Vojnové soundtracky  Liečenie hudbou

V povetrí Kyjiva znie nová hudba, a nielen z rádia a z pódií. Znie aj na uliciach a v metre. Ukrajinská kultúrna scéna sa v najťažších časoch vracia k ľuďom, aby ich podporila, spájala a pomáhala im nájsť samých seba aj novú identitu.
 

Slnečný víkend v samotnom srdci ukrajinského hlavného mesta v sebe spája mier s vojnou. Pri memoriáli na Majdane nezávislosti je rušno. Plamene sviečok sa chvejú vo vetre. Muži v maskáčoch vymieňajú vyblednuté žlto-modré vlajočky za nové. Deti so zmrzlinou veselo rozháňajú holubov. Robotníci inštalujú reklamu náborovej spoločnosti jedného z ukrajinských práporov: „Slobodní si vyberajú bojovať“. Chlapec s gitarou spieva ukrajinské piesne, jednu za druhou. Niektoré sú o láske, ale väčšina o boji. Žiadna z nich nie je veselá.

„S počiatkom celoplošnej invázie sa môj repertoár radikálne zmenil. Začal som hrať ukrajinské vlastenecké piesne. Sú tým, čo aktuálne podporuje ľudí, tým, čo teraz chcú počúvať. Hrať veselé piesne je ťažké, najmä na takom mieste, kde si ľudia prichádzajú uctiť zabitých,“ preruší dvadsaťročný Matvij Cjurpita na chvíľu svoje vystúpenie.

Prichádza k nemu žena. Chce si objednať pieseň, ktorú miloval jej mŕtvy príbuzný. Matvij hrá takmer denne na kyjivských uliciach niekoľko hodín bez odpočinku. Hudobníkom sa stal vo februári 2022 – práve vtedy, keď sa pre celú krajinu začala celoplošná vojna.
 

Staručká gitara Cort v sprievode sirén

„A my túto červenú kalinu pozdvihneme, a my svoju slávnu Ukrajinu rozveselíme!“ spieva Matvij ukrajinskú ľudovú pieseň, ktorá sa stala jedným z neoficiálnych soundtrackov celoplošnej vojny.

Na začiatku dvadsiateho storočia bola Červená kalina maršom ukrajinských dobrovoľníkov. Počas druhej svetovej vojny ju spievali vojaci Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA). V roku 2022 zaznela opäť. Počas prvých dní invázie ju prespieval ukrajinský hudobník a vojak Andrij Chlyvňuk. Neskôr Pink Floyd nahrali vlastnú cover verziu. Pieseň sa dostala na YouTub[JS1] e sociálne siete a do rádií. A nakoniec sa dostala tam, odkiaľ prišla – medzi ľudí, do ulíc.

„Začal som spievať sám pre seba, keď sa začali prvé bombové útoky. Nebol to profesionálny výkon, len spev ako morálna podpora. Vtedy sa žiadalo počúvať aj spievať práve niečo ukrajinské, ľudové,“ spomína Matvij. Dvadsiateho štvrtého februára 2022 bol v rodnej Bilej Cerkvi pri Kyjive. Hudba mu vtedy pomáhala vysporiadať sa so šokom a zmätkom. Matvij pracoval najprv ako údržbár, na gitare hral len vo voľnom čase pre priateľov. Pred rokom sa po presťahovaní do hlavného mesta odvážil vyskúšať pouličné hranie. Čoskoro sa stalo jeho povolaním.
 
„Spočiatku to bolo hrozné. Bál som sa agresívnych reakcií. A naozaj, v začiatkoch sa stávali prípady, keď opití okoloidúci v samom centre mesta útočili na moje nástroje. Potom sa však všetko zmenilo. Vystúpenia začali prinášať pocit spokojnosti. Vidím, že ľudia to tiež potrebujú,“ hovorí. Matvij hrá na starej gitare Cort, ktorú má pripojenú k zosilňovaču a reproduktoru. Pouličná hudba sa stala jeho hlavným zdrojom príjmu. Hrá niekoľko hodín štyri dni v týždni a zarába približne priemernú mzdu v Kyjive. Stačí mu to na zaplatenie nájmu a základné výdavky. Zatiaľ nemá dosť na splnenie svojho sna – kúpu kvalitných hudobných nástrojov a nahrávku vlastných piesní.

