Žijeme osamelé životy, ako dokladajú sociologické štúdie a postpandemická skúsenosť mnohých z nás. Samota môže byť vzpružujúca a poskytovať priestor pre sústredené činnosti, no spoločenská izolácia na nás zväčša dopadá negatívne. Prekonávať ju mnohým pomáhajú nové komunity formujúce sa aj s pomocou online platforiem. Reportérka JÁDU Petra Eller sa pozrela na to, ako jeden klub tvorivého písania okrem praktickej podpory tvorby pomáha svojim členom vytvárať nové väzby a posilňovať ich odolnosť voči náročným situáciám, ktorým vo svojich životoch čelia.
Epidémia osamelosti poznačila celé ľudstvo. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie ňou trpí až 16 percent celosvetovej populácie, čiže 1 zo 6 ľudí. Riešenie sa v podstate zdá jednoduché: združujme sa na základe spoločných záujmov. To môže byť výzvou pre tvorivých ľudí. Tí napríklad píšu príbehy, vďaka ktorým síce unikajú do vlastných svetov, prekypujúcich životom, ale písanie ako činnosť prebieha osamote. A tak skupina začínajúcich autorov s názvom Spisopriatelia, ktorá mala pôvodne slúžiť iba na občasnú debatu o písaní, čoskoro prerástla v symbol odolnosti voči osamelosti.Klub tvorivého písania
Ja som Spisopriateľov objavila pred dvoma rokmi a to v období, keď som všetko vzdala. To najdesivejšie na mojom vtedajšom živote bolo to, že som ani netušila, kedy sa to stalo. Možno som sa pokúsila navštíviť priveľa udalostí, ktoré o sebe tvrdili, že sú bezbariérové, ale pri bližších informáciách som zistila, že je nutné prekonať niekoľko úsekov so schodmi. Možno si priveľa ľudí zhrozeným pohľadom premeralo moje deformity, vozík a pľúcnu ventiláciu. Možno mi priveľa ľudí povedalo, že moja prítomnosť znechucuje ostatných. Možno mi priveľa ľudí dalo najavo, že moje potreby sú záťaž. Možno mi priveľa ľudí odmietlo podať kritiku na moju tvorbu, pretože podľa nich sa nesmie povedať postihnutej žene nič zlé, kvôli čomu moja vysnená životná dráha spisovateľky chradla. Zanevrela som na ľudstvo a na svoje sny, ani som si to neuvedomila.Toho času som sledovala podcasty Aj ty môžeš písať, ktoré vzdelávajú slovenské autorstvo o rôznych aspektoch písania a pripravujú rozhovory so spisovateľmi, novinármi a inými tvorcami pracujúcimi s textom. To všetko s priateľským, často podpichujúcim humorom, aký mi je blízky.
Keď však o niekoľko mesiacov neskôr začali organizovať stretnutia ich sledovateľov, konali sa v bariérovej pobočke Miestnej knižnice v Petržalke. Z toho dôvodu som klub, ktorý si dal meno Spisopriatelia, rovno zatratila. Úplne som odignorovala fakt, že moderátori jeho podcastu Marek Vaňous a Martin Hatala vo svojej tvorbe rôznych žánrov a formátov pravidelne bezchybne prehovárajú o témach zdravotného znevýhodnenia. Označila som to za performatívny aktivizmus, ktorý je omylom prínosný.
Lenže po štvrťroku súkromných sťažností to už moja najlepšia kamarátka nevydržala a napísala podcastu Aj ty môžeš písať komentár: „Bude ďalšie stretnutie bezbariérové, prosím?“ Organizátori do dvoch hodín zmenili miesto udalosti na bezbariérové. Odvtedy ich udalosti už nikdy bariérové neboli. Šokovali ma takým prístupom. Podľa mojich skúseností si takmer každá iná bariérová udalosť začne hľadať výhovorky, prečo neexistuje prístupné riešenie, hoci ich dôvody hraničia s paródiou. Zároveň som sa zahanbila. Uvedomila som si, že to ja som im nedala šancu a tým som ju odoprela aj sebe. Spisopriatelia v tom boli nevinne.
