníci organizácie WCK svoje stany aj v zničených obytných štvrtiach. Podľa primátora Kyjiva Vitalija Klička si tento útok vyžiadal životy štyroch ľudí a ďalších šestnásť utrpelo zranenia. Stovky obyvateľov po celom meste zostali bez okien, plynu, elektriny a vody, a teda aj bez možnosti pripraviť si teplé jedlo alebo si hoci len uvariť šálku čaju.

Mami, najedol som sa a mám prilbu

„Snažíme sa byť tam, kde nás najviac potrebujú,“ hovorí 33-ročná vedúca tímu World Central Kitchen Darija Volkovová, zatiaľ čo naberá do tanierov horúcu polievku. Pred výdajným miestom sa už vytvoril rad ľudí, ktorí čakajú na jedlo. V oranžovom stane s niekoľkými stolmi obedujú obyvatelia okolitých poškodených domov aj príslušníci záchranných zložiek DSNS, ktorých stanica v susedstve bola takmer úplne zničená.

„Dnes rozdávame teplé jedlo v centre Kyjiva. Včera došlo k masívnemu ostreľovaniu hlavného mesta, najrozsiahlejšiemu od začiatku invázie, bolo veľké množstvo zásahov. Vyhodnotili sme situáciu a rozhodli sa, že dnes musíme ľudí nakŕmiť. Na obed máme sendviče a polievku, na večeru zemiaky s kuracím mäsom a šalát. Všetko je čerstvé, kvalitné, teplé a chutné,“ hovorí Darija a postupne otvára termoboxy, z ktorých sa šíri príjemná vôňa. „Mimochodom, kuracie mäso so zemiakmi je aj moje obľúbené jedlo.“ Darija sa usmieva a rýchlo sa vracia k práci. Záchranári unavení z odstraňovania trosiek si dávajú dole ťažké pracovné rukavice a z jej rúk si berú taniere, z ktorých sa ešte parí. Tu, vo vnútri stanu, nemajú len obed, ale aj dlho očakávaný oddych a kúsok normálneho života. Mimo stanu zatiaľ vládne chaos. Rozbité okná, desiatky áut premenené na obhorené vraky, rozkvitnuté gaštany a lipy vyvrátené aj s koreňmi a na asfalte stále viditeľné škvrny krvi.

Krajské riaditeľstvo Štátnej služby Ukrajiny pre mimoriadne situácie (DSNS) sídlilo na kyjivskom Podole od roku 1979 – až kým budovu priamym zásahom nezasiahla ruská raketa. Prešla dvoma hornými poschodiami a explodovala na treťom. Práve tam sa nachádzalo operačné stredisko. Operátori tu prijímajú hlásenia o požiaroch, ostreľovaní či mačkách uviaznutých na stromoch. Odtiaľto sa koordinuje činnosť záchranných zložiek v celom regióne. Dvadsaťosemročná Uľana, ktorá mala službu počas nočného útoku, si prezerá zamatovú škatuľku s čerstvo udeleným ocenením Za odvahu v mimoriadnej situácii. Takéto vyznamenanie by si človek rád vystavil na pracovnom stole. Ten však už neexistuje. Rovnako ako takmer celé tretie poschodie, ku ktorému vedie schodisko, na stenách ktorého sú zábery z Buče, Irpiňa a fotografia psa Patróna.

„Keď sa útok začal, mala som za sebou už dvadsaťštyrihodinovú službu,“ rozpráva Uľana. „Pracovali sme z krytu, pretože pre ostreľovanie prichádzalo množstvo hlásení. Nemohli sme prerušiť prácu ani vtedy, keď leteli rakety. Teraz sa mi už veľmi chce spať.“

Od útoku si dievča ešte nestihlo oddýchnuť, rovnako ako väčšina jej kolegýň. Medzi operátormi tiesňovej linky pracujú prevažne mladé ženy. Od začiatku útoku nepretržite prijímali telefonáty. Teraz však majú hodinovú prestávku, a tak si idú po teplý obed do oranžového stanu s logom WCK.

„Naša budova je zničená, takže si nemôžeme ani dať zovrieť vodu na čaj či ohriať jedlo, ktoré sme si priniesli z domu. Nie každý si môže dovoliť jedlo z reštaurácie, pretože priemerný účet za obed tu, v centre Kyjiva, vychádza na 300 až 500 hrivien [6 až 10 eur, pozn. red.]. Tu však dostaneme kvalitné jedlo zadarmo. Pre nás je to naozaj veľká pomoc,“ hovorí Uľana a sadá si za stôl ku kolegom.

