Kosovská filmárka Blerta Basholli  Ako ľudia dokážu žiť ďalej, keď dejiny roztrhnú ich svet na kusy

„To, čo sa stalo v Kosove, sa dnes deje aj na iných miestach,“ hovorí filmárka Blerta Basholli. Aj preto rozpráva príbehy zo svojej vlasti – predovšetkým príbehy žien. Jej filmy však nikdy nie sú len o vojne. Rozprávajú o silných ľuďoch, ktorí sa odmietajú nechať uväzniť v minulosti bez ohľadu na to, aké krutosti museli prežiť. Reportérka JÁDU Isabelle de Pommereau sa s medzinárodne oceňovanou režisérkou Blertou Basholli stretla v Prištine.

Keď sa kosovská režisérka Blerta Basholli na jar vydala na filmový festival v Cannes, už mala povesť autorky, ktorá vo svojich filmoch upriamuje pozornosť na osudy ľudí, ktorých dejiny často prehliadajú.

O štyri roky skôr sa jej filmom Hive podarilo získať medzinárodné uznanie. Film rozpráva príbeh Fahrije Hoti. Keď srbské jednotky zabili alebo odviedli väčšinu mužov z jej dediny vrátane jej manžela, Fahrije sa vrátila do svojej zničenej rodnej obce. Namiesto toho, aby prijala úlohu trúchliacej vdovy, presvedčila ďalšie ovdovené ženy, aby spoločne začali vyrábať ajvar. Zo snahy prežiť postupne vznikol úspešný podnik, ktorému sa podarilo získať značnú podporu nemeckej rozvojovej spolupráce a ďalších medzinárodných partnerov. Fahrije Hoti sa ďaleko za hranicami Kosova stala symbolom odvahy, vytrvalosti a ženskej nezávislosti.

Na filmovom festivale Sundance Hive (Úľ) získal ako vôbec prvý film v histórii festivalu všetky tri hlavné ceny v medzinárodnej súťaži. Pre Blertu Basholli to bol prelom.

Túto jar sa do Cannes vrátila s filmom Dua. Čiastočne autobiografický film sa odohráva v Kosove v posledných rokoch pred vojnou a sleduje príbeh trinásťročného dievčaťa, ktorého bezstarostné dospievanie čoraz viac zatieňuje politická represia. Kým film Hive rozpráva o živote po katastrofe, Dua sa pýta, čo znamená dospievať v čase, keď sa katastrofa ešte len blíži. Ako vôbec prvý film od režisérky z Kosova bola Dua zaradená do prestížnej sekcie Semaine de la Critique, jednej z významných sprievodných sekcií filmového festivalu, kde získala cenu SACD (ocenenie udeľované Spoločnosťou dramatických autorov a skladateľov, pozn. red). Pre kosovskú kinematografiu to bolo ďalšie prvenstvo.

  S Blertou Basholli som sa stretla niekoľko týždňov pred premiérou v kaviarni neďaleko jej domu na okraji Prištiny, kde žije so svojím manželom a dvoma synmi. Keď prišla, ospravedlnila sa za meškanie: záverečný strih filmu Dua sa ešte dokončuje. Zároveň sa už začali prípravy na jej ďalší film Silence Is Never Golden, inšpirovaný príbehom ženy, ktorá prežila sexuálne násilie počas vojny a po desaťročiach mlčania ako prvá obeť v Kosove verejne prehovorila o svojej skúsenosti.

Vojna po vojne

Témou, ktorá spája všetky filmy Blerty Basholli, je otázka, ako ľudia dokážu pokračovať v živote po tom, čo im dejiny roztrhnú svet na kusy. K tejto otázke však neprišla pri písacom stole. Objavila ju celkom náhodou.

V roku 2011 bola Basholli v New Yorku ako štipendistka na filmových štúdiách. Pracovala práve na inom scenári, keď v televízii videla rozhovor s Fahrije Hoti.

Koncom marca 1999, len tri mesiace po narodení jej syna, vtrhli do Fahrijinej rodnej dediny Krushë e Madhe srbské polovojenské jednotky. Zabíjali a odvádzali takmer všetkých mužov a chlapcov z obce. Celkovo bolo zavraždených 246 ľudí, 64 z nich je dodnes nezvestných. Medzi nimi aj Fahrijin manžel Bashkim.

Blertu Basholli však nezaujal iba samotný príbeh Fahrije Hoti, ale aj spôsob, akým ho žena rozprávala. Krátko po odvysielaní televízneho rozhovoru vzala do rúk telefón.

