O filmoch pre teenagerov  Film, pamäť a právo na hnev

Filmová kurátorka Oľha Birzul je presvedčená, že kultúra nemôže byť apolitická. V rozhovore vysvetľuje, prečo by mali hrané filmy v Ukrajine počas vojny ustúpiť dokumentom, ako prostredníctvom filmov učiť teenagerov kritickému mysleniu a ako osobnú tragédiu, smrť manžela, filmára Viktora Onyska, pretavila do grafického románu.

V roku 2024 vám vyšla kniha s názvom „Tvoja kniha o filme“ určená pre teenagerov.  O kinematografii v nej pojednávate jednoduchým a prístupným spôsobom. Ako ste si vyberala polohu, v ktorej viesť rozhovor s mladým publikom?

Chcela som v prvom rade vytvoriť prístupnú literatúru faktu, ktorá nebude učiť, ale mladým ponúkne rolu výskumníkov. Ako však všetci dobre vieme, v čase dospievania sa každému chce rebelovať a kritizovať viac ako analyzovať. Zámerne som preto zvolila kritickú optiku a snažila som sa ukázať, že vo filmovom priemysle sa vždy viedli spory o to, čo sa smie a čo nie, o slobode prejavu a etických hraniciach.

Napríklad ukrajinská kinematografia sa veľmi dlho vyvíjala v podmienkach prísnej cenzúry a rusifikácie. Vďaka vytrvalosti a profesionálnej vynaliezavosti sa našim filmárom darilo tieto obmedzenia prekonávať. A ak sa na ich prácu pozeráme ako na oprávnený vzdor, tragické kapitoly ukrajinskej histórie nadobudnú iný nádych, ktorý je pre teenagerov zaujímavejší.

Okrem toho je film viac než len umenie. Je to komplexná oblasť ľudskej činnosti, ktorá sa nachádza na pomedzí tvorivosti, technológie, komercie a politiky. Mojim zámerom bolo ukázať im práve túto mnohostrannosť. Samozrejme, vo veľmi obmedzenom formáte. Predsa je to len úvod do kinematografie.

Vaša kniha ma veľmi zaujala. Skutočne mi pomohla pochopiť fungovanie filmového priemyslu. Hovoríte, že súčasná kinematografia je priesečníkom umenia, technológií, komercie a politiky. Čo prevláda v ukrajinskej kinematografii?

To je dobrá otázka, ale úprimne povedané, nesledujem celú ukrajinskú filmovú produkciu. Najviac ma zaujíma jej autorská zložka. V podmienkach vojny u nás očividne vzniká viac autorských dokumentárnych filmov. A to je veľmi dôležité. Dokumentárne filmy sú kronikou nášho boja, dokumentujú vojnové zločiny a uchovávajú živú spomienku na našich ľudí.

Okrem toho je ukrajinská dokumentárna tvorba účinným nástrojom kultúrnej diplomacie. A v kontexte agresívnej ruskej propagandy jednoducho musí byť vedome politická. Často premýšľam o tom, že dokumentárna tvorba by sa mohla stať našou festivalovou vizitkou a súčasťou štátnej kultúrnej politiky. Môžeme si pokojne dovoliť zaujať radikálny postoj – Ukrajina nebude do sveta exportovať hrané filmy, kým Rusi na území našej krajiny vedú inváznu vojnu. Ukrajina nemá prostriedky na natáčanie drahých celovečerných filmov, pretože všetky financie idú na obranu krajiny a spoločnosti.

Čiastočne by to pomohlo dokumentárnej tvorbe stať sa populárnejšou u miestneho publika a zároveň vyvrátiť mýtus, že tento žáner je príliš vážny a ťažký. V živote je veľa bolesti, ale vždy v ňom je aj miesto pre radosť. Kvalitná dokumentárna tvorba pomáha vnímať skutočnosť, precítiť realitu, a nie žiť v ilúziách. A keď žijete vo vojne, viete s istotou, že realita je silnejšia ako fikcia.

Nemyslite si však, že mám niečo proti hraným filmom. Až sa časom podarí zničiť ruské impérium, budú mať naši filmári až nadmieru námetov na hrané filmy. Pre mňa je momentálne dôležitý najmä ekonomický argument. Vojna je veľmi drahá. A my musíme v prvom rade myslieť na zabezpečenie ukrajinskej armády.

Nedávno ste v rozhovore na YouTube kanáli Tvoje kino (Tvoje filmy) povedali: Milujem teenagerov. Prečo ich milujete?

