Rituály a kontinuita  Rusínsky roadtrip

Oslava ako rituál, rituál ako pomôcka pre pamäť. Pre Rusínov – národ s vlastným jazykom, no bez štátu, ktorý historicky čelil mnohým asimilačným tlakom aj dôsledkom ekonomickej emigrácie – predstavujú rituály tmeliaci prvok, ktorý prispieva ku kultúrnej kontinuite. Joe Palaščák sa pre JÁDU vydal na roadtrip po cintorínoch a oslavách v rusínskych obciach na východe Slovenska.

„Si z Ňagova? Lebo my v Ňagove si všetci tykáme.“
„Nie som, ale mama je odtiaľto. Hanka. A ten, čo tam pije, je môj bratranec.“
Pozrú sa tým smerom. Mlčia. Asi som netrafil tú časť rodiny, na ktorú som mal byť hrdý.
„Aj Gabika je moja sesternica.“ Ožijú. Toto je populárnejšia časť rodiny.
„Jej otec, Miško, bol super chlap.“ Takže som prijatý do partie.
„Piješ?“
„Nie, šoférujem. Večer idem domov.“

Neprehovárajú ma na pitie. Nenútene sa porozprávame. Zoznámime sa, so všetkými si potykám. A odfotím ich. Je to ako s čajom v Anglicku. Prvú ponuku odmietnete, pri druhej sa ošívate, pri tretej sa necháte prehovoriť a ten bloody earl grey si dáte. Rituály. Nepísané dohody o tom, ako to chodí. Rituál pitia sa zmenil. Pred desiatimi rokmi mi kamaráti Rusnaci nedali pokoj, kým som si neuhol. Alebo sme sa ten večer pohádali, ak som nepil. Ale čo stále o tom alkohole? Chcelo by to osobitnú reportáž o pití? Nie. Nejde oň. Ide o tie konverzačné tance a spoločenské hry, počas ktorých sa ukáže, či vieš, o čom je reč. Či poznáš tie správne slovné zvraty. Či si náš. Príslovie „Rusnak má rozum len doobeda“ hovorí o sklone k alkoholizmu, čo zahmlieva myseľ už za svetla. Dnes to už neplatí.

Dnes večer v Ňagove, malej dedine na severovýchode Slovenska, na území, kde žijú Rusíni, premietajú film. Najprv sa ľudí pýtam, či ich môžem fotiť, potom, keď si ma zaradia, keď zistia, že som ich, ma pýtajú o fotku sami.
 

Diaspora

Moja americká rodina si pamätá recepty, podľa ktorých piekli a varili ich mamy. Na rodinné stretávanie sa. A na to, že niekedy v detstve tomu jazyku museli rozumieť, asi ním aj hovorili. Dnes vedia len pozdravy a želania. A pýtajú sa na „poppy seed roll“ – koláč, čo v USA neupečieš, lebo mak je opiát. Na Slovensku im makovník dáme a sú unesení. Rovnako z lokší. Príbeh s Američanmi začal v jednej vetve rodiny pred 120 rokmi. Väčšina súrodencov emigrovala, dvaja sa vrátili, jeden z nich si z peňazí z baní založil kováčstvo.

Sto rokov potom v Rozhanovciach tete Melanke zaklopal sused, že po dedine od domu k domu chodia Američania a hľadajú Palaschak family. Prišli na to, že sú Slováci. V Amerike chodia na folklórne slávnosti, Richard má plnú knižnicu kníh o Slovensku. Joyce, jeho manželka, má vraj ukrajinský pôvod. Jej predkovia sú z Podkarpatia. Minulý rok som ich bol navštíviť. Hovorím o tom, že Rusíni obývali karpatský oblúk, že Rusíni boli väčšinou gréckokatolíci ako naša rodina a slovensky nehovorili… Joseph sa ma znepokojone a naliehavo pýta:
„So who are we?“

Pred desiatimi rokmi stretol svojich príbuzných na Slovensku. So sestrou vedeli, že ich mama posiela kamsi balíky detského oblečenia. Ukážem im vetrovku, ktorú tu nosí už tretia generácia detí. Poznajú ju. Nosili ju aj oni. Stretli ľudí, s ktorými bola v kontakte ich mama. Takže sú Slováci?
„I think we are Ruthenians.“

Všimol som si, že menu našej rodinnej vianočnej večere je iné ako ostatných mojich rovesníkov. Skôr chudobné ako štedré. Všimol som si, že z takmer štvrť miliónového mesta sa na najvýznamnejší sviatok v gréckokatolíckom chráme ráno o piatej stretne len pár sto ľudí. Potácam sa ako predškolák na električku. Ledva som vstal. Budí ma ranný chlad. Štyridsať dní som sa postil. Vravím si, že keď vyrastiem, toto už robiť nebudem. A dnes tu ťahám svoje deti. Každý rok. Znova.

