Psychológia nedostatku  Prečo nám stále niečo chýba, aby sme mohli byť šťastní?

Vyberte sa s nami a so skúseným psychoterapeutom Vladimírom Hambálkom pátrať po príčinách azda univerzálneho ľudského presvedčenia, že nemáme dosť. Prečo trpíme nedostatkom, aj keď nám objektívne nič nechýba?

Pozrieme sa z rôznych strán aj na pocit, že my sami – takí, akí sme – nie sme dosť... (doplňte si čokoľvek). Nahliadneme na pocit nedostatku, ktorý sa stal súčasťou našej identity a ktorého plody môžeme vidieť v našom konaní, vo vzťahoch a v celej spoločnosti. Máme nádej utíšiť ten hlad?
 

Dlhoročný učiteľ meditácie Craig Hamilton hovorí, že nespokojnosť je základným ľudským existenčným napätím. To nás neustále núti odvracať pohľad od našej skúsenosti prítomného okamihu smerom k niečomu lepšiemu v budúcnosti. Dobrou správou podľa neho je, že od pocitu nedostatku sa môžeme oslobodzovať. Pracuje aj psychológia s fenoménom, keď sme viac či menej vedome presvedčení, že nie sme dosť dobrí alebo úplní na to, aby sme mohli prežívať svoje životy v plnosti?

Ide o veľmi častú tému poradenských, alebo terapeutických rozhovorov. V psychoterapeutickej praxi hovoríme o koncepte seba, sebadôvere, sebaúcte a sebahodnotení. Počas terapie práve klienti s nízkou sebaúctou rozprávajú o pocite, že nie sú dosť dobrí.

Ale pozná pojem nedostatok aj psychológia ako taká?

Keď hovoríme o koncepte nedostatku z pohľadu psychológie, tak naň môžeme pozrieť cez pojmy potreba a motivácia.
 
Či pracuje psychológia priamo s pojmom nedostatok, to neviem. Napríklad nestor humanistickej psychológie Abraham Maslow hovorí o potrebách. Známa je jeho hierarchická pyramída potrieb, kde rozlišuje nedostatkové potreby a potreby bytia. Ak sa v uvedenej hierarchii hodnôt uspokojí jedna potreba, dominantnou sa stáva potreba nasledujúca. Potreba nie je motivujúca ak sa pred ňou v hierarchií hodnôt nachádza iná potreba, ktorá nie je viac, alebo menej uspokojená.

Môžeš byť konkrétnejší?

Napríklad ak sa necítime bezpečne, nemôžeme byť produktívni, alebo rozvíjať vzťahy. Znamená to však aj to, že uspokojená potreba prestáva byť pre človeka motiváciou. Naopak, dlhodobé neuspokojovanie potrieb človeka vedie k poruchám duševného zdravia.
 
Potom vo sfére pracovnej psychológie sa ohľadom potrieb často spomína Herzberg.
 

Ako sa odlišujú vyššie, teda nadstavbové potreby od základných?

Základné potreby, najmä tie fyziologické, musia byť naplnené, aby sme prežili. Nadstavbové potreby si musíme napĺňať, aby sme ostali zdravými.

Dokážeme si potreby napĺňať sami?

Všetky potreby sa viažu na kontext vzťahu s druhým človekom. Nikto nie je izolovaný ostrov. Ľudská bytosť môže prežiť vždy iba vo vzťahu. Extrémne dôležité je to najmä v prvých rokoch života a v detstve, ktoré nás psychologicky formuje. To, ako je s nami zaobchádzané v prvých rokoch života najmä vo vzťahoch s najbližšími, má obrovský vplyv na to, akí sme ľudia.
 
Medzi základné potreby patria okrem tých fyziologických aj potreba istoty a bezpečia. Tie vedú k vzniku dôvery voči druhým a blízkosti s druhými, pričom všetky tieto zážitky vznikajú vo vzťahu s primárnymi vzťahovými osobami. Ak sme zažili bezpečie vo vzťahu, kde boli naše potreby uspokojené, môžeme dôverovať a sme otvorení svetu, aj iným ľuďom v ňom.

Ako sa to prejavuje v neskoršom živote?