Mestské úrady v Kyjive neobmedzujú vystúpenia hudobníkov v centre hlavného mesta. Aj počas vojny cez víkendy za dobrého počasia na Chreščatyku znejú piesne – a hlučnejšie sú len sirény leteckých poplachov. Keď vystupuje pri národnom memoriáli na Majdane nezávislosti, kde si ľudia uctievajú pamiatku padlých, Matvij u seba vníma istú autocenzúru. Repertoár vyberá obozretne, väčšinou ide o vlastenecké piesne. „Chápem, že toto nie je miesto radosti. Lenže hudba neslúži len na zábavu, ale aj na povzbudenie,“ hovorí a položí ruky na gitaru s nálepkou ukrajinskej vlajky.
 

Umenie, ktoré smeruje k ľuďom

Večerná špička v kyjivskom metre. Unavení ľudia mlčky cestujú domov, vo vagóne je ticho, obyčajná všednosť po pracovnom dni. Ale na stanici Zlaté vráta so zvončekmi a smiechom vtrhnú dovnútra jasličky – herci v pestrých kostýmoch kozy, smrtky, dievčaťa a mládenca (príspevok vznikal počas vianočných sviatkov – pozn. red.). Vagón sa v momente naplní sviatočnou atmosférou: „Priletela lastovička, začala štebotať, hospodára volať...“ Ľudia sa usmievajú, berú do rúk telefóny, začínajú fotiť. Na niekoľko minút zabúdajú na únavu, prácu, dokonca aj na vojnu.
 
Ukrajinská umelkyňa a režisérka Kateryna Čepura spolu so svojou skupinou realizuje takéto pouličné spevy a koledovanie už mnoho rokov. Jej cieľom je vyniesť ukrajinské umenie za múry divadiel, medzi ľudí.

„Je veľká časť ľudí, ktorí idú ráno do práce, večer sa vracajú domov a potom si maximálne zapnú televízor. Práve kvôli nim treba ísť do ulíc. Aby sme ich stretli cestou a aby si všimli: ukrajinská kultúra existuje a je živá. Toto funguje. Existuje pravidlo troch úrovní informácie: keď si v kontakte s informáciou trikrát, začína sa v tebe zakoreňovať. Videl si koledu v metre, dieťa dostalo úlohu naučiť sa ju v škôlke a ešte je tu post na Facebooku – a už ju vnímaš ako časť svojho kultúrneho kódu,“ hovorí Kateryna pri vchode do Divadla Aktor v centre Kyjiva.

Dnes je tu interaktívne predstavenie na motívy komédie Mychajla Staryckého Za dvoma zajacmi. Plná sála. Tak ako to teraz býva pri takmer všetkých ukrajinských predstaveniach. Od začiatku celoplošnej invázie dopyt po ukrajinskej kultúre neuveriteľne vzrástol. Koncerty vypredávajú niekoľkotisícové sály, nové kníhkupectvá sa otvárajú dokonca v mestách pri frontovej línii a lístky do divadla sa vypredajú za pár hodín.

Kultúrna manažérka a kurátorka súčasného umenia Olesja Ostrovská-Ľuta vo svojom autorskom stĺpčeku vysvetľuje neskutočnú popularitu hry Konotopská čarodejnica v Divadle Ivana Franka takto: „Je to zábavná hra, obsahovo pomerne jednoduchá, ale formálne premyslená. Jej tajomstvo tkvie v schopnosti vytvoriť miesto spoločného pohodlia. Ľudia sa spoločne smejú, spoznávajú známe obrazy, cítia sa útulne a bezpečne. Text Kvitky-Osnovjanenka, ktorý poznajú z detstva, v nich vyvoláva asociáciu domova a súčasne si vychutnávajú modernú scénografiu. Takéto miesta sú nevyhnutné pre prežitie vo vojnových mestách. Ale aj v takom meste, ako je Kyjiv“.

Kateryna s ňou súhlasí a dodáva, že počas veľkej vojny Ukrajinci prežívajú akési prehodnocovanie a často hľadajú samých seba prostredníctvom kultúry. Podľa údajov ukrajinského parlamentu[JS2] , monitoring televízneho a rozhlasového vysielania na Ukrajine ukázal nárast podielu ukrajinských piesní vo vysielaní rozhlasových staníc po roku 2022 na šesťdesiatosem percent. „Ešte pred ôsmimi rokmi sa hralo len päť percent ukrajinskej hudby. Dnes sa tomu nechce veriť, ale kedysi vyzerala realita takto. Podiel, ktorý kedysi zastávala ruská hudba, nahradila ukrajinská. Lebo ľudia túžia po kultúre, je im to prirodzené. Chlieb a hry,“ uvažuje Kateryna a sleduje, ako diváci prichádzajú k divadelnej pokladni a rezervujú si lístky na ďalšie predstavenia.



 

máj 2025