Starostlivosť a vyčerpanie  Kto sa stará o starajúcich? Časť 1: Pomáhajúce profesie

Starostlivosť je základným pilierom, bez ktorého nedokáže fungovať žiadna spoločnosť. No povolania, ktoré poskytujú sociálnu a zdravotnú opateru dlhodobo patria na Slovensku k vysoko finančne podhodnoteným. Tí, ktorí ich vykonávajú často pracujú na hranici svojich síl bez adekvátnych systémových opatrení, ktoré by im poskytovali podporu. Reportérka JÁDU Gréta Čandová v obciach na východnom Slovensku skúmala, ako v praxi vyzerá podpora pre ľudí pracujúcich v pomáhajúcich profesiách.

Reumatologička sa inštinktívne zháči, no jemne svoje prekvapenie zakryje. Pozerá sa na výsledky vysokých zápalových hodnôt mojej mamy, ktorá si pri práci preťažila ruku. Na šichtu naspäť do Rakúska má ísť už o pár dní. Chodí tam 11 rokov – počas dvojtýždňových taktov sa doma zároveň sedem rokov starala aj o svojho otca, pri ktorom sme sa striedali v širšej rodine. Teraz má mama 67 a v Rakúsku opatruje pani s Alzheimerom. Veľká hygiena, polohovanie, kŕmenie, varenie, vytváranie bezpečia a emočnej podpory. Vidím, ako si s nehybnou boľavou rukou cez telefón zháňa za seba náhradu, podarí sa jej vybaviť záskok na pár dní, i keď by v pokoji mala byť aspoň mesiac. Pri telefonáte s Danou Grafikovou, predsedkyňou Komory opatrovateliek Slovenska, dostávam potvrdenie tušenej odpovede – nemá to byť vôbec jej starosť, zháňať si náhradu za seba, keďže má zmluvu s agentúrou.

Áno, človek by mal riešiť, na čo má nárok, zisťovať, nerezignovať, no mnohým vo sfére starostlivosti neostáva veľa energie či chuť prieť sa o podmienkach, zmluvách či príspevkoch –  pri psychickej a fyzickej záťaži, vysokom veku či iných bariérach.

Aké sú možnosti podpory – sociálnej, psychickej, alebo inak odľahčujúcej – pre tých, ktorí pracujú v pomáhajúcich profesiách, akými sú napríklad ošetrovateľstvo alebo sociálna práca, teda takzvane formálne starajúcich sa? Ale aj pre tých, ktorí nemajú opatrovanie v náplni práce, ale je súčasťou ich života a starajú sa o svojich blízkych v domácom prostredí?
 

Podpora formálne starajúcich sa: A funguje tá supervízia?

Stojíme v kuchyni pri sporáku a olej už prská. S tímom Komunitného centra Kotva v Uliči na východnom Slovensku, dva kilometre od ukrajinských hraníc, sa zhovárame o výzvach ich práce a robíme domáce pečené pirohy. Tie sa budú podávať ako občerstvenie na dnešnej tvorivej dielni. Počas týždňa, ktorý som v Uliči strávila (a veľkú časť z neho práve v Kotve) som mala možnosť vidieť, akí dobrí sú zamestnanci centra v tom, čo robia. Často je každý deň práce výrazne iný a tak kladie na nich aj rozdielne emočné a iné nároky.

Jedným z nástrojov podpory pre ľudí pracujúcich v profesiách poskytujúcich starostlivosť je supervízia. Keďže ide o fyzicky a psychicky vyčerpávajúce zamestnania, sú potrebné systémové opatrenia, okrem iného ako prevencia preťaženia a kolapsu starajúcich sa. Proces supervízie má poskytovať okrem „zvyšovania kvality a profesionality práce“ aj bezpečný priestor, v ktorom sa môžu rozprávať o zažitých záťažových situáciách, získať pomoc pri hľadaní riešení problémov a prispieť tak k zvyšovaniu psychickej odolnosti. V oblasti sociálnych služieb je zároveň tento nástroj zákonom stanovený ako povinný.