„Keď som sa stretla s Fahrije,“ spomína Blerta, „okamžite som si uvedomila, že tento príbeh patrí na filmové plátno.“ Bola presvedčená, že príbeh Fahrije Hoti by mal osloviť oveľa širšie publikum, nielen ženy, ale všetkých ľudí. Filmy, v ktorých stoja v centre pozornosti ženské postavy, sú totiž aj dnes stále pomerne vzácne.
  Fahrije Hoti rozprávala o tom, čo sama nazýva „vojnou po vojne“ – o návrate z exilu do dediny plnej vdov, o tom, aké bolo vychovávať dve deti sama bez toho, aby vedela, či jej manžel ešte žije, alebo je už dávno mŕtvy, aj o spoločnosti, ktorá od vojnových vdov očakávala, že budú mlčky smútiť a stiahnu sa z verejného života.

„Hlboko na mňa zapôsobilo, ako dokázala hovoriť o svojej bolesti, o smútku za manželom a zároveň o tom, že každé ráno vstala a išla do práce.“

Počas ich stretnutí Fahrije fajčila jednu cigaretu od druhej a s až zarážajúcim pokojom rozprávala o rokoch po vojne. V jednom momente sa jej Basholli opýtala, či jej manžel chýbal, či za ním plakala a či sa cítila osamelá.

„Áno,“ odpovedala Fahrije. „Každé ráno som plakala. Potom som si utrela slzy a išla do práce.“

Film Hive preslávil Fahrije Hoti ďaleko za hranicami Kosova. Doma jej však novonadobudnutá pozornosť nepriniesla iba uznanie. Niektorí ju obviňovali, že pošpinila česť svojej rodiny a celej dediny. V noci jazdili okolo továrne, v ktorej ženy pracovali, autá a trúbením ich zastrašovali. Fahrije Hoti pokračovala ďalej.

Jedna scéna zostane Blerte Basholli navždy v pamäti. Jedného dňa si Fahrije obliekla svadobné šaty a zahrala sa na nevestu, čím dokázala rozosmiať ovdovené ženy z Krushë e Madhe. Zakrátko už všetky spolu spievali a tancovali.

„Pomohlo im to ďalej žiť a vyrovnať sa s realitou, v ktorej sa ocitli,“ hovorí Blerta. „Bez týchto chvíľ by mnohé z nich zostali uväznené vo svojej izolácii.“

Ženy si však nanovo nevybudovali len svoje ekonomické zázemie. Navzájom si poskytovali oporu a krok za krokom si tak nachádzali cestu späť k životu.

Práca na filme Hive Blertu zároveň priviedla späť k jej vlastným spomienkam.

„Napriek všetkému sme sa snažili žiť“

Rovnako ako mnohí ľudia z jej generácie musela aj Blerta Basholli ako dieťa utiecť z Kosova. Niekoľko mesiacov strávila v utečeneckom tábore v nemeckom meste Halle nad Sálou. Niektoré scény pri nakrúcaní filmu Hive boli preto pre ňu mimoriadne náročné, najmä tie, v ktorých rodiny prehľadávajú oblečenie pochádzajúce z masových hrobov v nádeji, že v ňom spoznajú košele, bundy alebo detské topánky svojich nezvestných manželov, otcov či synov.

„Ani sme nemuseli filmovému štábu hovoriť, že má zostať ticho,“ spomína Blerta. Mnohí herci, herečky aj členovia filmového štábu vojnu sami zažili a niektorí počas nej prišli o svojich blízkych. Keď vzali do rúk kúsky oblečenia, vynorili sa v nich spomienky, ktoré by nedokázal vymyslieť žiadny scenár.

„Takéto scény v človeku všetko znovu oživia,“ hovorí Blerta. „Ťažko sa píšu a ešte ťažšie nakrúcajú. Neviem, či to pomáha. Ale mám pocit, že tieto príbehy musím rozprávať.“

Blerta Basholli sa narodila v roku 1983. Keď nastúpila do školy, srbské a albánske deti ešte sedeli spolu v jednej triede. Srbčinu sa učila rovnako prirodzene ako albánčinu.
„Potom prišiel Milošević,“ hovorí. „A udalosti sa dali do pohybu.“

Kosovo prišlo o svoju rozsiahlu autonómiu v rámci juhoslovanského štátu. Školy sa začali oddeľovať, albánski učitelia, lekári a úradníci boli vytláčaní zo štátnych inštitúcií. Aj rodičia  Blerty Basholli, obaja inžinieri pracujúci v elektrárni Kosovo A pri Prištine, prišli o svoje dovtedajšie pracovné pozície.

