Terapia rozprávkou počas krízy  Niečo ako rozprávka o vojne

Deti vojny – tak budeme volať nastupujúcu generáciu súčasnej Ukrajiny. Mnohé z detí museli prežiť hrôzy vojnového konfliktu dvakrát – najprv na východe Ukrajiny a potom po začiatku totálnej invázie v roku 2022. Niektorým z nich pomáha prekonať traumu rozprávka o vojne. Ako presne – o tom rozpráva Rita Caterpillar, autorka projektu a zakladateľka parížskej kultúrnej asociácie D.U.S.T.

Dieťa a vojna – ide o jednu z najtragickejších tém v umení. A tí, ktorí dnes takéto umenie tvoria, sami po vypuknutí vojny čelili ťažkému osudu.

Napríklad Uľana Danyľuk. Kedysi herečka, režisérka a zakladateľka detského inkluzívneho divadla Ki La Ba vo Vyšhorode – osamelá matka dvoch dcér, ktorá odišla hľadať šťastie do Talianska. Tam ju však nečakali svetlá reflektorov ani divadelné skúšky plné veselého detského džavotu. Bez kontaktov a bez znalosti jazyka mohla uživiť rodinu len vďaka nadčasom v miestnej továrni.

Alebo ešte jeden príklad. Herečka Chersonského oblastného akademického divadla Iryna Rura. V roku 2021 jej kariéra prudko stúpala – hrala hlavné úlohy v divadle aj vo filme. Od veľkej budúcnosti ju delil už len kúsok. Keď sa ale v roku 2022 Ira dostala z okupovaného Chersonu a vybrala sa do neznáma, za najväčší úspech považovala, keď sa zamestnala ako predavačka-konzultantka v obchode Zara v Paríži. Tak sme sa zoznámili. Uvidela som jej inzerát v skupine pre Ukrajincov v zahraničí: „Dievčatá, Ukrajinky, je možné zamestnať sa na pozícii skladníčky v Zare. Znalosť francúzštiny nie je nutná.“

Ktokoľvek odišiel z Ukrajiny – či už do slnečného Talianska alebo do romantického Paríža, či bol umelcom, utečencom alebo utečenkyňou bez domova s dočasným útočiskom v Európe – myslel len na jedno: ako môže svojimi schopnosťami pomôcť Ukrajine a ovplyvniť jej situáciu. Každý mal svoje dôvody, prečo sa ocitol v nútenej emigrácii: pandémia koronavírusu spôsobila v kultúre krízu a jej predstavitelia čelili realite viacnásobných dlhov a pôžičiek. Preto sa v emigrácii akékoľvek slovo v rodnom jazyku – vyslovené pri čakaní na azyl v neosobnom rade, ako napríklad „divadelná fakulta“, „filmové skúšky“ či „absolvent Karpenka-Karoho“ – stávalo mostom, ktorý spájal ľudí silným priateľstvom a veľkými snami počas dlhých rokov vyhnanstva.

Predstav si, že celý tvoj svet sa teraz zmestí do jedného kufra. Ty sám si vyberáš, čo si vezmeš so sebou – a čo opustíš.

Myšlienka mobilného terapeutického divadla prišla nečakane. Počas dlhých ciest v cudzine si Uľana s dcérou Ivannou vymýšľali rozprávky pre jej mladšiu sestru – o veľkom oceáne plnom neznámych tvorov, o náhodných stretnutiach s čudnými bytosťami, ktoré nerozumejú ich reči. Rok pred vojnou Ivanna ukončila štúdium na fakulte dizajnu v Kyjive a spolu s inkluzívnym divadlom svojej mamy pripravovala vydanie knižného divadla – malej škatuľky, ktorá bola zároveň scénou s vystrihnutými postavičkami. Plány sa však nenaplnili.