Niektorí ľudia mali to šťastie a žijú svoj vnútorný aj interpersonálny svet v takomto bezpečnom móde, majú dôveru v seba, aj dôveru v iných ľudí a sú otvorení a schopní napĺňať si vlastné potreby prijatia, uznania, ocenenia, rešpektu, úcty, ale aj sebarealizácie, pretože, ako hovorí John Bowlby [*1907 - †1990, britský detský psychiater, jeden z pôvodcov teórie pripútania/vzťahovej väzby, pozn.red.], majú bezpečnú vzťahovú väzbu.

Nie všetci mali to šťastie...

Mnohí ľudia však majú neistú vzťahovú väzbu, malá časť populácie dokonca dezorganizovanú. To, kým sme a ako na psychickej rovine prežívame pocit dostatku alebo nedostatku, veľmi súvisí s tým, čo sme ako deti zažili a aké skúsenosti sme si vo vzťahoch s rodičmi zvnútornili. Ak existuje dobrá báza aj v zmysle toho, že sme si vytvorili spomínané bezpečie, ľahšie si budujeme nadstavbu a napĺňame Maslowove vyššie postavené potreby.

Pozrime sa na subjektívne prežívanie nedostatku seba samého. Keď človek pociťuje, že ten kým je, nie je úplný alebo dosť dobrý.

S kým sa porovnávam? Čo ma vie upokojiť? Ako môžem akceptovať to, kto som a prijať, že v tomto momente som iba taký aký som, pričom mám možnosť slobody a s ňou spojenej zmeny? Aj to sú otázky, ktoré riešime v našich pracovniach. 

Ale zas je to len vzťahové. Keď si o sebe myslím, že som nedostatočný, podlieham mýtu subjektivity. Lenže neexistuje nič také, ako „niekto“, kto je ešte aj nedostatočný. Vždy sme len vo vzťahu k niekomu. Aj self koncept [pozn.aut.: sebaponímanie, sebavnímanie, sebaobraz] je v zásade len vzťahový koncept. Sú to len zvnútornené zážitky, ktoré sme mali s druhými ľuďmi.

Kým potom sme?

Fyzické, psychické ale aj sociálne bytosti. Niekto by možno pridal spirituálny rozmer. To psychické je vždy podmienené fyziologicky, biograficky, ale aj sociálne. Neexistuje nič také ako individuálne indivíduum osamostatnené od iných ľudí. Nikdy to tak nebolo a ani vo výhľade nebude.  Ako som už naznačil, aj keď sme sami, žijú medzi nami obyvatelia nášho vnútorného sveta, naše zvnútornené vzťahy a skúsenosti z týchto vzťahov. 

Teraz znieš ako mystik.

Toto je mainstream psychológie. Potvrdzujú to aj výskumy.

Aha...

Naozaj. To, že sme individuá, je mýtus. Áno, náš vývin by mal viesť k individuácii, celistvosti, k akoby jasnej identite a odlíšeniu sa. Ale v zásade je naša identita vzťahová a vzťahovo formovaná.

Zaujala ma otázka vzťahovej väzby. Vyzerá to, že tam niekde môže prameniť náš pocit nedostatku v dospelosti.

Pramení zo zážitku dostatku alebo nedostatku vo veľmi ranom detstve. Už tu sa formuje zážitok sebaúcty, pocit sebahodnoty, sebadôvery, sebaistoty a aj zážitok dostatku seba. V detstve začína vedomie, že som okej taký aký som. Vraj kedysi tomu Indovia hovorili „ja som okej, ty si okej“.
 

Je možné odstrániť dôsledky neistej vzťahovej väzby?

Keby terapeuti neverili tomu, že ľudia môžu zažiť korektívnu skúsenosť, nerobili by svoju robotu.

Ako môžeme zažiť korektívnu skúsenosť?

Zas vo vzťahu. Napríklad s psychoterapeutom. Zažívaš, že môžeš byť taký aký si a že táto skúsenosť sa môže postupom času zvnútorňovať pri rôznych zážitkoch. Ak v živote nebudeš veľmi ohrozovaný, môžeš meniť svoje vnútorné vyladenie od vnímania vlastnej nedostatočnosti smerom k dostatočnosti.

