Hipoterapia pre veteránov  Kone a ľudia

Hipoterapia, alebo liečba ľudí prostredníctvom interakcie s koňmi, sa dobre osvedčila v praxi. Na Ukrajine je používaná pri liečbe vojenského personálu, vojnových veteránov, vysídlených osôb a ľudí s psychickými traumami a depresiami. Jedno z centier, ktoré pri liečbe ľudí využíva kone, je rehabilitačné centrum Spirit v Kyjive.

Zatvorte ma!

Streda, deviata hodina ráno. Prvý člen skupiny, ktorá tu momentálne absolvuje rehabilitáciu, vchádza na kyjivský hipodróm. Arthur má tridsaťsedem rokov. Vyzerá ako anglický herec Jason Statham. Nie nadarmo mu kamaráti dali prezývku Statham. Je vysoký, vytrénovaný, svalnatý, s oválnou tvárou, má výrazné lícne kosti a holú hlavu. Je tu už na druhom stretnutí. Dnes prišiel skôr ako ostatní. Všetkých pozdraví a čaká na začiatok. Pred ruskou inváziou Artur pracoval ako barman na letisku v Žuľanoch. V roku 2022 sa rozhodol vstúpiť do armády. Najprv ho nevzali. Povedali mu, že majú dosť ľudí. Až o pár mesiacov mu zavolali, že ho potrebujú.

„Po telefonáte z armády som odišiel na front aj so svojim psom. Najprv som strávil tri týždne v Žytomyre vo výcvikovom stredisku, potom ma poslali do Lysyčanska. Slúžil som rok a jedenásť mesiacov. Niekoľkokrát som bol poranený, mal som niekoľko otrasov mozgu... rôzne veci. Teraz som v dôsledku vojny invalidný občan tretej skupiny. Poberám dôchodok,“ hovorí a ironicky sa usmieva. Artura z armády prepustili v roku 2024 a už rok navštevuje rôzne rehabilitácie. Hovorí, že nie vždy je to jednoduché. O hipoterapii v Kyjive sa dozvedel od kamaráta, s ktorým slúžil, ale jeho radu nepočúvol. Na terapiu sa prihlásil, až keď začal pociťovať jej potrebu – teda až keď sa jeho stav „zhoršil a pociťoval veľký stres“. Napokon sa rozhodol, že to skúsi. „Minulú jeseň som bol v horách, na polonine, kde som pozoroval huculské kone. Prvý raz som sa tam stretol s koňmi,“ hovorí Artur. Zdôrazňuje, že preňho nie je dôležitá len práca na sebe, ale aj to, že sa o neho a ďalších vojakov starajú iní ľudia. Je to prejav vďačnosti a ukazuje im to, že sa na nich nezabudlo.

Po roku rôznych rehabilitácií sa Arturov stav príliš nezmenil: „Prechádza mi to len na určitý čas. Potom sa všetko vracia, sú to momenty, malé provokácie. Posttraumatická stresová porucha má svoju pamäť. Napríklad, ak vám niekto urobil niečo zlé, dlho si to uchovávate v hlave. Takto to funguje. Najprv to tolerujem, ale keď si uvedomím, že mi už nič nepomáha, idem k lekárovi a hovorím mu: „No tak, zatvorte ma!“ Artur má manželku a syna. Jedným z dôvodov, prečo tu dnes je, sú práve oni: „Je ťažké sa s tým vyrovnať. Objavujú sa konflikty, agresivita, stres. V poslednej dobe sa to všetko ešte vystupňovalo. Prišiel som sem, aby som sa s tým vyrovnal, nechcem stratiť rodinu. Aj keď občas mám v hlave myšlienky, že chcem ostať sám. Počul som, že aj iní vojaci, ktorí bojovali na fronte, premýšľajú podobne. Vďaka kontaktu s koňmi som si však uvedomil, že problém nie je v rodine, ale vo mne.“

Vyťažiť pre seba maximum

Do stajne vstupujú ďalší účastníci kurzu. Celkovo sú štyria. Pri dverách ich víta zakladateľka rehabilitačného centra Spirit, Hanna Buraho. Je psychologička, Gestalt terapeutka a hipoterapeutka. Pozýva všetkých do veľkej arény, kde zvyčajne trénujú s koňmi. Spolu s veteránmi dnu vstupujú aj ďalší tréneri. Berú si stoličky a sadajú si do kruhu. Hanna navrhuje, aby sa najskôr navzájom spoznali. Hoci je to už druhé stretnutie, sú tu aj účastníci, ktorí dnes prišli prvýkrát.