V tom rozhovore som hovorila o tom, že je mi blízka rebelská povaha teenagerov. Keď dospejeme, intenzita emócií klesá, potom sa nazýva infantilnosťou. A tiež som presvedčená, že proces dospievania bol obmedzený na obdobie mladosti nespravodlivo. Celý život zbierame skúsenosti, víťazíme a robíme chyby.

Obávam sa však, že pre generáciu, ktorá príde po nás, môžu byť už filmy nezaujímavé. Nové technológie ponúkajú iný druh konzumovania audiovizuálneho materiálu. Všimla som si, že už teraz je pre teenagerov náročné sledovať dlhometrážny film, chýba im koncentrácia. Musíme im ukázať, prečo sa oplatí prepadnúť na dve hodiny do inej reality a získať tým nielen emocionálne uspokojenie, ale aj poznanie seba a sveta.

Film je predovšetkým priemysel. Jeho cieľom je čo najviac predať a až potom prinášať zmysel. Chcem teenagerom ukázať, aké zaujímavé je dospievať s filmami. Svet filmov nie je len zdrojom emócií a zážitkov. Hovorí aj o našich strachoch a túžbach, predpovedá budúcnosť a vysvetľuje minulosť. Ale iba vtedy, ak k filmom pristupujeme pripravení o nich aj premýšľať.

Dnešní ukrajinskí teenageri sú generáciou, ktorá vyrastala bez sovietskeho pozadia. Majú iné morálne zásady. Sloboda je pre nich veľká hodnota. Dokážeme ich chápať? Čo vás na nich najviac dojíma alebo desí?

Všetci teenageri sú rôzni, tú rôznorodosť vnímam vždy s údivom. Na svojich workshopoch vidím uvedomelých a odolných aj ľahostajných ľudí. Skúsenosť vojny, ktorá je v každej rodine veľmi odlišná, medzi nimi vytvára rovnako hlboké priepasti ako medzi dospelými.

Samozrejme, každá generácia má pri svojom dospievaní iný background, ale určite nás spája dedičnosť. Naši rodičia nám zanechali veľa nevyriešených problémov. Teraz my odovzdávame do budúcnosti zničené životné prostredie, vratkú ekonomiku, extrémizmus, rašizmus (výraz vytvorený spojením slov „ruský“ a „fašizmus“, pozn. red.), sexizmus. Ľudstvo urobilo veľa dobrého, ale hrozby nezmizli. Dnešní teenageri stoja tvárou v tvár veľkému svetu rovnako zmätení, ako kedysi my.

Úlohou dospelých je však vytvárať morálne poistky a filtre. Moja generácia by sa mala zamerať najmä na vytváranie informačných filtrov a zavádzanie mediálnej hygieny. Preto veľmi obhajujem výučbu filmových štúdií na strednej škole: sledovanie filmu umožňuje vžiť sa do postavy, prežiť na plátne jej osud a uvedomiť si dôsledky nesprávnych rozhodnutí. Je mi veľmi blízky názor Timothyho Snydera. Hovorí, že sloboda je zodpovednosť za svoje činy. Filmy nám vedia veľmi dobre ukázať možné scenáre, ak na to zabudneme.

Ešte jedna otázka k vášmu nedávnemu rozhovoru. Hovoríte, že „kultúra by mala byť politická“. To je dosť kontroverzný názor. Môžete ho vysvetliť?

Film sa vždy využíval na politické účely. A nejde len o propagandu. Obrazovka má nad nami moc. Mnohí odborníci na kinematografiu si všímajú, že kamera pripomína zbraň. Moja obľúbená autorka Susan Sontag písala, že fotografi si privlastňujú realitu a kamera premieňa skúsenosť iného na objekt vlastníctva.

Vo vojnových podmienkach si jednoducho nemôžeme dovoliť vytvárať nepolitické umenie. Rusko nám tento luxus vzalo. Teraz sme povinní vždy analyzovať, ako bude ukrajinská kinematografia vplývať na zahraničného diváka, či nebude opätovne traumatizovať ľudí priamo zasiahnutých ruskými zločinmi, ktoré príbehy stojí za to zachovať pre budúce generácie a či je na mieste odovzdať moc obrazovkám, ktoré iba zabávajú a uspávajú. Prečo milujem dokumentárnu tvorbu? Má pridanú hodnotu: všetko, čo zdokumentuje kamera, sa dá použiť na súde.

No a stále tu je ešte argument o kultúrnej diplomacii. Ruské impérium vždy vedome využívalo kinematografiu na skrášľovanie svojej povesti. Každý rok vidíme, ako sa západné krajiny slepo nechávajú zlákať na ten istý trik humanizácie Ruska prostredníctvom naratívu o „tajomnej ruskej duši“. Napriek tomu, že už existuje niekoľko rozsiahlych investigatívnych textov o tom, ako sa ruské spoločnosti infiltrujú do medzinárodného filmového priemyslu a využívajú ho vo svoj prospech. Vrelo odporúčam prečítať si článok Anny Korjaginovej pre francúzsky Le Monde o výrobe filmu Čarodejník z Kremľa s Judom Lawom v hlavnej úlohe. Na Európanov zapôsobil veľmi dobre.

