Ochrana lesov v Litve  „Stále nad nami visia tiene impéria“

Medzi stromami v parku Vingis v litovskom hlavnom meste Vilnius stojí Eglė Plytnikaitė – ilustrátorka, aktivistka, dieťa lesa. Tridsaťštyriročná dobrovoľníčka sa angažuje v organizácii Ancient Woods Foundation (Sengirės fondas) a dodnes patrí medzi umelecké hlasy tejto iniciatívy, ktorá sa zaviazala chrániť posledné pôvodné lesy Litvy. V rozhovore hovorí o ochrane prírody, súčasnej politike svojej krajiny a o tom, ako sa umelci v celej Litve spájajú do celonárodného protestného hnutia.

Prečo si navrhla ako miesto stretnutia tento park?

Pretože ukazuje niečo, čo mnohí prehliadajú. Park Vingis nie je len obyčajným mestským parkom. Je to zvyšok jedného z najstarších lesov hlavného mesta. Stromy tu nestoja v rovných radoch – sú rôzne staré, rôzne silné, na mŕtvom dreve medzi nimi rastú huby.

Tento park je kúsok živej histórie, akýsi prechod medzi prírodou a mestom. Pripomína mi les môjho detstva a tiež to, prečo som vôbec začala bojovať za ochranu lesov.

Kedy si si uvedomila, že les je pre teba viac než len obyčajné miesto?

Keď som pochopila, že les, v ktorom som sa ako dieťa tak rada hrávala, vlastne nebol skutočný les. Ako dieťa som si myslela, že je divoký – až kým som nepochopila, že je to vlastne človekom vysadená lesná plantáž: všetky stromy boli rovnako staré, rovnako vysoké. Monokultúra, takmer bez rozmanitosti a vzácnych druhov.

Ešte si dobre pamätám ten vnútorný nepokoj, keď mi došlo, že to, čo som milovala, bolo vlastne falošné. Vtedy som sa začala pýtať, čo je to „skutočný“ les – a čo sme stratili.
 

Takto vznikol nápad na založenie organizácie Ancient Woods Foundation?

Môj priateľ, biológ a filmár Mindaugas Survila pracoval v tom čase na svojom dokumentárnom filme Ancient Woods. Chcel ukázať, že v Litve ešte stále existujú malé zvyšky takmer nedotknutých lesov – ako drobné ostrovy roztrúsené po celej krajine.

Keď sa tento dokumentárny film stretol s veľkým úspechom, chcel Mindaugas vytvoriť niečo, čo pretrvá aj po filme. Venoval polovicu svojich príjmov, aby kúpil kúsok nedotknutého lesa. Čoskoro sa k nemu pridali podporovatelia z rôznych oblastí. Tak vznikla organizácia Ancient Woods Foundation.

Organizácia Ancient Woods Foundation bola prvou v Litve, ktorá kúpila les s cieľom nijako do ňho nezasahovať. Ako to vôbec bolo právne možné?

To bolo na začiatku to najťažšie. Chceli sme ten kus zeme kúpiť, chrániť ho a nechať ho na pokoji, no v litovskom práve na to neexistoval žiadny jasný model.

Medzi ľuďmi, ktorí sa v nadácii angažovali od začiatku, bola aj právnička, ktorá dobrovoľne vypracovala právny rámec. V štatúte nadácie sa stanovilo, že tieto lesy sa nesmú hospodársky využívať a ani sa v nich nesmie ťažiť.

Bol to precedens, pretože litovské lesné právo bolo v podstate vytvorené pre drevársky priemysel. Právnička však našla spôsob, ako to uskutočniť v rámci existujúceho systému. Dnes je nadácia považovaná za príklad toho, ako možno ochranu lesa zakotviť aj v právnom systéme, ktorý je zameraný na ekonomické využívanie.

Vďaka tejto štruktúre môžu aj súkromné osoby previesť svoje lesy alebo pozemky na nadáciu. Mnohí starší ľudia takto darujú svoju pôdu s vedomím, že bude chránená, aj keď oni už nebudú žiť.

Ako presne funguje Ancient Woods Foundation?

Nadácia kupuje lesy, aby ich potom jednoducho nechala na pokoji: žiadna starostlivosť, žiadny lov, žiadne zásahy – len príroda taká, aká je.

Tím vedcov a dobrovoľníkov hľadá po celej krajine zvyšky pôvodných lesov. Často majú len niekoľko hektárov, niekedy sú schované medzi lesnými plantážami alebo poliami. Z rôznych dôvodov neboli nikdy vyrúbané.

Bohužiaľ, lesy, ktoré ešte nikdy neboli vyrúbané, sú mimoriadne zriedkavé. Preto nadácia kupuje aj také lesy, ktoré boli len málo ovplyvnené človekom a majú veľký ekologický potenciál ako napríklad miesta so vzácnymi biotopmi alebo vysokou biodiverzitou.

Nejde len o posledné pralesy, ale aj o tie lesy, ktoré majú šancu sa opäť stať zdravými lesmi – ak ich ochránime. Príroda dostáva možnosť, aby sa sama zregenerovala.
 

Ty a tvoj manžel ste spolu s miestnou skupinou odborníkov založili novú organizáciu – Dainava Nature Foundation. V čom sa líši od Ancient Woods Foundation?