Nárok na supervíziu majú teda predovšetkým ľudia vykonávajúci sociálnu prácu a sociálne poradenstvo, odbornú prácu v zariadeniach sociálnych služieb (napríklad v domovoch pre seniorov, v denných stacionároch či nocľahárňach), ako aj v oblasti sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately. No jej reálne benefity veľmi závisia na tom, kto ju vykonáva, teda od konkrétneho supervízora či supervízorky. Skúsenosti ľudí v pomáhajúcich profesiách, s ktorými som sa rozprávala od Uliča po Spišskú Novú Ves, sa líšili na spektre od „Hrozné, len nás zdeprimoval“ a „Nebol to správny človek na správnom mieste“ až po „Veľmi mi supervízia pomohla“ a „Kedy bude ďalšia“.

„Veľmi to pomáha, ak je správne podaná, a lepšie je to prezenčne, než online. Mala som obe formy, teda to môžem aj porovnať. Trvá väčšinou dve hodiny a prebieha niekoľkokrát do roka,” približuje Ivana Lechanová, regionálna koordinátorka Národného projektu Terénna sociálna práca a komunitné centrá, ktorá zodpovedá za metodické vedenie a podporu komunitných centier v obciach a mestách v okrese Snina, Medzilaborce, Vranov nad Topľou či Humenné.

Dávid Kunáš pracuje v komunitnom centre Kotva ako terénny sociálny pracovník. „Mojou náplňou práce je v podstate všetko od konkrétnych činností ako je pomoc s vypísaním poštovej poukážky, až po komunikáciu so súdmi, exekúcie, čo si len vieš predstaviť. To všetko sa väčšinou vykonáva vonku, v prirodzenom prostredí klientov. Prídu za mnou napríklad ľudia, ktorí slabo vidia a nevedia vypísať nejaký dokument. Jeden pán mal nastúpiť na výkon trestu, ale nemal peniaze na autobus, tak ma požiadal, aby som nejako vybavil, že príde neskôr. A vybavil som.”  Mnoho ľudí sa na neho a jeho kolegov obracia s najrôznejšími osobnými problémami aj po tom, ako im skončí pracovná doba či pri náhodnom stretnutí v obci. „Telefón nám zvoní hocikedy, Anke napríklad zvoní stále [Anna Harkotová, odborná manažérka KC Kotva - pozn. red.].”
  Komunitné centrá, zriaďované najčastejšie samotnými obcami a mestami, v iných prípadoch aj neziskovými organizáciami či cirkvami, sú určené pre všetkých obyvateľov a ich úlohou je vzdelávať, integrovať, podporovať rozvoj komunity – v každej sú potreby iné – viesť jednotlivcov k samostatnosti, sprevádzať, poskytovať sociálne poradenstvo.

Frustrácia niektorých zamestnancov však pramení z nedobre nastavených podmienok hodnotenia ich práce: „Človek si chce nejakým spôsobom vykonávať prácu, no často sa vyžaduje, aby sa vošiel do nejakých tabuliek.” hovorí Dávid. Nedostatočne sa reflektuje, že hodnota ich práce nie je len o štatistike. „Ich už nezaujíma poriadne to, aké aktivity pre deti komunitné centrum robí, aj skupinové, že tú komunitu niekam posúvate. Zaujíma ich len akčný plán a tabuľky. Ficova vláda v Bratislave celkovo netuší, nemajú predstavu o tejto práci.” A ani o základných veciach a priamych a nepriamych bariérach: „Nemáš tu v Uliči plyn, nemáš tu železnicu. Máš tu jednu cestu, ktorú niekedy odhrnú, niekedy neodhrnú. Ak chceš ísť na poriadny nákup, ideš do Sniny – 37 kilometrov.”
 

Nedostatok času na oddych

Na poschodí dvojpodlažného historického domu, ktorý slúži ako sekretariát, je pomerne pokojné ráno. V džbáne s vodou pláva pedantne nakrájaný citrón. Ľubomír Bagar sa pri jeho príprave aj tak s úsmevom ospravedlňuje, že nie je zvyknutý byť hostiteľom. Je riaditeľom sociálnych služieb Spišskej katolíckej charity (SpKCH) a rozprávame sa s ním, tu, v Spišskej Novej Vsi, o potrebe podpory zamestnancov a zamestnankýň. SpKCH je jedným z najväčších neverejných poskytovateľov sociálnych služieb na Slovensku. Na území Spiša, Oravy a Liptova prevádzkujú desiatky sociálnych a ošetrovateľských služieb: od denných stacionárov a centier pre deti a rodinu, cez hospice (kamenný aj mobilné), po krízové pobytové zariadenia.
 