Koľko ľudí má bezpečnú vzťahovú väzbu?

Hovorí sa, že 50 percent ľudstva. Doktor Jozef Hašto, slovenský odborník na vzťahovú väzbu, vraví o 35 percentách na Slovensku.
 
Jeho dcéra a kolegyňa Natália Kaščáková s kolektívom nedávno publikovala výskum o tom, ako sa detské traumy odzrkadľujú v dospelom živote. Spomínam to preto, že dobrá vzťahová väzba, keď nič iné, pomôže lepšie zvládať traumatické situácie, ktoré nás v živote postretnú. Kým ľudia, ktorí majú neistú alebo dezorganizovanú vzťahovú väzbu, oveľa horšie reaugujú aj na ostatné situácie s traumatickým potenciálom.

Takže sa odzrkadľuje aj v psychoterapii?

Áno. Keď liečiš ľudí, je dôležité rozumieť, či liečiš konkrétny symptóm ako je depresia, úzkosť či závislosť na alkohole, alebo liečiš celého človeka. To sú dve rozdielne veci. Musíš vedieť koho liečiš. Keď má ten človek zlý základ alebo krehkú osobnosť, práca s ním je oveľa náročnejšia. Nepracuješ len so symptómom, ale s človekom s jeho krehkosťou, celkovou biografiou. A tým pádom aj nedôverou voči všeličomu možnému.
 

Akými spôsobmi trauma, ktorú môžeme vnímať ako pocit nedostatku seba, ovplyvňuje naše správanie?

Symptómy môžu byť rôzne. Od veľmi kritických myšlienok o sebe, cez spektrum emocionálnych problémov po problémy vo vzťahoch s druhými ľuďmi.
 
Objavuje sa postoj typu „ja som okej, ty nie si okej“, keď je človek presvedčený, že to druhí ľudia mu spôsobujú utrpenie. Verí, že ostatní mu robia naschvály, chcú mu ublížiť a svet je nebezpečným miestom. Verí, že sa nemá dobre, pretože ľudia ho nemajú radi. Tá nadradenosť, či superiorita mu potom slúži ako kompenzácia.
 
Na opačnej strane pomyselnej škály máme postoj „ja nie som oukej, ty si oukej“. Vtedy sa symptómy viažu na devalváciu seba samého a emocionálne problémy so sebou. Vtedy človek prežíva úzkosť, zahanbenie, hnev na seba alebo masívny pocit viny a už spomínanej nedostatočnosti.

Dôsledkom zranenia je teda komplikovaný vzťah so sebou samým a so svetom. Ale ako sa to prejavuje v správaní? Asi to nemusí nutne byť spoločensky nevhodné správanie.

Sú rôzne spôsoby kompenzácií. Človek môže byť dravý podnikateľ alebo napríklad macho. To je jeden pól. Druhým pólom napríklad je, že veľa pracuje. Môže byť starostlivý až tak, že si nevezme priestor pre napĺňanie vlastných potrieb, čas pre seba. Ako je veľa rôznych symptómov, tak aj tých typov reakcií je veľa.
 
V zásade je to jednoduché. Buď si nevšímam, devalvujem a popieram seba a svoje potreby a prežívanie, nevenujem si dostatočnú pozornosť, starostlivosť a lásku – alebo naopak nemám kapacitu byť citlivý voči druhým, nezáleží mi na nich a nie som schopný dávať lásku alebo starostlivosť. Vždy sa to prejavuje vo vzťahoch. Buď k sebe, alebo k druhým.

Akú funkciu majú pocity?

Každý pocit má nejakú funkciu, zmysel. V samotnom termíne je obsiahnutý, alebo naznačený pohyb nejakým smerom – e-motion. Hnev má tendenciu chrániť nás alebo aktivizovať. Strach tiež chrániť, ale tak aby sme išli preč od niečoho, čo nás ohrozuje. Smútok môže byť o abreakcii, o uvoľnení. Vzrušenie je o vzťahu či kontakte, do ktorého idem. Radosť môže byť o vytvorení blízkosti alebo intimity. 