Ancient Woods Foundation je veľká a pôsobí celoštátne. Miesta, ktoré chráni, sú často odľahlé a niekedy tam chýba osobná väzba. Chceli sme vytvoriť niečo, čo je bližšie k nášmu vlastnému životu – v regióne Dainava, odkiaľ pochádzam a kde obaja dodnes trávime veľa času. Tam, na juhu Litvy, sa kedysi rozprestierali najväčšie lesy krajiny. Mnohé naše staré mýty vznikli práve tam.

V roku 2024 tak vznikla Dainava Nature Foundation. Touto nadáciou nechceme chrániť len lesy, ale aj iné ekosystémy – rašeliniská, lúky, mokrade. Čím viac som sa učila o prírode, tým jasnejšie som si uvedomila, že ak chceš zachrániť les, musíš chrániť aj pôdu, vodu a otvorené plochy. Všetko spolu súvisí.

Naša nadácia je malá, lokálna a súkromne financovaná. Nejde o veľkosť, ale o blízkosť. Chceme ukázať, že ochrana prírody nie je abstraktná – začína tam, kde človek žije.

Si ilustrátorka. Akú úlohu v tvojom angažovaní sa za prírodu zohráva umenie?

Nikdy som to nerozdeľovala. Pre mňa je umenie jazykom, ktorým možno povedať veci, ktoré veda sama nedokáže vyjadriť. Biológovia, mykológovia, ornitológovia, s ktorými spolupracujeme, hovoria v číslach. Ale ľudia čísla necítia. Umenie dokáže túto medzeru zaplniť. Ja robím vedu hmatateľnou.

Ako to uskutočňuješ v praxi?

Spolu s Agnė Stirnė a Oskarom Stirnom som napríklad vytvorila inštaláciu zo sušených rastlín boľševníka Sosnowského – invázneho druhu, ktorý bol do Litvy prinesený počas sovietskej éry. Táto rastlina je obrovská, jedovatá a je takmer nemožné zastaviť jej šírenie. Zavesili sme ju nad hlavy návštevníkov ako symbol toho, čo po sovietskej ére zostalo – niečo, čo ďalej rastie, aj keď si človek myslí, že to už dávno skončilo. Impérium padlo – ale jeho tiene nad nami ešte stále visia.

Zároveň sme tým chceli upozorniť na to, aké ničivé dopady na prírodu majú ruské vojnové útoky na Ukrajinu a na dlhodobé následky ničenia životného prostredia v ukrajinských oblastiach okupovaných Ruskom.

Takéto diela sú mojím spôsobom, ako hovoriť o zodpovednosti. Chcem, aby ľudia cítili, ako všetko so všetkým súvisí – príroda, história, spoločnosť.
 

Angažuješ sa aj politicky. Prečo?

Pretože mám to privilégium, že som sa narodila v slobodnej, demokratickej krajine. Toto privilégium so sebou nesie zodpovednosť – starať sa o to, aby Litva prosperovala a aby už nikdy nebola zničená, ako sa to v jej dejinách stalo už toľkokrát.

Práve teraz sú však kultúra a životné prostredie v Litve pod tlakom. Populistická strana Nemuno Aušra [v preklade približne Úsvit Nemunu – Nẽmunas je litovský názov rieky Neman, pozn. red.] prevzala vedenie ministerstva životného prostredia, ako aj ministerstva kultúry. Tieto dve oblasti formujú našu identitu, držia našu spoločnosť pohromade. Ak ich zveríme do nesprávnych rúk, stratíme niečo, čo sa už tak ľahko nedá získať späť.

Ako si reagovala na túto správu?

Bola som šokovaná. Obe témy, na ktorých mi najviac záleží – kultúra a životné prostredie – sa zrazu ocitli v rukách strany, ktorá s týmito hodnotami nemá nič spoločné. No urobilo na mňa dojem, ako rýchlo sa kultúrny sektor zomkol.

V celej krajine začali umelci a umelkyne pripravovať veľkú protestnú akciu. Zapojiť sa mohol každý – prostredníctvom performancií, spevu, tanca či vizuálneho umenia. Spolu s ďalšími ilustrátormi a ilustrátorkami som tvorila plagáty. Litovský zväz ilustrátorov EEE zriadil otvorenú online platformu, na ktorej sa dali plagáty stiahnuť, vytlačiť a rozvešať kdekoľvek – v mestách, dedinách, na oknách či autobusových zastávkach.

Bol to tichý, ale silný protest. Chceli sme ukázať, že kultúra nežije len v divadlách či múzeách, ale všade tam, kde ľudia prejavujú svoj postoj.

Keď sa na to všetko pozrieš – nadácie, tvoje umenie, tvoj aktivizmus – čo si želáš do budúcnosti?

Želám si, aby ľudia prestali vnímať sami seba ako vlastníkov tejto planéty a aby pochopili, že ju zdieľame s nespočetným množstvom ďalších foriem života.

Želám si, aby sme prestali pozerať na lesy ako na zásobárne dreva a uvedomili si, že nie všetko sa dá merať ekonomickými hodnotami. Keď ničíme životné prostredie, ničíme tým biodiverzitu – a tým aj samých seba.

Dúfam, že sa zastavíme skôr, než bude príliš neskoro. Ale na to potrebujeme viac ľudí, ktorí sa budú zasadzovať za ochranu prírody, požadovať zmeny od politikov a sami robiť malé kroky, aby zachovali to, na čom im záleží.

Myslím na to, že lesy, ktoré dnes chránime, budú o 200 rokov plné života. Ja tu už dávno nebudem – ale tieto malé kúsky zeme budú prosperovať. A niet krajšej myšlienky, než je táto.

listopad 2025