V tom istom čase sa aj mne zrútila kariéra scenáristky a psychologičky, ktorá pracovala s tvorivými ľuďmi. Pohltená Jungovými teóriami som objavila prekvapivú podobnosť medzi rozprávkami z kartónovej škatuľky a archetypmi, ktoré sa používajú v projektívnej psychoterapii. Carl Gustav Jung rozlišoval základné archetypy – univerzálne obrazy a vzorce správania, ktoré existujú v kolektívnom nevedomí a prejavujú sa v mýtoch, rozprávkach, snoch, umení i v živote ľudí. Obyčajná detská knižka-hračka sa tak menila na nástroj, pomocou ktorého bolo možné spracovať akýkoľvek detský problém, a zároveň prinášala nádej na uzdravenie z vojnovej a emigrantskej traumy.

V rovnakom čase, v roku 2023 medzi Parížom a Berlínom robil Odesan Konštantyn Novyckyj svoje prvé kroky smerom k veľkej réžii.
 
Jediný problém spočíval v tom, že všetci ochotní podieľať sa na projekte, boli roztrúsení v rôznych európskych mestách a krajinách. Zrodil sa tak názov našej sociálno-kultúrnej iniciatívy Na plti – lebo sme sa zhromažďovali pre budúcnosť Ukrajiny ako na plávajúcom úlomku vlasti. Problém vzdialeností sme riešili spôsobom overeným počas epidémie covidu –na čítanie scenára a porady sme sa stretávali cez Zoom.

Vďaka nemecko-ukrajinskému programu Culture Helps pod kuratelou zusa culture (Nemecko) a Insta Osvita (Ukrajina) sa v Kyjive podarilo vydať pilotný náklad prvých „knižiek-divadiel“. Na pôde parížskeho Ateliéru umelcov vo vyhnanstve – asociácie, ktorá podporuje umelcov-utečencov z celého sveta – sa v marci 2024 uskutočnila prvá prezentácia projektu v Európe. Na pozadí výstavy Childhood in War (Detstvo vo vojne)… poľského vojnového reportéra Patrika Jaracza sme spolu s divadelným tímom usporiadali tlačovú konferenciu pre umelcov-emigrantov, sociálnych pracovníkov a psychológov v oblasti arteterapie. Takto sme realizovali prvé praktické prednášky o využívaní protivojnovej rozprávky pre zachovanie duševného zdravia mladých Ukrajincov. Výnimočnosť mobilného divadla ako terapeutického nástroja spočíva v jeho flexibilite: zmestí sa doslova do troch kufrov, čo umožňuje cestovať po celom svete. Dvaja-traja herci na javisku sa premieňajú na rôzne postavy a interagujú s multimediálnymi kulisami a s deťmi. Vďaka projektorom, dymovým a bublinovým strojom či konfetám sa nemocnica alebo útulok stávajú rozprávkovým priestorom otvoreným mágii. Keď sa dym rozplynie a masky umyjú z tvárí, tím odchádza domov do rôznych miest — až do ďalšej premiéry.

Hru sme uvádzali na divadelných javiskách, v aulách aj v centrách pre utečencov. Vie o nás približne tisíc detí a rodičov. A vďaka knižnému divadielku môže koncept „hraného rozprávania“ fungovať aj bez našej osobnej prítomnosti. Pravidelne organizujeme online stretnutia a konzultácie s odporúčaniami, ako takéto knihy používať pri práci s traumou.

Deti, ktoré prežívajú v novom prostredí konflikty a nemôžu sa so svojou bolesťou zveriť dospelým, sa otvárajú v dialógoch s obľúbenými postavami – hovoria v mene svojich hrdinov alebo dokonca riešia problémy cez rozhovory s „negatívnymi“ postavami v divadle-krabici. Hlavným cieľom je nanovo prehrať akýkoľvek životný príbeh – z pozície obete do pozície silného a nezávislého hrdinu, ktorý píše scenár svojho života vlastnoručne a v reálnom čase. Každé víťazstvo – malé či veľké – sa podľa nás začína práve týmto uvedomením.
 

„Počas núteného putovania svetom som zakaždým stretla nespočetné množstvo odvážnych a silných detí a tínedžerov. Všetci veria v konečné víťazstvo svetla nad tmou! Rozprávala som sa s nimi v utečeneckých centrách, v krytoch, v autobusoch smerujúcich ďaleko od domova aj v cudzích krajinách. Do tohto diela som vložila mnoho dôležitých myšlienok a symbolov, pospájaných ako korálky do náhrdelníka udalostí a úvah o vojne, migrácii a strachu zo stratenia sa v temnote okolností. Našla som pre seba odpoveď: musím svietiť, nezradiť samu seba za žiadnych okolností a deliť sa o svetlo s tými, ktorí ho najviac potrebujú“, hovorí Ivanna Danyľuk.

