Energetická transformácia Litvy  Litva ako ihrisko nových nápadov

V západnej Litve, na sútoku riek Akmenė a Jūra vznikol jedinečný ekosystém: chránená prírodná oblasť Pagramantis. Les o rozlohe viac ako sto kilometrov štvorcových sa rozprestiera medzi mestami Tauragė a Šilalė. Tradícia a inovácia tu, rovnako ako v mnohých iných častiach krajiny, existujú bok po boku a vytvárajú zelenšiu budúcnosť. No nie vždy to tak bolo.

„Symbolom parku je visutý most, ktorý vedie ponad obe rieky. V skutočnosti tu máme jedenásť takzvaných opičích mostov, cez ktoré ročne prejde približne desaťtisíc turistov,“ hovorí Rita Krompalcienė, turistická sprievodkyňa a správkyňa návštevníckeho centra. Do malej dediny Pagramantis sa presťahovala z neďalekého Tauragė, keď mala tri roky. Skôr ako sa chránená oblasť pre ňu stala zamestnaním, bola a naďalej zostáva jej domovom.

Rita je presvedčená, že v posledných rokoch došlo u miestneho obyvateľstva, rovnako ako u väčšiny Litovčanov, k významným sociokultúrnym zmenám. „Asi pred piatimi rokmi sa tu ľudia začali vážne zamýšľať nad riešeniami z oblasti zelenej energie. Dôvodom boli vysoké ceny plynu a elektriny a obavy z globálneho otepľovania. Napomohla tomu aj vyššia úroveň environmentálnej výchovy. Kedysi bolo bežné nechávať odpadky v chránenej oblasti, dnes je to rarita,“ poznamenáva Rita a dodáva, že svoj dom stále vykuruje drevom, rovnako ako mnohí jej susedia, ale plánuje inštaláciu solárnych panelov. Dvojposchodové návštevnícke centrum má geotermálny vykurovací systém. Jeho riaditeľ Darius Nicius hovorí, že je to oveľa lacnejšie ako používanie plynu. Osvetlenie využíva solárnu energiu, ktorá pochádza zo solárneho parku vzdialeného sto kilometrov – návštevnícke centrum si tam zaplatilo niekoľko solárnych panelov. Je to príklad litovského know-how v oblasti vzdialenej fotovoltiky a aktívneho odberateľstva (odberatelia, ktorí nielen spotrebúvajú, ale aj vyrábajú a prípadne dodávajú elektrinu, v niektorých jazykoch „prosumer“ zo spojenia anglického „producer“ a „consumer“).

Energetická sloboda alebo nová forma kolonizácie?

Vzdialenú fotovoltiku a aktívne odberateľstvo Litva legislatívne zaviedla už v roku 2019. Občania si tak môžu zakúpiť solárne panely umiestnené v od nich vzdialených solárnych parkoch. Takýto prístup umožňuje odber obnoviteľnej energie aj obyvateľom miest, ktorí si nemôžu solárne panely nechať inštalovať na bytové domy.

Väčšina služieb pre vzdialených zákazníkov sa ponúka prostredníctvom národného trhu so solárnou energiou Ignitis. Prostredníctvom jeho online platformy sa zoskupujú projekty mnohých súkromných vývojárov. Práve tam si môžete „objednať“ svoj solárny panel. Podľa ministerstva energetiky Litva už teraz pokrýva takmer polovicu svojich energetických potrieb z obnoviteľných zdrojov a v roku 2027 bude schopná plne nasýtiť potreby firiem aj obyvateľov.

V súčasnosti je to prvá a jediná krajina EÚ, ktorej legislatíva umožňuje diaľkový nákup solárnych panelov. Navyše je to ekonomicky výhodné. Od marca 2025 vláda prepláca časť nákladov na vzdialené solárne panely: 323 eur za 1 kW inštalovaného výkonu. Maximálna výška podpory pre jednu nehnuteľnosť je 10 kW.