Vycestovala som teda do Bratislavy. So stiahnutým žalúdkom, pretože kvôli celoživotnému odsudzovaniu ma zvykne premknúť sociálna úzkosť. Osobná asistentka ma dotlačila pod Františkánsku vežu v Sade Janka Kráľa, čo je jedna zo stálic lokalít klubu Spisopriateľov. Privítali ma ako každého iného člena – rovnakým tónom, rovnakým pohľadom a rovnakými slovami. Od toho momentu mi začali prepisovať realitu na takú, v ktorej mám možnosť veriť v pozitívny výsledok všetkého, o čom snívam. Dnes mám za sebou prvé spisovateľské a novinárske úspechy a stalo sa pre mňa normou, nie výnimkou, že mám v živote komunitu, ktorá ma podporuje.
Stretnutie klubu tvorivého písania v Sade Janka Kráľa v Bratislave. | Foto: © Archív klubu Spisopriatelia
Starostlivosť, vyčerpanie a písanie ako podpora
Vtedy som však ešte netušila, že zďaleka nie som jediná členka s podobným prežívaním. Aj Korina Krchniaková sa cítila izolovaná. „V momente, keď som narazila na podcast Aj ty môžeš písať, som bola matka dvoch kojených chlapcov na materskej po dvoch rokoch lockdownov. Moje ja bolo tak utlačené do úzadia potrebami rodiny, že som strácala, kto som. Plakávala som od vyčerpania a vyhorenia.“Na stretnutiach klubu vyčnieva tým, že píše poéziu vo viazanom verši. Nezúčastnení diváci však môžu poznať jej hlas, pretože robí narátorku audiokníh či víťazných poviedok literárnej súťaže M.Ú.Z.A. Tá je popredným projektom, ktorý vyplynul z podcastu Aj ty môžeš písať. Popritom je súčasťou štvorčlennej správnej rady občianskeho združenia Spisopriatelia.
Podľa jej vlastných slov si spomína na mnohé konkrétne situácie, prostredníctvom ktorých sa jej vďaka Spisopriateľom zmenil každodenný život. „Prvá taká situácia sa stala, keď hneď na prvom stretnutí Marek povedal: Toto je váš podcasta dal nám priestor navrhnúť, ako by mala vyzerať jeho budúcnosť. Cítila som sa ako dôležitý prvok a stále sa tak cítim. Chcem, aby sa tak cítili všetci naši členovia. Prijatí, pochopení, podporení.“
Ľuboš je nadšenec pre slovanskú históriu a mytológiu. Profesionálne sa venuje marketingu a pre Aj ty môžeš písať vytvoril prvé dva weby. Pred Spisopriateľmi bol aj on presvedčený, že sa musí svojho sna vzdať. „Písať som začal na prelome puberty a vždy som si prial mať v tom úspech. Táto moja ambícia skončila zo dňa na deň, keď mi v roku 2018 náhle zomrela sestra. Zanechala po sebe ročné a trojročné dieťa. Vzhľadom na komplikované rodinné vzťahy sa nenašiel žiadny rodinný príslušník, ktorý by sa o moje netere postaral – hrozil im detský domov. Tak som sa rozhodol, že si ich zoberiem na starosť. Toho času som s vtedajšou priateľkou už mal aj vlastnú ročnú dcéru.“
Po čase sa však veci ešte skomplikovali – Ľuboš ostal na adoptívne dcéry sám a biologickú dcéru má v zdieľanej starostlivosti. Kvôli nedostatku času, ale aj emocionálnej ťažobe zo straty jeho jediného súrodenca úplne prestal písať. Život rozdelil výhradne medzi prácu a deti. Dnes do takého rozprávania dokáže zapojiť aj štipku humoru – napríklad vraví, že dve deti vyhral.
Rady, ako sa zlepšiť v písaní, ktoré zazneli v podcaste Aj ty môžeš písať, v ňom hneď zarezonovali. Rozhodol sa, že sa začne zapájať do súťaže M.Ú.Z.A. Ide o skratku Mesačná Úloha pre Začínajúcich Autorov – táto literárna súťaž totiž každý mesiac prijíma poviedky do 10 000 znakov. Ľubošovi sa to pozdávalo ako zvládnuteľný cieľ. Jeho poviedky sa často umiestňujú na vysokých priečkach a raz si odniesol aj Cenu poroty. No hlavne sa mu takto podarilo navrátiť k zvyku písať.
