Únava z online vyučovania  Ukrajinská škola: od pandémie k vojne

Tento rok otvorili v Charkive desiatu podzemnú školu. Deti prechádzajú chodbami, sadajú si do lavíc a pripravujú sa na vyučovanie. Niekoľko metrov nad ich hlavami je mesto, ktoré každý deň čelí útokom ruských rakiet a dronov. Tu, pod zemou, sa učia matematiku, ukrajinčinu, dejepis, doberajú si spolužiakov a hlásia sa, keď poznajú odpoveď. Potom vyjdú zo školy a vracajú sa k vyučovaniu cez obrazovku, tak ako za čias pandémie Covidu-19.

Skúsenosť z pandémie vo vojnových podmienkach

Charkiv je jedným z ukrajinských miest ležiacich blízko frontu, kde sa školáci už viac ako šesť rokov učia online alebo kombinovanou formou. Najprv pre pandémiu v roku 2020, neskôr pre vojnu Ruska proti Ukrajine. Mesto leží približne 25 kilometrov od frontovej línie a túto blízkosť cítiť 24 hodín denne, sedem dní v týždni.

Deti, ktoré sa učia kombinovanou formou, prichádzajú do podzemnej školy dvakrát do týždňa a v ostatné dni sa pripájajú na vyučovanie online, hovorí riaditeľka charkivského Lýcea č. 152 Julija Hapljevska. Táto podzemná škola slúži súčasne ôsmim školám. Cez pracovné dni sa tu učia školáci a cez víkendy sa priestory využívajú na aktivity s predškolákmi. Dnes je podľa učiteľov systém online vyučovania natoľko zabehnutý, že takmer zabudli, ako museli pred niekoľkými rokmi, v marci 2020, pre pandémiu opustiť triedy a presunúť školu na internet. Charkivskí učitelia, rovnako ako učitelia vo všetkých ostatných mestách krajiny, vtedy nemali nijaké hotové návody.

Učiteľka chémie a biológie a zároveň triedna učiteľka na charkivskom Lýceu č. 87 Anželika Nikišyna spomína, že to bolo obdobie, keď sa učitelia museli prakticky všetko učiť od nuly, metódou pokus a omyl. Nevedeli, akú platformu si vybrať ani ako má vlastne vyzerať škola, keď do nej deti prestanú dochádzať.

„Bolo to zúfalé: nevedeli sme, čo robiť ani ako celý proces zorganizovať. Spočiatku sme používali messengery ako Telegram, Viber,“ spomína Anželikina kolegyňa, zástupkyňa riaditeľky Lýcea č. 87 pre výchovno-vzdelávaciu činnosť Viktorija Kryvša. „Potom sme začali absolvovať kurzy, učili sme sa pracovať so Zoomom a Google Meetom a zaviedli sme Classroom.“

Keď pandémia začala ustupovať, deti sa vrátili do svojich tried. Nie však nadlho. Po začiatku celoplošnej ruskej invázie Ukrajiny sa Charkiv opäť ocitol v situácii, keď prezenčné vyučovanie nebolo možné. Časť žiakov a učiteľov odišla nielen z mesta, ale aj z krajiny. Ostatní zostali, ale v meste, ktoré je pod neustálym ruskými ostreľovaním, bol návrat k bežnému školskému životu nereálny.

Navyše, aj samotné vzdelávacie zariadenia sa stali terčmi ruských útokov. K 1. septembru 2026 bolo v Charkivskej oblasti v dôsledku ruského ostreľovania poškodených 749 vzdelávacích zariadení a 105 bolo úplne zničených.

Podľa slov vedúcej programov obnovy vzdelávania mimovládnej organizácie Uč pre Ukrajinu (Навчай для України) Julije Bilyk skúsenosť z pandémie ukrajinským školám na začiatku celoplošnej vojny výrazne pomohla: „Umožnila predísť úplnému kolapsu vzdelávacieho procesu a pomerne rýchlo obnoviť vyučovanie. Osobitnou výzvou bola psychoemocionálna podpora detí. Pandémia a vojna zmenili úlohu učiteľa. Dnes už nemá byť len nositeľom vedomostí, ale aj zdrojom psychickej podpory.“

Učitelia, ktorí už mali skúsenosti s dištančným vzdelávaním, viedli hodiny z rôznych bezpečnejších miest v Ukrajine aj zo zahraničia. Keď nefungoval Zoom, prešli na Google Meet. Keď vypadol internet, žiaci mali prístup k učebným materiálom prostredníctvom elektronických portálov, videohodín a Celoukrajinskej školy online, hovorí učiteľka chémie a biológie Anželika Nikišyna.