Ale aj tu existujú riziká, vrátane etických, tvrdí Živilė Mantrimaitė, aktivistka a výskumníčka, ktorej práca prepája témy obnoviteľnej energie, sociálnej spravodlivosti a feminizmu. „Vo všeobecnosti je v Litve nákup a inštalácia solárnych panelov pomerne jednoduchá a lacná. Polovicu nákladov pokrývajú štátne dotácie. Investície sa vrátia za dva až tri roky. Pokiaľ ide o vzdialených spotrebiteľov, zatiaľ sa geograficky obmedzujú na Litvu. Medzi výrobcami solárnej energie sa však už diskutuje o tom, či by solárne parky nemohli stavať aj za hranicami.  Napríklad v Španielsku alebo Maroku, ak by to bolo oveľa lacnejšie. Alebo prečo neťažiť suroviny v krajinách, kde nie sú také prísne predpisy, ako napríklad v Srbsku? Využívanie cudzej zeme na saturovanie vlastných energetických potrieb je však veľmi koloniálny prístup,“ myslí si výskumníčka. Dodáva, že obnoviteľná energia je stále závislá na ťažbe: „Solárne panely si vyžadujú nerastné suroviny, rovnako ako veterná energia. V Grécku a Srbsku sa celé dediny museli vysťahovať z miest, kde vznikajú nové banské projekty na ťažbu surovín potrebných pre výrobu obnoviteľnej energie. Musíme zvýšiť udržateľnosť solárnej a veternej energie, pretože v súčasnosti tomu tak nie je. Nemôžeme stavať stále viac a viac solárnych panelov, stále viac a viac veterných turbín a zároveň byť svedkami toho, ako je stále viac ľudí presídľovaných z dôvodov súvisiacich s výrobou energie.“

Cesta tam a naspäť

Napriek tomu, že Litva je jedným z európskych lídrov v počte solárnych panelov vlastnených súkromnými osobami, je tiež jednou z posledných krajín v EÚ, ktoré prešli zo štátneho energetického systému na systém liberálny. V roku 2022 sa litovský trh, dovtedy ovládaný národným dodávateľom, otvoril deviatim súkromným spoločnostiam. Zdalo sa, že si ľudia konečne môžu vybrať medzi rôznymi tarifnými plánmi – fixnými alebo trhovými. Veci sa však nevyvíjali podľa očakávaní. Mnoho malých poskytovateľov rýchlo skrachovalo, pretože nedokázali konkurovať. To následne spôsobilo zmätok a vyššie ceny pre spotrebiteľov, ktorí boli nútení vrátiť sa k hlavnému dodávateľovi alebo prejsť k novým.

Do roku 2023 šesť z deviatich spoločností vypadlo z hry. Zostali už len tri, pričom Ignitis stále dominuje (75 percent je v štátnom vlastníctve, 25 percent v súkromnom). V dôsledku rastúcich cien a nestability vláda odložila prechod viac ako polovice litovských domácností k novým dodávateľom, aby ich tak ochránila pred výkyvmi trhu, keďže približne 20 percent populácie oficiálne žije v energetickej chudobe (nie sú schopní si zabezpečiť dostatočné vykurovanie domov) a mnoho ďalších je ohrozených.

„Existujú obavy, že Ignitis by sa mohol opäť stať jediným dodávateľom, čo by zvrátilo proces liberalizácie,“ hovorí Živilė Mantrimaitė. „Od sovietskych čias boli Litovci zvyknutí na jedného dodávateľa elektriny. So získaním nezávislosti sa nič nezmenilo. Až po vstupe do EÚ sme si museli začať plniť nové povinnosti. Preto prechod na otvorený trh trval tak dlho. Naše ústredné plynové kúrenie stále patrí štátu. Súčasná vláda diskutuje o spätnom odkúpení 25 percent sprivatizovaných akcií národného dodávateľa energie a o plnom štátnom vlastníctve. Je však nepravdepodobné, že by sa tento plán v blízkej budúcnosti zrealizoval, pretože je príliš drahý a štátne priority sa v súčasnosti zameriavajú skôr na bezpečnosť ako na investície do energetiky. Je tu riziko, že sa vrátime tam, kde sme začali.“

Zbohom Rusko

V sovietskych časoch vyrábala leví podiel elektriny v Litve jadrová elektráreň Ignalina. Jednou z podmienok vstupu krajiny do EÚ bolo jej odstavenie. Bola považovaná za nebezpečnú, keďže používala rovnaké reaktory ako tie v Černobyľskej jadrovej elektrárni. To viedlo k postupnému vyraďovaniu prvého bloku z prevádzky v roku 2004 a druhého v roku 2009. Zároveň vyvstala otázka – kde brať elektrinu a nebyť pritom závislý od Ruska? V roku 2012 sa táto otázka stala ešte naliehavejšia. Vláda navrhla výstavbu novej jadrovej elektrárne s japonskými reaktormi Hitachi, čo spoločnosť silne polarizovalo. V tom istom roku sa konalo referendum. Litovci jadrovej energii povedali svoje „nie“. Alternatívou bolo vybudovať plávajúci terminál na skladovanie a splyňovanie skvapalneného zemného plynu v Klaipėde s veľavravným názvom Independence (Nezávislosť). Litve by to umožnilo nevyrábať vlastnú energiu a zároveň nekupovať plyn od Ruskej federácie, pre ktorú bolo vydieranie plynom bežnou praxou.