Po roku 2022, keď sa všetky biznisy preorientovali na ukrajinčinu, sa zdalo, že táto transformácia je nezvratná. Nepoužívať ukrajinčinu totiž znamenalo prichádzať o peniaze. Po pár rokoch sme však zaznamenali veľký ústup. Aké zmeny v našej spoločnosti sa napokon stali nezvratnými?

Strata manžela vo vojne mi ukázala inú stránku našej spoločnosti. Komunikujem s rodinami padlých vojakov. Stretávam mnoho úžasných žien, spoznávam ich manželov – hrdinov, vďaka ktorým naša krajina existuje. Ale chápem, že často nemáme spoločné kultúrne kódy. Je to veľmi nešťastné, pretože strata a bolesť nie sú jediné, čo nás môže spájať. Musíme vytvárať spoločné skúsenosti, kultúrne styčné body.

Pre ľudí pracujúcich s umením to všetko poukazuje na ďalší problém: aký citlivý je kultúrny produkt. Ako pomenovať, ako ukázať, ako neviktimizovať?

Obeta má svoje korene v ukrajinskej kultúre. Naša história v sebe skutočne nesie veľa tragédií, ale nechcem byť vnímaná ako obeť. Môj manžel bol odvážny a zodpovedný človek. Spolu s našimi kamarátmi uchovávame spomienku naňho vo filmoch, knihách a hudbe. Tento rok sme na filmovom festivale Docudays UA založili na jeho pamiatku Cenu Viktora Onyska za najlepší strih v ukrajinskom filme, aby sme rozvíjali umenie, ktoré tak miloval. A to je o sile a čine, o záväzku žiť tak, aby sa naši obrancovia za nás nehanbili.

Treba dodať, že dnes aj občianske iniciatívy tvoria nádherné arteterapeutické projekty. Zvyčajne spolupracujú s komunitou veteránov a prostredníctvom rôznych druhov a foriem umenia pomáhajú pri zotavovaní a socializácii ľuďom, ktorí na seba vzali bremeno vojny. Verím, že tieto zmeny sú schopné zastaviť „prepad“, ktorý pozorujeme.

Tento rok má vyjsť vaša druhá kniha „Keď povieš poďme na rave, už nikdy nepoviem nie“. Je to dokumentárny grafický román zostavený zo skutočnej korešpondencie v aplikácii Signál, ktorú ste viedli s manželom Viktorom Onyskom. Ako ste na to zbierali odvahu? Čo vám dalo pocit, že už je na to správny čas, že to môžete a chcete spraviť?

Úprimne povedané, je to pre mňa stále veľmi zložitý osobný proces. Stále si nie som istá, či som pripravená. Ale otázka pamäte a zachovania jej ľudskej sily, jej „poľudšťovanie“, je pre mňa veľmi závažná. Už teraz vidíme, že doterajšie praktiky memorializácie strácajú na sile. A tak som sa rozhodla pre formát, ktorý je populárny medzi mladými. Moja dcéra miluje komiksy a grafické romány a to bolo tiež impulzom. Navyše môj manžel mal skvelý zmysel pre humor a o vojne písal ironicky. V našej korešpondencii však Viťa tiež občas kritizoval systém v armáde. Rozmýšľala som o tom, či je čas hovoriť celú pravdu o cene, ktorou sa platí za našu nezávislosť. Na druhej strane som sa hanbila za seba a svoje sentimentálne reakcie. Na začiatku celoplošnej ruskej invázie ma nikto neučil, ako byť manželkou veliteľa špeciálnej jednotky bez vojenských skúseností.

Skrátka, veľmi som váhala. Ale potom som si povedala, že sme rodina z kultúrneho prostredia. Obaja sme úspešne fungovali vo filmovom priemysle, ale keď prišiel čas bojovať za spravodlivosť, rozhodli sme sa. Neustále musíme pripomínať, že našu armádu tvoria ľudia, ktorí pred vojnou mali civilné povolania. Pomyslela som si, že stojí za to porozprávať o našich skúsenostiach, našim hlasom, bez prikrášlenia.

Moja kamarátka a kolegyňa, ilustrátorka Žeňa Olijnyk, má tiež svoju osobnú skúsenosť. Jej bývalý priateľ bol povolaný do armády, mal ťažkosti s návratom do civilného života a zahynul. Dobre si rozumieme. A dúfam, že to pocítia aj čitatelia.