„Zamestnanci pracujú s rôznymi ľuďmi a majú dostať takú podporu, aby u nás nevyhoreli. Supervízie prebiehajú 2–3 krát za rok a trvalo nám zhruba dva roky, kým sme si zastabilizovali supervízorov, ktorých rady a odborné názory s dôverou prijímajú aj zamestnanci. Preto je už teraz skúsenosť s týmto nástrojom naozaj dobrá.”

Ľubomír Bagar sa predovšetkým venuje štrnástim pobytovým zariadeniam sociálnych služieb. V rámci tých, ktoré sa označujú ako krízové pobytové, sa orientujú na najcitlivejšiu cieľovú skupinu – matky s deťmi. Týraným ženám, matkám a deťom ponúkajú chránený priestor v zariadeniach núdzového bývania a v k nim pridružených nocľahárňach pre matky s deťmi.

„Zamestnanci často pociťujú nedostatok priestoru na seba a regeneráciu. Práca v Charite sa neobmedzuje len na štandardný pracovný čas – mnohé aktivity si vyžadujú rýchlu a operatívnu pomoc. Únava a vyčerpanosť sa najviac prejavujú v krízových situáciách, keď je potrebné okamžite vyraziť do terénu s pomocou, zabezpečiť prevoz ľudí do bezpečia a koordinovať pomoc priamo na mieste. Vzhľadom na nedostatok koordinovaných dobrovoľníkov tieto úlohy často zostávajú na pleciach zamestnancov.“

Boli medzi prvými organizáciami, ktoré pomáhali na ukrajinskej hranici, keď sa začala celoplošná ruská invázia – táto skúsenosť podľa neho okrem obrovského nasadenia tímov poukázala aj na limity, ktoré dlhodobé preťaženie prináša.
  Kvôli nedostatku kvalifikovaných opatrovateľov, sociálnych pracovníkov či sestier sa stáva, že aj počas schválenej dovolenky ich pri výpadku kolegyne či kolegu privolajú späť do práce. Odpracujú viac hodín, než majú v pláne. Náhradné voľno síce využiť môžu, ale bráni im to v absolvovaní súvislej dvoj- až troj-týždňovej dovolenky potrebnej na plnohodnotnejší fyzický a psychický oddych.

Radi by mali v organizácii aj vlastného psychológa pre podporu zamestnancov, no to momentálne nie je realizovateľné, aj pre ich nedostatok: „Sme radi, keď sa nám podarí zabezpečiť psychológa aspoň pre deti v centrách alebo pre špecializované zariadenie.“

Vníma aj akýsi prvok samozrejmosti v očakávaniach, že charitatívne organizácie sa musia obetovať, byť tou poslednou sieťou pomoci, cez ktorú nemá nikto prepadnúť. Tým, že suplujú nedostatky verejných služieb, ešte viac zaťažujú svoj už aj tak preťažený personál.

„V Písme sa totiž hovorí: Miluj blížneho svojho ako seba samého. Ak sa nedokážem postarať o seba, o vlastné fyzické a duševné zdravie, ako sa dokážem postarať o núdznych, ako dlho zvládnem pomáhať a rozdávať pomoc i lásku, keď ma vyčerpanosť či vyhorenie zlomia? Preto neustále zdôrazňujeme, aby si pracovníci oddýchli vždy, keď je to možné.“