Centrum Spirit má pätnásť rokov. Vzniklo s podporou Detského psychiatrického centra, na jeho aktivity sa organizujú zbierky. Pred ruskou inváziou zamestnanci centra pracovali s deťmi so zdravotným postihnutím. Objavili sa však nové výzvy, a tak Hanna vyvinula špeciálny program na rehabilitáciu ľudí postihnutých vojnou. Pilotný projekt hipoterapie pre vojnových veteránov bol spustený v lete 2022. Kurzy organizovali pre tých, ktorí sa vrátili z frontu a potrebovali liečbu v nemocnici: „Nemohli sme zostať ľahostajní, chceli sme nejako pomôcť chlapcom zotaviť sa.“

Rehabilitácia a adaptácia vojakov na civilný život je dôležitá etapa, ktorá si vyžaduje veľa pozornosti a trpezlivosti. Rehabilitačné skupiny zvyčajne nemajú viac ako dvanásť ľudí, aby bolo možné zabezpečiť vhodné podmienky na liečbu. Centrum spolupracuje s lekárskymi tímami a psychiatrickou liečebňou. Počas ôsmich terapeutických stretnutí pomáhajú vojakom s posttraumatickou stresovou poruchou, neurotickými poruchami, poruchami spánku a otrasom mozgu.

„Boli tu aj takí, ktorí už nežijú. Kedysi tu sedeli s nami...“ pokračuje psychologička. „Chcem, aby ste z nášho kurzu vyťažili maximum.“ Hanna prechádza k zoznamovaniu, žiada všetkých, ktorí sa nezúčastňujú terapie, aby opustili miestnosť, pretože je to osobné. Takéto rozhovory zvyčajne trvajú asi hodinu. Ľudia sa tu delia o svoje vlastné skúsenosti, emócie, túžby a podobne.

My zatiaľ čakáme v stajni, kde robotníci pripravujú kone na prácu: kŕmia ich, češú a čistia. Žije tu pätnásť koní. Majú rôzny vek, farbu a povahu. Rovnako ako ľudia, aj oni majú emócie a môžu reagovať na ostatných rôznymi spôsobmi. Jeden mladý kôň sa vôbec nechce zobudiť. Trénerka ho budí už niekoľko minút, ale on odmieta vstať. Niektoré kone pozorne sledujú nových ľudí v stajni a niektoré sebavedomo dvíhajú hlavy, aby ich pohladili. Okrem koní žijú v stajniach dva psy a mačka. Personál hovorí, že sú nielen súčasťou rodiny, ale aj súčasťou hipoterapeutického programu.

„Šoková terapia“

Po hodine rozhovoru odvedú kone do veľkej haly. Začína sa terapeutická práca, ktorá zahŕňa interakciu s koňmi. Tá má viesť k uvoľneniu, zmierneniu stresu, zlepšeniu rovnováhy, koordinácií pohybov, obnoveniu dobrého psychického stavu a celkovej adaptácii. Počas tejto časti všetci účastníci hipoterapie zvyčajne prechádzajú „šokovou terapiou“. Nikto od hipoterapie neočakáva nejaké veľké výsledky, hovorí Hanna: „Pacienti sú šokovaní, že kone môžu mať na nich taký silný vplyv.“ Okamžite sa im zlepšuje nálada, lepšie spia, odznievajú príznaky depresie, zlepšuje sa koordinácia pohybov. Platí to najmä pre ľudí zotavujúcich sa po otrase mozgu a poraneniach spôsobených výbuchmi mín, pretože často ide o organické poranenie mozgu.“

Zároveň je kontakt s koňom pre pacientov výzvou. Podľa zakladateľky programu sa približne polovica tých, ktorí sa ho zúčastňujú, koní bojí. Nikto však nikoho nenúti hneď k nim ísť. Všetko sa začína očným kontaktom a pokynmi trénerov. Vďaka cvičeniam s koňmi dokážu ľudia prekonať strach a pochopiť seba a svoje emócie. Najskôr však treba nájsť prístup k zvieraťu.

Do arény privádzajú kone a postavia ich do radu – Favorita, Pisňara, malého sivého Kombata a Rubinčyka, ktorý rád všetko oňucháva. Práve jeho sa pred začiatkom terapie snažila zobudiť trénerka Lidija Karpyč: „Kone vnímajú všetky naše emócie a správanie, to ako stojíme, pozeráme sa, hýbeme.“ Prvou úlohou pacientov je vybrať si koňa a pokúsiť sa s ním nadviazať kontakt. Ak to chcú pacienti dosiahnuť, musia prekonať svoje vnútorné obavy a uvoľniť sa. Skôr, ako sa priblížia ku koňom, trénerka im vysvetlí základné pravidlá zaobchádzania so zvieratami. Potom si vojaci vyberú svoje kone. „Najskôr musíte pri nich chvíľu len tak stáť,“ vysvetľuje. „Potom sa pokúste k nim priblížiť a dotknúť sa ich.“ Na tvárach pochmúrnych a sústredených vojakov sa objavujú  úprimné detské úsmevy. Kone začínajú ukazovať svoje povahy. Priblížiť sa ku koňovi nedokázal iba jeden veterán, ktorého v minulosti pohrýzlo nejaké zviera. „Skúste si sadnúť, kone sa uvoľnia, keď sa im človek zdá menší,“ radí tréner. „Kone majú radi osobný priestor. Ak sa im niečo nepáči, radšej odíďte. Vašou úlohou je pochopiť ich.“