„Mám teóriu, že písanie je jedným z pilierov života, ktorý potrebujem na to, aby som vedel byť dlhodobo šťastný. Spisopriatelia mi v tomto výrazne pomohli.“ Takmer rozprávkovým šťastným koncom sa stalo to, že si medzi Spisopriateľmi našiel priateľku. Tá hľadala pomoc niekoho, kto by sa vyznal v sociálnych sieťach a marketingu. Popritom, ako jej Ľuboš radil, medzi nimi preskočila iskra a odvtedy tvoria šťastný pár.
Cesta von z apatie
Kam Pribišová po pedagogickej strednej škole študovala vysokú školu výtvarného umenia. Počas vysokoškolského štúdia prestala vidieť zmysel vo svojej životnej ceste, kvôli čomu jej život zaplnil stres a apatia. „Úplne som si prestala veriť. Mala som pocit, že nič nedokážem a nie som dôležitá. V roku 2024 som prostredníctvom Spisopriateľov dostala príležitosť stať sa porotkyňou Martinus Ceny fantázie, a to ako jedna z najmladších ľudí v klube. Vnímala som to ako obrovskú príležitosť. Zároveň to pre mňa predstavovalo extrémne dôležitý moment, pretože mi ľudia opakovali, že mi dôverujú a som zodpovedný človek. Vtedy mi došlo, že môžem dokázať veľké veci.“Vďaka celkovej medziľudskej podpore zo strany Spisopriateľov onedlho našla odvahu prevziať život do vlastných rúk – predčasne ukončila štúdium, odsťahovala sa do Fínska a objavila životnú cestu, ktorá ju napĺňa. Tou je editorstvo. Vo voľnom čase píše vlastné poviedky, v ktorých prostredníctvom magického realizmu rieši otázky, podstatné pre jej aktuálny život.
Dnes by túto usmievavú a komunikatívnu členku správnej rady snáď žiaden člen klubu Spisopriatelia ani zďaleka neoznačil za apatickú a stratenú. Naopak – ľudia zvyknú žiadať o radu Kam. „Fascinuje ma, ako veľmi sa všetci líšime, ale vďaka tomu, že sme ochotní komunikovať, nachádzame veci, ktoré nás vzájomne spájajú.“
Vyrovnávanie sa s katastrofou
Hlas Miroslavy Vaníkovej môžu poznať poslucháči Rádia Regina Východ, okrem iného vďaka jej rozhlasovému blogu Vlakotúra po východe. Aj ju literárna súťaž M.Ú.Z.A. zachránila pred psychickým zrútením. „V októbri 2024 nám vyhorel byt, kým sme boli na prechádzke s deťmi. S manželom, so štvormesačným a dva a polročným synom sme prišli takmer o všetko. Dvadsaťštyri hodín denne som bola v pohotovosti. K starostlivosti o maličké deti sa pridala byrokracia a zabezpečovanie domova. Podpísalo sa to na mojom fyzickom a psychickom zdraví.“Napriek všetkému si každomesačne dopriala dve hodiny, aby napísala súťažnú poviedku. A vyplatilo sa: v zbierke poviedok s názvom Bufet príbehov: Prstom po oblohe bude mať publikované až tri ocenené poviedky. O tom, že za prvú z nich získala Cenu poroty, sa dozvedela pár dní po požiari. V tomto temnom období to bola jedna z mála vecí, ktorá jej vyčarila úsmev na tvári.