Okrem supervízií a odborných kurzov majú zamestnanci k dispozícii pastoračné, takzvané formačné stretnutia, ktoré im majú poskytovať emočnú, duchovnú a kolegiálnu podporu. Inou, vyslovene duchovnou podporou zameranou na kresťanské aktivity, ktorú zaviedli, je Dakacert. Je plne dobrovoľný aj v kontexte toho, že na charitách robia podľa Bagara ľudia rôzneho vierovyznania alebo bez vyznania. Nerozlišujú a nediskriminujú zamestnanectvo podľa presvedčenia a ako sám hovorí, iba medzi veriacimi by nemali dostatok záujemcov na všetky odborné pracovné pozície. 
  Ľudia si podľa Bagara často myslia, že cirkevné organizácie dostávajú automaticky peniaze z cirkevných zdrojov. „Sme organizácia cirkvou zriadená, no nie cirkvou financovaná, to je ten rozdiel.“ Keďže služby poskytujú vo verejnom záujme, rozpočet a príjmy sa podobajú akémukoľvek inému poskytovateľovi sociálnej služby. Z verejných zdrojov, z ministerstva alebo samospráv, dostávajú časť finančných prostriedkov, ktoré nepostačujú na poskytovanie služieb v dostatočnej miere. Nedostatok peňazí vykrývajú darmi donorov, sponzorov, zbierkami a grantami, na ktoré píšu projekty. „Štát vám presne nadiktuje minimálny počet zamestnancov i rozsah a kvalitu starostlivosti, no dá vám na mzdy iba zhruba osemdesiat percent finančných prostriedkov,“ sumarizuje Bagar.

Financovanie poskytovania sociálnych služieb je preto viaczdrojové. „Inak by sme museli povedať ľuďom napríklad to, že nepríjmeme vášho otca do zariadenia, lebo nemáme dosť peňazí. Argument „Načo to robíš, keď na to nemáš peniaze“, je taký podnikateľský pohľad – oplatí sa/neoplatí. No tento pohľad už nie je o pomoci človeku, starostlivosti či potrebe v núdzi.“
 
Koncom júla ohlásil minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš ďalší odklad reformy financovania sociálnych služieb, rozpracovanej ešte za minulej vlády. „Ale navrhnuté pracovné znenie nového zákona vyvoláva ešte veľa otáznikov. Do akej miery bude reforma dostatočná pre udržanie a chod týchto služieb?“ pýta sa Bagar.

Alarmujúca situácia mobilných hospicov

Dlhodobo a alarmujúco kritická je aj situácia s mobilnými hospicmi, kde financovanie od štátu, zo zdravotného poistenia, pokrýva maximálne 40 percent skutočných nákladov, a potrebovali by úplne nový systém financovania. Nie je teda žiadnym prifarbením povedať, že paliatívna starostlivosť doslova visí iba na obetavosti zdravotníckeho personálu. Ako pre Denník N povedala lekárka Emília Vlčková, zakladateľka Mobilného hospicu Sv. Lujzy, o väčšinu zomierajúcich sa starajú na vlastné náklady a k ďalším ani nemá kto prísť. Jej kolega za prácu v hospici dostáva 40 eur mesačne. Ako je možné, že prehliadanie, nedocenenie a prekarizácia týchto profesií zašla v našom štáte takto ďaleko?

Ľudia sa tak aspoň svojpomocne snažia prežiť nároky svojich prác – bez ktorých by sme ako spoločnosť skolabovali. Keď spolu telefonujeme ohľadom sebapodpory zamestnankýň, Katarína Habláková, koordinátorka mobilného hospicu Most domov, spomína ako príklad inciatívu zdravotnej sestry, duly a smútkovej poradkyne Jany Gorst. Organizuje totiž workshop Postaraj sa o seba, s použitím mindfulness a relaxačných techník.


Starostlivosť je esenciálna pre naše prežitie, a to aj vtedy, keď ju chápeme ako politiku, ako diskurz, aj ako robotu - ako píše americká aktivistka a historička Premilla Nadasen vo svojej knihe Care: The Highest Stage of Capitalism. Samotný pojem starostlivosti a opatery (angl. care) sa na prvý pohľad zdá byť jasný. Je o staraní sa, kŕmení, ošetrovaní, pomoci a láske k ľudským bytostiam. Podľa Nadasen je však zároveň komplikovaný, plný nuáns, a v našich životoch a ekonomike zohráva obrovskú úlohu. V nultých rokoch 21. storočia členstvo organizácie Domestic Workers United prvýkrát použilo nový slogan. Bola to nedlhá, odvtedy známa veta: Práca, ktorá umožňuje všetku ostatnú prácu. Je nevyhnutné, aby k nej pribudla aj reálna podpora, ktorá umožňuje túto prácu. Tak, aby ju nebolo treba robiť len na úkor vlastných síl.

říjen 2025