Nájsť svoje poslanie

Po skončení cvičení sa všetci opäť zhromaždia v kruhu a kone odvádzajú von. Teraz veteráni diskutujú o svojich emóciách po prvom kontakte so zvieraťom. Mávajú rukami, skáču si do reči, rozprávajú o tom, ako sa dokázali prekonať. Psychológovia a školitelia sa pokúšajú prediskutovať všetky problémy a otázky, s ktorými sa na nich veteráni obracajú. Týmto spôsobom sa veteráni učia rozumieť sebe a svojmu správaniu.

Po krátkej prestávke privedú do arény ďalšie štyri kone, ale tie sú iné. Na tie musia veteráni vysadnúť. V druhej časti tréningu všetci musia prekonať svoj strach. Vedľa každého koňa stojí trénerka a tréner, ktorí vedú koňa v kruhu. Zatiaľ čo sa kone pohybujú, tréner v strede zadáva veteránom rôzne úlohy: zhlboka sa nadýchnuť, zdvihnúť ruky, skúsiť zavrieť oči a tak ďalej. Cvičenie sa končí kŕmením koní v stajni. Personál prináša obrovskú misu plnú mrkvy a jabĺk.

Andrij bol zo všetkého taký nadšený, že vybral aj svoje jablká z batohu, a keď dostal povolenie od personálu, pokračoval ďalej v kŕmení. Má tridsaťdva rokov, dlhé ryšavé vlasy a bradu. Volací znak Voznesenský. Dnes bol na terapii prvýkrát. Pocity po terapii sú úžasné. V armáde je od roku 2012: „Najprv som bol na základnej vojenskej službe, potom som v roku 2015 vstúpil do armády. Posledných desať rokov som sa v armáde presúval po celej krajine. Posledný polrok som strávil v Kyjive na rehabilitácii. No a zostal som tu.“

Andrij začal svoju službu v zázemí, neskôr bol zaradený do námornej pechoty. Bol veliteľom útočných skupín. Potom prešiel k prieskumu a nakoniec k leteckému prieskumu: „Vždy som vedel, ako viesť ľudí. Ak ste pripravení zabiť alebo zomrieť pri ich ochrane, budú vám dôverovať. Ako velitelia sa ich snažíme motivovať a podporovať. Najlepšie je to robiť príkladom.“ Zo služby ho prepustili v deň jeho narodenín, 9. januára 2025, kvôli bojovému zraneniu. „Prvý pocit bol veľmi zvláštny,“ spomína. „Mal som narodeniny a o 8:30 som dostal správu, že končím. Sedel som v kuchyni, zdanlivo sa nič nezmenilo, ale cítil som, akoby mi z pliec spadla obrovská ťarcha.“

Teraz sa Andrij snaží prispôsobiť civilnému životu. Hovorí, že po toľkých rokoch v armáde sa jeho vedomie veľmi zmenilo. Keď ste na fronte, musíte sa rýchlo rozhodovať, musíte v boji prežiť: „Je to všetko zaujímavé, až kým si neuvedomíte, že už viac nechcete zabíjať. Stalo sa to po zranení. Začal som sa pýtať sám seba, ako s tým všetkým mám žiť, ako mám interagovať s týmto svetom. Všetko som to prehodnotil. V armáde sa robí veľa nepríjemnej práce. Veľa sa o tom píše v médiách, napríklad o tom, ako sme útočili na nepriateľské posty, dobyli nové miesta a podobne. Ale aby ste to dosiahli, musíte sa na chvíľu stať lepším zabijakom ako tí, čo vtrhli do našej krajiny. Bohužiaľ, o tom sa nikde nepíše.“

Teraz čelí novej výzve - nájsť svoje poslanie: „Viem, ako byť skvelým vojakom námornej pechoty, ale túto zručnosť momentálne naozaj nepotrebujem. Potrebujem si nájsť prácu, ktorá mi umožní žiť normálny život so sebou samým a s ľuďmi okolo mňa. A ešte k tomu byť na úžitok.“ Tento rok má Andrij v pláne nastúpiť na univerzitu, chce študovať rehabilitačnú medicínu. Po kontakte s koňmi vyzerá byť bezvýhradne šťastný. Hovorí, že keď prichádzal na terapiu, nemal o nej žiadne konkrétne predstavy a presne nevedel, čo sa tu bude diať. Ale len čo vstúpil do stajne, užíval si to naplno: „Bol to úžasný zážitok! Najprv som sa koňa bál, ale keď sme si na seba zvykli... Teraz cítim množstvo emócií, všetko vo mne víri, chcem sa o to podeliť s celým svetom!“

 

červen 2025