Vedľa nej jeden zo záchranárov zdvihne mobil a na maminu otázku, ako sa po útoku cíti, s úsmevom odpovie: „Mami, všetko je v poriadku. Najedol som sa a mám prilbu.“

Darija Volkovová, ktorá tento rozhovor počuje tiež, sa úprimne poteší. Pre Kyjivčanku sú práve takéto drobné životné okamihy hlavnou motiváciou pokračovať vo vydávaní jedla aj po prebdených nociach. Keď sa ľudia môžu aj uprostred tragických udalostí najesť, chvíľu si oddýchnuť a nájsť v sebe silu žartovať. „Pracujeme tam, kde nás najviac potrebujú. Rozdávame jedlo ľuďom na miestach, kde po útokoch nie je elektrina, plyn ani možnosť pripraviť si niečo na jedenie. Často vidíme, ako ľudí premôže úplná bezmocnosť – na miestach zásahov sa s tým stretávame neustále. Prídete k človeku, ponúknete mu jedlo, poviete pár slov podpory a niekedy sami plačete nad tým, čo vidíte. Niekedy sa človek jednoducho potrebuje najesť. Keď sa mu fyzicky uľaví, zlepší sa aj jeho psychický stav. Je to forma morálnej podpory. Akoby ste mu podali ruku a povedali: Nie si v tom sám. Veríme, že jedlo je nádej.“ Len na tomto mieste na Podole nakŕmil dobrovoľnícky tím počas jediného dňa viac ako stovku ľudí. Počas 46 dní zimných blackoutov rozdali pracovníci organizácie WCK v Kyjive celkovo 211 000 porcií teplej stravy.

Boršč a podpora

Jedlo pre humanitárnu organizáciu pripravujú miestni dodávatelia z lokálnych surovín. Je to súčasť filozofie organizácie WCK. Aj obedy, ktoré dnes rozdávajú ľuďom v Kyjive, boli pripravené ráno neďaleko hlavného mesta – v Boroďanke, v kuchyni miestnej cateringovej spoločnosti.

Od ôsmej hodiny ráno tu niekoľko žien rýchlo a zručne krája kapustu, šúpe zemiaky, porcuje ryby a spracúva kuracie mäso. Intenzívna vôňa boršču, ktorý sa varí vo veľkých hrncoch, sa mieša so sviežou arómou šalátu. V tejto kuchyni sa chuť do jedla prebúdza sama od seba. „Pripravujeme chutnú ukrajinskú kuchyňu. Všetky jedlá sú jednoduché, no zároveň výživné. Zemiaková kaša s rybou, ryža s klobáskami, bulgur s kuracím mäsom, plov a, samozrejme, ukrajinský boršč a bograč,“ hovorí Laert Aruťuňan, majiteľ cateringovej spoločnosti U Laerta.

Za chrbtom mu visí poďakovanie od Štátnej služby Ukrajiny pre mimoriadne situácie (DSNS) za jeho prácu. Vojna začala ovplyvňovať Laertov život už v detstve. Jeho rodičia utiekli z Baku v roku 1987, keď sa začal konflikt v Náhornom Karabachu, a usadili sa neďaleko Kyjiva. Pred začiatkom totálnej ruskej invázie vlastnil Laert v Boroďanke dve kaviarne. Počas bojov v Kyjivskej oblasti boli obe zničené. Okolo jeho domu prechádzala ruská vojenská technika a jeho rodina počas okupácie trpela hladom. „Po tom, čo sme sedeli bez chleba a takmer bez jedla, prvé, čo som po oslobodení Boroďanky urobil, bolo, že som rozbil svoju pokladničku. Mal som v nej odložených 16 000 hrivien. Za tie peniaze som nakúpil potraviny, chlieb a zemiaky a vyrazili sme rozdávať jedlo ľuďom, ktorí prežili strašné dni hladu,“ spomína muž arménskeho pôvodu, ktorý sa už dávno považuje za Ukrajinca. V prvom roku veľkej vojny spoločnosť World Central Kitchen oslovila podnikateľa s ponukou partnerstva. A tak Laert už štyri roky pripravuje jedlo pre vysídlených ľudí v modulových mestečkách pri Kyjive aj pre obete útokov.

Zemiaky s kuracím mäsom, ktoré boli pre Iru Kosenkovú prvým jedlom po útoku, pripravili práve v Laertovej kuchyni. „Keď som na mieste svojho bytu uvidela len hromadu popola, pocítila som takú bezmocnosť, že som vôbec nemyslela na jedlo ani na hlad. Teraz si však uvedomujem, že je to naozaj chutné a že mi je o niečo ľahšie. Je príjemné vedieť, že táto pomoc existuje. Je to skutočná podpora, keď sa niekto postará o to, aby ste sa najedli a mali čistú vodu,“ hovorí Ira a z kútikov očí si utiera slzy a snaží sa pousmiať.

červen 2026