„Ten tlak bol neustále prítomný,“ spomína. „Napriek tomu sme sa snažili žiť ďalej. Bola hudba. Boli večierky. Niekedy aj tajné večierky.“

Práve toto zvláštne prepojenie obyčajného života a všadeprítomnej hrozby je ústrednou témou filmu Dua.

Stredobodom filmu je trinásťročná Dua, ktorej spočiatku úplne obyčajné dospievanie čoraz viac zatieňuje politická represia. Zaoberá sa priateľstvami, oblečením, chlapcami a túžbou niekam patriť. Zároveň sa jej brat čoraz viac približuje k ozbrojenému hnutiu, ktoré sa neskôr stalo známym ako Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK) a ktoré v odpore proti srbskej represii bojovalo za nezávislosť Kosova. Násilie sa približuje a jej detstvo sa takmer nebadane končí. „Bolo pre mňa dôležité ukázať, že títo mladí ľudia mali rovnaké túžby ako mladí ľudia v Nemecku alebo v USA. Chceli počúvať hudbu, chodiť na party, zamilovať sa a obliekať sa ako ich rovesníci kdekoľvek na svete.“

„Dua nemá šťastný koniec. Ale stáva sa silnejšou. Napriek všetkému, čo ju stretne, dokáže stáť sama za sebou a pokračuje vo svojej ceste.“

Filmy, ktorým rozumejú diváci ďaleko za hranicami Kosova

Blerta Basholli sa k vojne vracia aj vo svojom ďalšom celovečernom filme Silence Is Never Golden. Jeho ústrednou postavou je Vasfije Krasniqi Goodman, prvá žena v Kosove, ktorá ako obeť vojnového sexuálneho násilia verejne vystúpila pod vlastným menom a odhalila svoju identitu. Keď v roku 2015, viac než pätnásť rokov po skončení konfliktu, prelomila mlčanie, vedela, že možno nikdy nedosiahne spravodlivosť. Muži, ktorých obvinila zo znásilnenia, skutočne dodnes neboli odsúdení.

„Zakaždým, keď s ňou robím rozhovor,“ hovorí Blerta potichu, „vraciam sa ako iný človek.“

„Bojuje za spravodlivosť. Nedostáva sa jej. A napriek tomu sa rozhodne verejne prehovoriť. Na to treba neuveriteľnú vnútornú silu. A bojuje dodnes.“

S úsmevom dodáva, že jej sestra jej občas hovorí, aby už konečne nakrútila nejakú komédiu.

„Lenže ja to nedokážem. Potreba vyrovnať sa s vlastným detstvom, spomienkami a dejinami mojej krajiny je príliš silná. Som presvedčená, že tieto príbehy musia byť vyrozprávané.“

Filmy Blerty Basholli hovoria o vojne, nikdy však nie iba o vojne. Rozprávajú o ľuďoch, ktorí odmietajú zostať uväznení v jej tieni.

Fahrije Hoti nikdy nenájde telo svojho manžela. Napriek tomu si vybuduje nový život a stane sa oporou aj pre ďalšie ženy. Dua prichádza o budúcnosť, akú si vysnívala. Napriek tomu sa učí postaviť sama za seba. Vasfije Krasniqi Goodman sa spravodlivosti dodnes nedočkala. Napriek tomu pokračuje v boji – za seba aj za ženy, ktorých hlasy zostávali celé roky nevypočuté.

Práve v tom možno spočíva dôvod, prečo sú filmy Blerty Basholli zrozumiteľné divákom ďaleko za hranicami Kosova. Začínajú sa síce v malej balkánskej krajine, no rozprávajú o skúsenostiach, ktorým rozumie každý, kto zažil vojnu, okupáciu alebo politickú represiu.

„To, čo sa stalo v Kosove, sa dnes deje aj na iných miestach,“ hovorí Blerta. „Ženy v mnohých častiach sveta, žiaľ, stále prežívajú veľmi podobné skúsenosti.“

Napriek tomu jej filmy nie sú o beznádeji.

„Ľudia si vždy nájdu spôsob, ako žiť ďalej. Aj keď život už nikdy nie je taký ako predtým, zamilujú sa. Počúvajú hudbu. Snívajú.“
 

srpen 2026