Váš pripravovaný román má v názve slovo rave. Čo pre vás osobne znamená?

V našej rodine bolo vždy veľa hudby. Viťa hral na gitare a bicích, s našou dcérou Zacharijou stále organizoval domáce koncerty. Veľa sme cestovali do zahraničia na koncerty, aby sme našich obľúbených hudobníkov a hudobníčky počuli naživo. Doma sme sledovali ukrajinskú hudobnú scénu, najmä tú elektronickú. A ešte sme praktizovali rave ako, povedzme, terapeutickú prax. Je to starodávna tradícia – vytancovať si svoje radosti a smútky. Stratený v rave, v pohyblivom dave, rozvášnenom kvalitným zvukom, sa ponáraš do utópie. A to je ten vzácny dočasný stav, keď sa cítiš ako súčasť jedného spoločenského organizmu, v žilách ktorého prúdi bezstarostnosť a radosť.

A rave je aj o mladosti, o túžbe zachovať si ju napriek temnote vojny. Prostredníctvom vtipov a spomienok na to príjemné sme sa snažili navzájom podporovať. Svojho „Tarantina“ (volací znak Viktora Onyska, pozn. red.) som sa, napríklad, opýtala: „Koľko si spal?“ A on odpovedal: „No, povedzme, že rave by som dnes nedal.“

Napísali ste, že román sa začína 19. augusta 2022 v Rivnom. Bolo to vaše prvé stretnutie s manželom po troch mesiacoch odlúčenia. Vaša dcéra Zacharija bola s vami. Môžete mi povedať, ako sa kniha končí?

Radšej to neprezradím. Žeňa Olijnyk bude mať výstavu na tohtoročnom Knižnom arzenále v Kyjive. Bude tam aj fragment našej knihy.

Ako sa vám darí nájsť rovnováhu medzi úlohou silnej matky a ženy, ktorá sa sama vyrovnáva so stratou?

Veľmi mi pomohlo dobrovoľníctvo. Najprv som pomáhala Viťovým vojenským bratom s prípravou zhromaždení. Potom som sa dostala na rehabilitačný pobyt pre rodiny padlých vojakov, ktorý organizuje organizácia „Ukrajinské mravce“ (UA.Ants). Je to zoskupenie úžasných ľudí, ktorí dobrovoľne pracujú v prospech armády a komunity veteránov. Po našom pobyte som „Mravcom“ ponúkla svoju pomoc s organizáciou táborov. A oni súhlasili. Komunikácia so sestrami a starostlivosť o ne mi dodali životnú silu. Ako hovoria „Mravce“, ľudia potrebujú ľudí. Po čase mi psychologička poradila, aby som prestala. Nevedela som, ako profesionálne spracovať emócie, ktoré pociťujem, keď vidím nadmieru nespravodlivosti, ktorej čelia manželky padlých obrancov. Neštudovala som psychológiu. Mojou oblasťou odbornosti je kultúra, film a osveta. S pocitom, že môžem a chcem byť opäť užitočná vo svojom odbore, som sa vrátila k svojej práci.

Nezlomné „Ukrajinské mravce“ však pokračujú v dobrovoľníckej činnosti. Bola by som veľmi vďačná, keby ste podporili ich prepotrebnú prácu. Všetky projekty realizujú vďaka darom, ktoré premieňajú na vďačnosť a starostlivosť o tých, ktorí v tejto hroznej vojne zaplatili najvyššiu cenu.

Je vo vašom živote ešte priestor pre dobro, šťastie?

Vidím veľa dobrých ľudí, ale denne vidím aj veľa nespravodlivosti. Je pre mňa ťažké teraz myslieť na šťastie. Rusi ten pocit zničili, keď zabili môjho milovaného. Ale učím sa pracovať s pamäťou. Vnímam ju ako doplnkový zmyslový orgán. Škoda, že sa naplno neprejaví, kým nestratíte najbližšieho človeka.

Vo chvíľach zúfalstva sa utešujem úspešnými operáciami našich vojakov, darcovskými príspevkami priateľom-dobrovoľníkom a pozeraním filmov s dcérou. Naše diskusie o filmoch mi veľmi pomáhajú pri práci s teenagermi.

Keď vyšla Tvoja kniha o filme, napísala som, že pre mňa je tá kniha o vzdelávaní, pamäti a pomste. Môj spravodlivý hnev bezpochyby pôsobí oneskorene a nedá sa vôbec porovnať s vojenskými skúsenosťami. Ale niekto tiež musí učiť mladých sebaobrane proti filmovej propagande a dezinformáciám.

květen 2026