„V decembri 2024 sa otvorila divízia Spisopriateľov na východe. Nikto na mňa ľútostivo nepozeral. Nikto sa nepýtal: Ako to zvládate? Čo deti? Kedy budete doma?, ale rozprávali sme sa o písaní, o svetoch, napísali sme si rýchlu poviedku… Dovtedy mi traumy nonstop bežali v hlave ako film. Spisopriatelia mi pomohli presmerovať svoje myslenie. Neutápať sa v žiali a nebáť sa neustále, čo bude ďalej, ale tešiť sa, hoci aj z maličkostí.“
Nahrávanie podcastu | Foto: © Archív klubu Spisopriatelia
Komunita
Keď Monika Vranková práve nesedí na schôdzach správnej rady ako predsedníčka občianskeho združenia Spisopriatelia či stretnutiach rovnomenného klubu, najradšej rozmaznáva svojho pomeraniana. Pôsobí ako vysokoškolská pedagogička a senior editorka v európskom nakladateľskom dome. Pri prvom stretnutí týchto začínajúcich autorov si taktiež vydýchla. „Pred založením Spisopriateľov bol môj život hektický a plný povinností. Cítila som neustály tlak podať maximálny výkon. So Spisopriateľmi mi síce práce pribudlo, no získala som aj komunitu spriaznených duší. Často som sa cítila odsudzovaná skôr, než ma niekto naozaj spoznal, pretože nezapadám do bežných šablón. Som paradox modernej ženy. Vždy sa vyobliekam a namaľujem, preto ma ľudia na prvý pohľad považujú za povrchnú. Ak sa však nebojím prejaviť svoju osobnosť a intelekt, zdám sa im príliš odlišná. Práve preto som váhala, či prísť na prvé stretnutie.“Napokon však kľučku dverí bratislavského podniku stlačila. Označuje to za jedno z najlepších rozhodnutí vo svojom živote. „Spisopriatelia ma naučili spomaliť a uvedomiť si, že aj zastavenie je súčasťou cesty. No predovšetkým, že moje rôzne stránky sa nevylučujú, všetci sme si rovní, a to je oslobodzujúce.“
Marek Vaňous si najčastejšie sadá do režisérskej a producentskej stoličky dokumentárnych filmov či kampaní pre neziskové organizácie. V čase, keď zakladal podcast Aj ty môžeš písať a klub Spisopriatelia ešte netušil o žiadnom zo životných príbehov, ktorým tieto projekty napokon pomôžu. Jeho dôvodom pre ich založenie bolo to, že nevedel nájsť spôsob, ako sa naučiť lepšie písať. Slovenský vzdelávací systém bol preňho od detstva neuchopiteľný. Internetový obsah o písaní zasa cieli na anglicky hovoriace autorstvo, čo nie je vždy aplikovateľné pre tých, ktorí píšu po slovensky. Sám však v Spisopriateľoch objavil hlbší zmysel. „Bol som dosť emocionálne dieťa, ale vyrastal som v komunizme, ktorý emócie veľmi neprijímal. Neskôr som roky pracoval ako komentátor a moderátor, čo ešte zvýšilo tlak potláčať emócie, aby som bol konštruktívny. No teraz sa vďaka Spisopriateľom učím, že moje emócie sú dôležité a ja som dôležitý.“
Jeho cieľom do budúcnosti je vybudovať Spisopriateľov ako samostatne funkčnú komunitu, ktorá spája ľudí na základe príbehov a aktívne pôsobí vo všetkých produkčných článkoch tvorby a vydávania literatúry. To sa mu postupne plní nielen vďaka správnej rade. Spisopriatelia majú už viac ako 150 členov, pričom na každom stretnutí niekto iný z nich prevezme úlohu vedúceho workshopu, aby ostatných poučil o svojej špecifickej expertíze. Vďaka vzájomnej spätnej väzbe tento klub už určitú dobu dominuje rebríčkom mnohých literárnych súťaží naprieč Slovenskom a žánrami.
Každomesačné stretnutie sa síce skončí, ale to neznamená, že Spisopriatelia osamejú. Ich kontakt prostredníctvom Discordu či stretnutí na iných udalostiach sa totiž nepretrháva. V rovnakom duchu sa nesie predstava zakladateľa Mareka Vaňousa: „Pokiaľ sa niekedy cítite plní emócií, hanbíte sa za ne alebo ich neviete spracovať, nemusíte v tom byť sami. Veľa ľudí si neuvedomuje silu príbehov. Ja si myslím, že často je to ten najlepší spôsob, ako niečo zo seba dostať – verbalizovať to, preniesť sa do fiktívneho sveta a prežiť tam reálnu emóciu. Ak máte čo i len trošku schopnosť alebo chuť otvoriť sa, tak existuje umenie a rôzne komunity – v našom prípade Spisopriatelia.“
Pozn. red.:
Táto reportáž rozpráva o subjektívnych skúsenostiach niekoľkých členov klubu Spisopriatelia. Kým rôzne komunity môžu byť nápomocné v prekonávaní izolácie, v prípade psychických problémov je najdôležitejšie vyhľadať odbornú pomoc.
Tento článok bol uverejnený v rámci PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. JÁDU realizuje tento projekt, spolufinancovaný EÚ, spolu s ďalšími šiestimi redakčnými tímami zo stredovýchodnej Európy pod vedením Goetheho inštitútu. >>> Viac informácií o projekte PERSPECTIVES
listopad 2025