Vojna na Ukrajine v roku 2014 len posilnila túžbu Litvy stať sa čo najnezávislejšou od svojho agresívneho suseda. A už 27. októbra toho istého roku dorazila loď Independence do prístavu v Klaipėde. Táto udalosť bola okamžite označená za historickú. Terminál bol prvým svojho druhu nielen v Pobaltí, ale aj v celej severnej Európe. Bol navrhnutý tak, aby aj v najchladnejší zimný deň mohol Litovčanov zásobovať plynom v plnej miere. Poslednou bodkou v boji za litovskú energetickú nezávislosť od Ruska bol 8. február 2025. V tento deň sa Litva spolu s Lotyšskom a Estónskom odpojila od energetickej siete BRELL (Bielorusko-Rusko-Estónsko-Lotyšsko-Litva). A už 9. februára 2025 bola synchronizovaná s Kontinentálnou európskou energetickou sieťou (CEN). Tento technologicky zložitý projekt prebiehal od roku 2007. Počas tohto obdobia vznikla nová infraštruktúra, ktorá spája Litvu s Poľskom, Švédskom a Fínskom. Projekt sa stal súčasťou plánu EÚ pre prepojenie baltského energetického trhu (BEMIP) s rozpočtom 1,6 miliardy eur, z čoho 1,2 miliardy eur financovala EÚ. Tým zmizlo posledné spojenie so zvyškami sovietskeho a ruského energetického monopolu.

Ihrisko, na ktorom vznikajú nové nápady

Rozvoj zelenej energie v Litve podnecujú na jednej strane výzvy v oblasti energetickej bezpečnosti a na druhej strane finančné stimuly. EÚ poskytuje veľa finančných prostriedkov na rozvoj zelenej energie a niektoré litovské obce to šikovne využívajú. Zároveň ponúkajú svoje inovatívne riešenia európskym partnerom. Jedným príkladom je mesto Tauragė, ktoré je považované za najzelenšie v Litve. Nejde tu však o počet stromov v okolitých lesoch, ale o udržateľné prístupy, ktoré sa tu v praxi implementujú.

„Litva je jednou z krajín, ktoré najrýchlejšie profitovali z ekonomických výhod využívania obnoviteľných zdrojov energie. Príkladom sme aj my,“ hovorí Dovydas Kaminskas, primátor mesta Tauragė. Po víťazstve vo voľbách v roku 2019 sa vo veku tridsať rokov stal najmladším primátorom v krajine. V roku 2023 opäť kandidoval a v prvom kole získal 72 percent hlasov. Vyštudoval právo a strategický rozvoj v Litve a medzinárodné právo v Kodani. Svoju víziu stratégie rozvoja regiónu opisuje ako túžbu stať sa „ihriskom, kde je možné skúšať nové veci“.
Tauragė je jedným zo sto miest v Európe – ku ktorým patria aj hlavné mestá ako Vilnius – ktoré si dali za cieľ dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2030.Cieľom je pripojiť sa k európskym priekopníkom v boji proti klimatickým zmenám. Či je reálne to dosiahnuť v priebehu niekoľkých rokov, je v súčasnosti ťažké posúdiť. Môžeme len zhodnotiť kroky, ktoré už boli podniknuté. V Tauragė sa nachádza jedna z najväčších veterných elektrární v Pobaltí. Tú vybudovali v spolupráci so susedným mestom Pagegiai. Tridsať turbín, ktoré sa tiahnu niekoľko kilometrov, sa už dávno stalo súčasťou miestnej krajiny. Nie každý však vníma veternú energiu ako ideálne riešenie.

„Pre niektorých sú veľké veterné a solárne farmy rozvojom a pre iných zničenou krajinou,“ hovorí Mindaugas Lapelė, botanik, doktor vied, ktorý dlhé roky spolupracuje s Národnym parkom Dzukija. „Nejde len o estetiku. Sú veci, o ktorých sa dostatočne nehovorí. Vezmime si napríklad netopiere. Na navigáciu v priestore používajú ultrazvukové vlny. Veterné turbíny tiež generujú vlny v určitom rozsahu. To je pre netopiere zlé, strácajú orientáciu. Pozemky, na ktorých sa stavajú veterné a solárne parky, sú drahé. Farmári často prenajímajú pôdu namiesto toho, aby na nej niečo pestovali. Takýchto polí je v Litve veľmi veľa. Cena nehnuteľností v blízkosti fariem obnoviteľných zdrojov energie je nižšia. Rovnako ako aj cena pozemkov, ak farmu z nejakého dôvodu zatvoria. To vyvoláva medzi ľuďmi značnú nespokojnosť. Nie som proti veternej ani slnečnej energii. V našich podmienkach je dôležité ju mať, ale musí byť zachovaná rovnováha medzi prírodou a potrebami ľudí.“ V Tauragė sa nachádzajú vzdelávacie centrá, v ktorých sa ľudia môžu dozvedieť viac o udržateľných prístupoch, najmä o výhodách a nevýhodách veterných a solárnych elektrární. Prichádzajú tam aj exkurzie, aby sa priamo na mieste dozvedeli, ako to všetko funguje.