V marci 2024 sa v Paríži uskutočnili prvé premiéry inscenácie Niečo ako rozprávka pre ukrajinské deti. Príbeh o malej Svetluške, ktorá sa ocitla v bezútešnej temnote, kde sa všetci boja svetla, o jej víťazstve nad strachom a o záchrane celého oceánu pred diktatúrou nenásytného Kalmára, vyrozprávali na javisku ukrajinskí herci-utečenci. Tento príbeh sa spolu s knihou dostal do rúk tristo rodín a centier pre odídencov. Predstavenie podporila zaslúžilá umelkyňa Ukrajiny Natália Buzko (hviezda medzinárodne známej televíznej Šou masiek a spoluzakladateľka odeského Domu klaunov) – práve jej hlas vdychuje život odvážnej Medúze, symbolu našich obrancov a ochrankýň. Ukrajinská skupina Okean Elzy venovala predstaveniu svoju pieseň Čovеn (Čln).

„Myslím si, že naša inscenácia bude zaujímavá nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Dotýkame sa veľmi blízkych tém pre mnohých Ukrajincov – vojny, straty, blúdenia a hľadania dobra uprostred temnej skutočnosti – robíme to ale tak, aby to bolo pre deti pútavé a pre dospelých zrozumiteľné,“ hovorí Denys Fesenko, herec a predstaviteľ postavy Morského vlka. „Mám mladšieho brata. Sledujem, ako dospieva a ako zápasí s novými životnými výzvami. Veľmi si želám, aby nezabudol na dobro, najmä v takých ťažkých časoch. Moja úloha ako herečky je odovzdať deťom vieru a sebavedomie – vieru v dobrú budúcnosť a v to, že nie sú samé,“ hovorí Viktoria Šepšelej, herečka v hlavnej úlohe Svetlušky.

Tento projekt sa netýka len vojny na Ukrajine. Týka sa každej vojny a vychováva nové generácie tak, aby sa vyhli osudu, ktorý postihol nás. Je o tom, že jednota a vzájomná podpora sú to najcennejšie, čo máme, a že len spoločne dokážeme prekonať akékoľvek zvraty osudu. Vojny sa musia skončiť.

„V tomto ťažkom období sa málo myslí na ukrajinské deti. Nie sú obklopené bežným prostredím a známymi ľuďmi. Nemajú kde vidieť divadielko v rodnom jazyku. Len málo ľudí sa zamýšľa nad tým, čo sa odohráva v ich dušiach,“ hovoria vďační rodičia-utečenci.

Momentálne nadväzujeme spoluprácu s Volynským akademickým bábkovým divadlom, aby sme predstavenie mohli hrať nielen v Európe, ale aj v Ukrajine — v centrách pre vysídlených, v krytoch a v nemocniciach. K iniciatíve sa pripojili celoštátna charitatívna organizácia Za slobodu a budúcnosť Ukrajiny, Ľvivská nadácia Západ–Východ a odeská charita Nešama (z hebrejského slova Duša).
Je nádej, že už čoskoro bude môcť malý ukrajinský divák zvíťaziť nad vojnou spolu so svojimi hrdinami.

„Vojna ma naučila, že jediné, čo má skutočnú hodnotu a zmysel, je samotný život. Len život. A šťastie, ktoré robí život plnohodnotným, spočíva v drobnostiach. Takou malou vecou je aj 50-minútová rozprávka. Ale koľko je v nej lásky… ľudskej, bezpodmienečnej lásky. Pred tromi rokmi sme boli neznámymi ľuďmi, každý bol zaneprázdnený svojím životom v rôznych mestách. Teraz prekračujeme hranice krajín zadarmo, len aby sme vytvorili 50 minút radosti. A práve v tom je láska a šťastie. Toto je skutočný život,“ hovorí Iryna Rura, herečka jednej z hlavných postáv, Malého žraloka.
 

říjen 2025