Aký problém máme s týmito pocitmi?

Že ľudia prežívajúci pocity si ich vlastne nevedia uvedomiť a rozoznať. A tak nevedia rozpoznať ani informácie, ktoré sú v nich obsiahnuté. Prípadne pocity aj prežívajú, ale nie tak, aby mohli byť spokojní. Bývajú nimi zaplavení a nevedia ich regulovať.

S pocitom nedostatku úzko súvisia závislosti. Môžeš priblížiť, akú úlohu tu zohrávajú?

Nie som adiktológ, ani odborník na závislosti, budem teda hovoriť v širších ako klinických súvislostiach. Matého som príliš nesledoval, ale osobne vnímam ľudskú tendenciu k závislostiam akéhokoľvek druhu. Tá je obsiahnutá v snahe o zmenu stavu vedomia, v akejsi snahe o únik z reality, ktorá je preťažujúca. Hľadáme buď uvoľnenie, alebo stimuláciu.

Hovoríme aj o nelátkových závislostiach?

Áno, všetky závislosti nám ponúkajú zmenený stav vedomia.

Čo je podľa teba zmenený stav vedomia?

Keď v danom momente nečelím sebe samému alebo realite, ktorá okolo mňa je. Jednoducho unikám. Dôležitá je práve tá vec, od ktorej som sa otočil smerom k závislosti.

Prečo sa snažíme o uvoľnenie alebo stimuláciu?

Každá závislosť ponúka princíp slasti a to väčšinou jednoduchým spôsobom. Lenže my to potrebujeme. Ľudia naozaj potrebujú mať ten typ zážitkov, ktoré – keď to preženieme a nedokážeme regulovať – prerastajú do závislostí. Občas to však vie byť veľmi deštruktívne. Radosť, eufória alebo uvoľnenie, ktoré prináša stimulácia alebo naopak relaxácia, vedie k tomu, čo je pre daného človeka cenné. Je to spôsob, akým si napĺňa fyziologické a psychické potreby, no ubližuje si ním. 

Čo konkrétne na tom potrebujeme?

Je to súčasť konceptu potrieb. Keď sme závislí na práci, niečo nám to dáva, napĺňa nejaké potreby. Buď potrebujeme od niečo uniknúť, alebo potrebujeme niečo získať. Oba aspekty pritom môžu byť prítomné naraz. Cez svoju prácu chceme získať uznanie, ocenenie, prípadne uvoľnenie. Alebo únik.

Môže to byť spôsob, ako uniknúť bolesti alebo existenciálnej úzkosti?

Je to tak. Keď čelíš realite, čelíš samému sebe.

O to viac, keď čelíš realite, s ktorou máš narušený vzťah!

A to pramení v tej našej krehkosti, keďže sa nám nestali len samé dobré veci. Nejakým spôsobom sme to zažili vo vzťahoch tak, že sa napokon vo svojom živote cítime napríklad ako nedostatoční.

Súčasťou našej reality je aj kultúra, v ktorej žijeme. Môže náš pocit nedostatočnosti súvisieť s tým, čo židovsko-kresťanská tradícia vníma ako dedičný hriech?

Tá myšlienka  je skôr o koncepte dobra. V židovsko-kresťanskom chápaní, ako si ho laicky interpretujem ja, sa odkláňame od toho čo je dobré vlastne už len tým, že sme ľudia. Odtrhli sme plod zo stromu poznania, porušili sme boží príkaz. A keď je niečo boží príkaz, tak je to dobré. Deštruktívne interpretované náboženské predstavy môžu v ľuďoch vyvolávať masívne pocity viny, zahanbenia a zážitku, že nie sú nikdy dosť dobrí.

Ale nemusí byť duchovno len deštruktívne...

Vyspelá spiritualita chápe dobro inak, než je automatické preberanie toho, čo pán farár povedali. Alebo čo otec povedal. Čo matka povedala. Zážitok posvätna alebo duchovnosti nie je nutne o ľuďmi vytvorenom a náboženstvom posvätenom koncepte toho, čo sa má a čo sa musí.

Utvára náboženstvo náš pocit nedostatočnosti?