Takmer všetky úradné budovy v Tauragė (je ich viac ako tridsať) majú na strechách inštalované solárne fotovoltaické systémy. Niektoré úrady si zakúpili vzdialené solárne panely. Mesto si tiež na periférii vybudovalo vlastný solárny park s výkonom 1,1 MW. Pokrýva takmer všetky energetické potreby mesta. Čo sa týka vykurovania, cena tepla v Tauragė je jednou z najnižších v Litve, 6,67 ct/kWh, – používa sa tu biopalivo (drevná štiepka).

V roku 2019 bolo pouličné osvetlenie v meste aj okolitých obciach vymenené za LED svetlá, čím sa náklady na energiu znížili o polovicu. Všetko bolo financované z európskych grantov.

„Energetická efektivita je jedna vec. Pracujeme aj na udržateľnej doprave. Jedným z pilotných projektov, ktoré sa realizujú v Litve, je vytvorenie úschovní bicyklov. Obávali sme sa, že ich ľudia nebudú používať. Ale po dvoch mesiacoch bolo všetkých sedemdesiatpäť parkovacích miest pre bicykle obsadených. Ak nemusíte vynášať bicykel z pivnice, budete ho používať častejšie, pretože je to pohodlné, však? Sú tam kamery, ktoré sú prepojené s vašim telefónom. Dvere sa otvárajú pomocou mobilnej aplikácie. Za štyri roky sme nemali ani jednu poruchu alebo nepríjemnosť,“ hovorí starosta.

Polovica verejnej dopravy v Tauragė je elektrická. V meste premáva šestnásť elektrických autobusov. Takmer všetky využívajú solárnu energiu. Cestovanie nimi je bezplatné.
Ďalšou inováciou bolo zavedenie jednotného cestovného lístka, ktorý platí v štyroch mestách. Ide o stotisíc obyvateľov. Stojí 12 eur ročne. V radnici nám vysvetlili, že toto rozhodnutie bolo prijaté po zistení, že väčšina používateľov verejnej dopravy sú ľudia s najnižšími príjmami. Z predaja lístkov mesto získalo len okolo osemdesiattisíc eur, zatiaľ čo výdavky predstavovali jeden milión eur. Po znížení cestovného na symbolickú úroveň sa využívanie dopravy zdvojnásobilo, teraz autobusy využíva mesačne viac ako tridsaťtisíc ľudí.
„Držíme sa centristickej ideológie. Neprijali sme žiadne rozhodnutia, ktoré by pre nás boli ekonomicky nelogické. Obnoviteľná energia je jednoducho zisková,“ tvrdí Dovydas Kaminskas. V miestnom ihrisku ideí nájdeme ešte jeden pilotný projekt – vytvoriť v Tauragė prvú energetickú komunitu v Litve, ktorá bude dodávať elektrinu domácnostiam žijúcim v energetickej chudobe.

Ako hovorí starosta, členovia energetickej komunity, komunálne podniky zabezpečujúce vykurovanie, zásobovanie vodou, likvidáciu odpadov a dopravu, sa zapoja do spoločného energetického projektu a budú pre svoje vlastné potreby využívať lokálne vyrobenú energiu. Polovica vyrobenej energie pôjde do mestských podnikov a druhá polovica obyvateľom trpiacim energetickou chudobou. Na pláne sa stále pracuje, ale jeho cieľom je nahradiť existujúce programy kompenzácie nákladov na vykurovanie priamym poskytovaním cenovo dostupnej alebo bezplatnej energie približne tisícke domácností s nízkymi príjmami, čím sa zníži potreba dotácií a zároven to bude prospešné pre celú komunitu.

Jeden zo sloganov mesta znie: „Sme príliš malí na to, aby sme zmenili svet, ale cítime sa dosť veľkí na to, aby sme mohli ísť príkladom.“ Čiastočne odzrkadľuje aj celkový prístup Litvy ku globálnej energetickej transformácii, kde sa veľké ciele dosahujú, hoci nie bez problémov, malými, ale rozhodnými krokmi.

listopad 2025