„Môžem zaspievať pesničku?“

Podľa riaditeľky charkivského Lýcea č.152 Julije Hapljevskej sa v súčasnosti približne 30 percent žiakov školy nachádza v zahraničí, naďalej sa však vzdelávajú v ukrajinskom vzdelávacom systéme a pripájajú sa na vyučovanie online. „Zostávajú našimi žiakmi a teší nás, že naše deti v zahraničí chcú získavať ukrajinské vzdelanie a pripájajú sa dištančne. Okrem toho máme deti, ktoré sú síce v Ukrajine, ale nie v Charkive. Nechcú opustiť svoje pôvodné školy, preto pokračujú vo vzdelávaní u nás a takisto sa pripájajú online.“
Jeden z takýchto žiakov dnes žije v Bulharsku. Učiteľka Anželika Nikišyna hovorí, že jeho otec bojuje vo vojne a chlapec spolu s mamou a starou mamou odišiel do zahraničia. Rodina ho mohla prehlásiť do miestnej školy, rozhodla sa však zostať v ukrajinskom vzdelávacom systéme a pokračovať v štúdiu spolu s jeho triedou.

„Je jednotkár, veľmi usilovný,“ hovorí Nikišyna. „Je taký rád, že môže byť s nami, že sa zapája dokonca aj do mimoškolských aktivít. Pripojíme sa na internet a deti, ktoré sú v zahraničí, sa spolu s tými, ktoré sú v Ukrajine, hrajú a pracujú v skupinách. Raz vstal a povedal: ‚Môžem zaspievať pesničku?‘ To znamená, že dieťa, ktoré je tam, si uvedomuje, aká dôležitá je preňho táto skupina, táto identita. Z psychoemocionálneho hľadiska zostáva naďalej súčasťou svojho kolektívu.“

„Miniatúrna stanica NASA“

Zabehnutý online formát umožnil pokračovať vo vyučovaní nielen žiakom, ktorí odišli do zahraničia, ale aj samotným učiteľom. „Ak učiteľ nemôže prísť do práce, pretože v jeho blízkosti vybuchujú bomby, odišiel za rodinou alebo sa istý čas zdržiava v zahraničí, stále môže odučiť hodinu. Máme učiteľky, ktorých manželia slúžia v armáde a ony za nimi cestujú. Avšak aj vtedy môžu pracovať. Väčšia mobilita znamená, že sa môžete pripojiť a odučiť hodinu alebo napríklad zadať písomku dokonca aj z vlaku,“ hovorí Nikišyna.

„Máme systém synchrónnych a asynchrónnych hodín. Počas asynchrónnej hodiny, ak ide o praktickú časť, učiteľ nemusí byť neustále prítomný, pretože deti pracujú na úlohách samostatne a potom ich posielajú na kontrolu,“ vysvetľuje.

Dištančné vzdelávanie si vyžaduje predovšetkým technické vybavenie. „Na úplnom začiatku to bolo veľmi ťažké, pretože väčšina z nás mala k dispozícii len telefóny – a to platilo v podstate aj pre učiteľov. Naša škola však počas covidu dostala technické vybavenie, takže učitelia mohli pracovať na školských notebookoch,“ hovorí Anželika Nikišyna.

Neskôr sa škole podarilo aspoň čiastočne zabezpečiť technické vybavenie aj pre žiakov. Počas vojny nakúpila ďalšie notebooky a teraz ich dočasne požičiava deťom zo sociálne slabších a mnohodetných rodín, vnútorne vysídleným žiakom a tým, ktorých rodiny si potrebnú techniku nemôžu dovoliť kúpiť.

Prispôsobovať sa musia nielen ostreľovaniu, ale aj výpadkom elektriny. Keď doma nebola elektrina alebo bezpečné podmienky na prácu, učitelia niekedy prichádzali do školy a pracovali z krytu. Počas blackoutov používali niekoľko zariadení naraz a neustále sledovali stav ich batérií.

„Pracujem, viete, ako taká malá stanica NASA,“ žartuje učiteľka chémie Anželika Nikišyna. „Tu mám tablet, tu notebook a tu telefón. Učitelia si nakúpili rôzne nabíjacie zariadenia. Keď sa mi jedno zariadenie vybije a mám sedem hodín, prejdem na ďalšie. A deti vedia, akú úlohu majú robiť, pretože všetko už máme naplánované a uložené v elektronickom školskom systéme.“

Ak sa žiakom nepodarí pripojiť na hodinu, môžu si učivo samostatne prebrať v elektronickom školskom systéme Human. Učiteľ tam vopred zverejní úlohy a doplnkové materiály, predovšetkým videá s vysvetlením.

V takýchto situáciách učitelia využívajú aj materiály Celoukrajinskej školy online. Žiaci si môžu pozrieť výklad, keď majú prístup k elektrine a internetu, a otázky položiť učiteľovi neskôr. Učiteľka tento prístup označuje ako systém „obrátenej triedy“: dieťa si najprv samostatne osvojí učivo a až potom s učiteľom preberie to, čomu nerozumelo.

Únava z onlinu

Hoci sa školy počas rokov pandémie a vojny naučili fungovať aj v podmienkach ostreľovania, blackoutov a nútenej migrácie žiakov i učiteľov, dištančné vzdelávanie sa nestalo plnohodnotnou náhradou vyučovania v školských laviciach. Učitelia priznávajú, že digitálne nástroje umožnili zachovať kontinuitu vzdelávania, nedokážu však úplne nahradiť osobný kontakt medzi učiteľom a dieťaťom.