Zdôrazňujem, že nie som expert na religionistiku. Myslím si však, že spoločnosť  a jej inštitúcie vrátane náboženstva a cirkvi, ku ktorej príslušíme, výrazne spoluurčuje náš zážitok dostatočnosti alebo nedostatočnosti. Rozprávali sme sa o tom, ako ten pocit vzniká v detstve a neskôr vo vzťahu s blízkymi ľuďmi a ako ho potom subjektívne prežívame. Či sa cítime okej, však nie je zďaleka len o tom.
 
Všetky sociálne štruktúry, v ktorých sa nachádzame – od zážitkov v rodine, cez výchovno-vzdelávacie inštitúcie, cez prácu a spoločnosť až po kultúru ako takú – do veľkej miery spoluvytvárajú náš zážitok toho, či sme v poriadku, alebo nie.

Môžeš uviesť príklad?

Keby nás presadili do inej kultúry, mnohých z nás by tam označili za bláznov a duševne chorých. Kým tu sa potľapkávame, akí sme my fasa ľudia, ako úspešní a ako makáme a ako venujeme svoj život práci...

Médiá ako súčasť kultúry asi tiež prispievajú k tomu, či sa cítime v niečom dostatoční a naopak v inom zas nedostatoční. A pritom to nemusí korelovať s realitou. Môžeme sa na základe sprostredkovaných vzorov a efektu spravodajstva cítiť nie dosť pekní, nie dosť bohatí, alebo nie dosť v bezpečí. Čo si o tom myslíš?

Určite existujú výskumy, alebo odborné práce, ktoré by na tvoju otázku odpovedali exaktne, ja sa môžem vyjadriť len ako laik. Osobne súhlasím s tým, že téma pocitu nedostatku, o ktorej sa rozprávame, je aj o vplyve médií.
 
Ale radšej by som hovoril o kultúre vo všeobecnosti. Kultúra totiž nie je podmieňovaná len médiami. Máme tu všetky tie zvyky, rituály. Všetko ohľadom toho, ako sú naše identity očakávané.

Ako to funguje?

Kultúra prináša napríklad očakávanie toho, ako vyzerá správna žena. Ako je konštruovaný muž. Ako je konštruovaná rodina. A tieto metanaratívy sú všade okolo nás. My ich do značnej miery žijeme a zároveň reprodukujeme.
 
Sám som bol socializovaný, zvnútornil som si mnoho stereotypov a posúvam ich ďalej, spoluvytváram kultúru. Ona vo svojom širšom význame spolu-určuje moju identitu a to, či som spokojný. Či cítim dostatok alebo nedostatok.  

Takže na jednej strane môžem nezapadať do všeobecne očakávaných kategórií o tom ako mám vyzerať alebo sa správať. Ale zároveň som naučený veriť týmto konštruktom. A tu vzniká vnútorný konflikt, pocit nedostatočnosti. Pochopil som to správne?

Áno. Preto si myslím, že v mnohých oblastiach ľudského života je dôležité kritické myslenie a kritická reflexia. Nie iba v zmysle opierať sa o overené zdroje, overovať si informácie. Kritické myslenie je predovšetkým o hľadaní odpovedí na otázky odkiaľ prichádzajú naše zvnútornené pravdy a aký dopad majú takéto „samozrejmé“ pravdy na náš život a naše vzťahy. My sme sa najskôr rozprávali o tom, že pochádzajú od zvnútornených zážitkov s rodičmi. Lenže ony pochádzajú aj zo zvnútornených zážitkov, noriem, alebo príbehov, ktoré žijeme v spoločnosti a sú spoločnosťou reprodukované.
 
Bez kritickej reflexie sprostredkovanej rodinou a najmä výchovno-vzdelávacím systémom sa z nás stáva človek, ktorý prijíma to, čo je okolo neho bez toho, aby mal priestor utvárať si vlastný názor na základe reflexie. Práve kritická reflexia môže viesť k osobnej úvahe, ktorá pomáha utvárať identitu a to vtedy, keď sa začnem pýtať, či toto som naozaj ja.

Prečo je to potrebné?

Vďaka tomu môžeme mať väčšiu možnosť voľby. Môžeme byť slobodnejší. Na druhú stranu, zneisťuje nás to. Potrebujeme, aby nás reflexia viedla k upokojeniu, že nič strašné sa nedeje, keď takto rozmýšľame. Ďalej k potvrdeniu, že je úžasné, že takto rozmýšľame! Napokon by mala viesť k slobode možnosti rozmýšľať nad tým takto, ale že sa dá aj inak. Toto by sa malo diať vo všetkých sociálnych štruktúrach, v ktorých sa nachádzame. Aj v médiách by mohol vzniknúť priestor pre rôzne verzie dobra.
 

Na začiatku nášho rozhovoru si povedal, že neexistujeme ako samostatné entity. To mi pripomenulo to, o čom rozprávajú duchovní majstri. Napríklad Tolle hovorí aj to, že kým sa neoslobodíme od pocitu nedostatku, tak všetko naše konanie – nech je hocako altruistické – bude slúžiť nášmu egu. A jedinou cestou k slobode je spirituálne cvičenie a uvedomenie. Môžeš s tým ako psychoterapeut súhlasiť?

Dá sa s tým vo všeobecnosti súhlasiť. Je to v zásade stredný prúd. Patrí sem napríklad budhistická tradícia, grécki filozofi, rímski stoici. Prúd „Poznaj sám seba“, ktorý sa tiahne filozofiou po stáročia.
 
Mám k tomu ešte dve poznámky. Z psychoanalytickej perspektívy sa síce môžeme o „pustenie túžob“ snažiť, ale podstatná časť nášho života je aj tak nevedomá, nereflektovaná, impulzívna... mimo našej kontroly. Takže snaha o oslobodenie je z mojej perspektívy síce chválihodná, ale trošku preceňuje človeka a jeho možnosti. Je v nás a vždy bude veľa nenaplneného – už len tým, že sme ľudia, tak sme v tom deficite neustále. Aj budhisti hovoria, že utrpenie je stále prítomné.

Považuješ to za nerealistické?

Predstava žitia vo vymeditovanom alebo neustále „vychillovanom“ stave mi pripadá trošku grandiózna. Mohlo by sa potom stať, že nebudeme akceptovať kus seba – tú pudovú a živočíšnu časť nás samých.

A tvoja druhá poznámka?

Mnohí ľudia akoby stále hľadali nejaký stred. Utišujú myseľ a centrujú sa... až napokon zistia, že žiadny stred nie je. Že žiadne pravé ja nájsť nedokážu! Je to akoby cibuľa, ktorej vrstvy stále vyzliekajú, alebo klbko, ktoré bez ustania rozmotávajú. Ale nikdy nenájdu esenciu.
 
Ja nie som esencialista. Nečakám, že v človeku možno objaviť nejaké jadrové dobro, alebo self. Myslím, že sme skôr proces, ktorým sa neustále vytvárame v interakciách, vo vzťahoch s prostredím. 

Je možné terapiou alebo meditáciami a duchovnou praxou vyliečiť sa? Dá sa zahojiť tá diera v nás, pre ktorú stále pociťujeme nedostatok?

Eckhartovi Tollemu sa to napríklad asi podarilo! [smiech] Hovoriť môžeme o subjektívnych skúsenostiach. Asi je to škála, teda ani áno, ani nie. Na základe vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že psychoterapia mi pomohla.

Akým spôsobom?

Pomohla mi prijať samého seba, lepšie rozumieť môjmu správaniu a prežívaniu, ktoré mám sám alebo s druhými ľuďmi. Pravdepodobne mi pomohla byť viac uvoľnený, prispela k zmenám aj na fyziologickej úrovni. Ale je to kontinuum.
 
Nakoniec cieľom psychoterapie podľa mňa nie je vyliečiť človeka, ale posilniť ho tak, aby to čo hľadá v psychoterapii, dokázal vytvárať sám s druhými ľuďmi v reálnom živote bez terapeuta. Mne v tomto určite pomohla. Mnohé z toho, čo psychoterapia ponúka, mám teraz so svojou ženou, alebo s priateľmi.

září 2021