Vedúca Katedry všeobecnej psychológie Karpatskej národnej univerzity Vasyľa Stefanyka, doktorka psychologických vied Natalija Saveľuk zdôrazňuje, že dištančné vzdelávanie pre deti nepredstavuje len inú formu vyučovania, ale aj ďalšiu záťaž pre psychiku: „Covid, potom vojna – prakticky sme nemali nijakú prestávku. Pretrváva všeobecný pocit zvýšeného ohrozenia. A s ním aj chronický či dokonca traumatický stres. Ten môže u dieťaťa viesť k zvýšenej úzkostnosti. Dištančné vzdelávanie môže na psychiku dieťaťa vplývať rôzne v závislosti od jeho individuálnych osobitostí. Vo všeobecnosti však platí, že krátkodobý stres môže mobilizovať, no dlhodobé napätie, naopak, vyčerpáva a zhoršuje schopnosť sústrediť sa a učiť sa. Ak to trvá celé roky, deti sú vyčerpané a kvalita vzdelávania klesá.“

Online forma zmenila samotný proces učenia. Natalija Saveľuk vysvetľuje, že v triede môže učiteľ dieťaťu oveľa ľahšie poskytovať spätnú väzbu a kontrolovať jeho prácu, pričom táto kontrola postupne prechádza do sebakontroly. Online je to náročnejšie: „Doma prechádza časť zodpovednosti na samotného žiaka. Musí si sám zorganizovať čas, počúvať učiteľa, plniť úlohy a kontrolovať vlastnú prácu. Na druhej strane možno práve toto vedie k skutočnej sebakontrole, keď sa dieťa doma musí zorganizovať samo.“

Spolu s psychickými výzvami sa vzdelávací systém stretol aj s ďalším problémom – so stratami vo vzdelávaní. Podľa bývalej ministerky školstva (2019 – 2020) a dnes spoluzakladateľky medzinárodnej charitatívnej nadácie savED Hanny Novosad sa tieto stali jedným z hlavných dôsledkov: „Ak sa dieťa niekoľko rokov učí prerušovane, vynecháva hodiny pre poplachy, sťahovanie či výpadky elektriny, medzery vo vedomostiach sa postupne hromadia. A už sa netýkajú iba konkrétnej témy z matematiky či ukrajinčiny. V istej chvíli začne mať dieťa problém osvojiť si ďalšie učivo, pretože mu chýbajú potrebné základy. A je tu ešte jeden problém, ktorý sa často podceňuje – únava. Z dištančnej formy sú unavené deti, učitelia aj rodičia. Počas šiestich rokov od začiatku pandémie ukrajinské školstvo prakticky nezažilo dlhšie obdobie stabilného, bežného vyučovania. Preto je dnes dôležité nielen zabezpečiť deťom prístup k vyučovaniu, ale všade, kde je to možné, im opäť vytvárať plnohodnotné vzdelávacie prostredie.“ Dôležitosť prezenčného vyučovania si uvedomuje aj miestna samospráva. Ako uviedol primátor Charkiva Ihor Terechov, kombinovanou formou sa v súčasnosti vzdeláva približne 52 – 53 percent detí, ktoré sa nachádzajú v meste. Celkovo je podľa neho v prevádzke 24 bezpečných miest určených na vzdelávanie: 10 podzemných škôl, 7 škôl v metre a 7 upravených protiradiačných krytov pri školách, v ktorých sa deti učia. „Potreba podzemných škôl je naozaj veľmi veľká. Potrebovali by sme postaviť približne ďalších 20, všetko však závisí od nedostatku financií.“ Primátor hovorí, že prvé školy stavali výlučne z mestského rozpočtu. Neskôr sa na výstavbu ďalšej školy podarilo okrem prostriedkov z mestského rozpočtu získať aj zahraničné financovanie. Obrátili sa na Taiwan, ktorý poskytol dva milióny dolárov.

Zdražela aj výstavba podzemných škôl. Kým prvá stála približne 77 miliónov hrivien, dnes výstavba jednej takejto školy stojí 130 až 150 miliónov. Podľa Terechova je to spôsobené rastúcimi cenami stavebných materiálov a náročnými technickými podmienkami. V Charkive už zároveň pripravili projekty ďalších dvoch podzemných škôl, ktoré teraz čakajú na financovanie.

Covid-19 naučil ukrajinské školy nezastaviť sa, ani keď triedy zostali prázdne. Počas vojny sa táto schopnosť stala spôsobom, ako zachovať vzdelávanie. Teraz však pred školami stojí iná úloha: vrátiť deťom to, čo im nedokáže poskytnúť nijaká obrazovka: živú triedu, spoločenstvo a pocit, že škola nie je len hodina online.
 

říjen 2026