Rituál je mnemotechnická pomôcka. Opakuje sa každý rok. Určuje, kým si. Môžeš sa to učiť ako poučku a pamätať si, kde sú strategické podniky a aké suroviny vyvážame. Alebo to môžeš zažiť. Spievanie tých istých piesní. Na každú časť roka sú iné. Sviatky naviazané na cyklus roka. Majú pravekú vrstvu, ktorá súvisí so splnom a novom – to vysvetľuje, prečo rovnaký sviatok každý rok pripadá na iný dátum. Nedeľa Veľkej noci pripadá na prvú nedeľu po prvom splne po jarnej rovnodennosti. Alebo tak nejak. Je to mentálna vrstva lovcov a zberačov. Potom prišli pastieri. V horách je poľnohospodárstvo slabé. Živočíšna výroba je istejšia. Do tohto cyklu sa naštepil židovský a kresťanský vplyv. Na Kvetnú nedeľu nesieme do chrámov vetvičky. Dá sa to interpretovať biblicky (Ješuovi mávali ratolesťami), ale aj ako pohanská historická vrstva – sviatok prechodu zo zimy do jari. Obetujeme v drevených chrámoch jedlá. Ich zostava – šunka, vajcia, pečivo, soľ, zeleninové omáčky, pálivé šaláty – sú variáciami menu židovskej sederovej večere. Rusíni prispôsobili jedlá tomu, čo rastie a žije na ich území, nie na Blízkom východe. Ale inak sme kupodivu celkom presní. Rituál je presný.

Všimol som si, že ma určuje skôr to, čo ma niečo stálo, než to, čo som len tak dostal. Chce to sebaprekonanie, keď mám opakovať naučený vinš aj tete, ktorej nedávno zomrel manžel a ona sa pri sviatočnej piesni rozplače. On spieval veľa a dobre. Nechcem tam byť, som dieťa, ale viem, prečo je to ťažký moment. A ja ho mám niesť. Ja som ten ďalší, kto zopakuje rituál. Prečo to nerobia dospelí? Prečo to má urobiť dieťa?

Som dospelý. Slávil som sviatok aj bez rusínskych zvykov, honosne, s kúpeným jedlom, bez skorého vstávania a spoločného slávenia v chráme. Mal som pocit, že som sviatok duševne prespal. Bolo to priľahké. Nič ma to nestálo. Akoby bolo vo mne volanie, hlad. „Toto nie som ja. Zázrak sa nestal.“ Kedysi som mával nároky na kazateľa a chcel som, aby bol charizmatický. Chcel som hlbokú teológiu. Dnes prídem medzi ľudí, spolu opakujeme jednoduché melódie. Trikrát, šesťkrát, deväťkrát. Cítim pokoj. Maľby sú insitné, toto nie je sixtínske umenie, vzduch je vydýchaný a kadidlo to nezlepšuje. Som súčasťou skupinového rituálneho potvrdzovania identity. Čudujem sa Bohu, že sa k tomuto priznáva. Že sem chodí a má z toho radosť. Tiež bol chudobný a býval v maštali. Kariéru urobil na periférii, na okupovanom území jednej banálnej rímskej provincie. S Rusínmi, perifériou a menšinovosťou je to podobné.

Historická skúsenosť Rusínov

Čo je to za národ? Medzi znaky národa patrí spoločný jazyk. Ten majú oficiálne Rusíni od roku 1995, kedy bol kodifikovaný na Slovensku. Ale Rusíni žijú aj v Poľsku, Maďarsku, Ukrajine, Rumunsku aj Srbsku. Americkú emigráciu teraz opomeňme. Rusíni síce obývajú už niekoľko sto rokov jedno územie, akurát že to územie malo podobu Rusínskej autonómie v rámci medzivojnovej Československej republiky presne jeden deň. Národy majú spoločnú historickú skúsenosť. V rokoch 1914 – 1917 množstvo Rusínov a predstaviteľov rusínskej inteligencie bolo odvlečených, väznených a zabitých v rakúsko-uhorskom internačnom tábore v Talerhofe. To bolo naposledy, čo mohla byť rusínska historická skúsenosť spoločná. Od konca Prvej svetovej vojny Rusíni už nikdy nežili v jednom štátnom útvare. A tak kým tí poľskí a ukrajinskí zažili v roku 1947 v rámci operácie Visla masové presuny obyvateľstva, ostatní žijúci v iných štátoch túto skúsenosť nezdieľali. V rámci tejto akcie presídlili 140 000 ľudí.

Národy mávajú hymny, vlajky, spoločné hospodárske väzby… Aké perspektívy má národ, ktorému toto chýba? Ako odolá asimilácii? Vďaka čomu pretrvá?
Odpoveďou sú rituály.

Roadtrip, cintoríny

V lete 2025 sa vydávam na roadtrip, ktorého cieľom je rusínska obec Ňagov - rodná obec mojej mamy. Zámienkou je premietanie filmu na miestnom futbalovom ihrisku. Ale aj možnosť stretnúť rodinu. A cestou sa zastaviť na niekoľkých ďalších miestach. Doteraz som nikdy nebol v kostole pri zatopenej obci, kde bol môj starý otec z otcovej strany farárom. Obec zatopili, keď stavali vodnú nádrž Domaša. Mala byť zdrojom pitnej vody aj regulovať opakované jarné záplavy rieky Ondava. (Pridaj priemyselné poľnohospodárstvo, globálne otepľovanie a vysychanie vodných zdrojov a dnes to vyzerá ako ekologická katastrofa.) Moji strýkovia rozprávali mýtické príbehy o vodných víroch, čo ma stiahnu do hĺbky. Vraj vznikajú nad studňami, ktoré zostali z pôvodnej dediny. Chladná voda zo studne rozprúdi rozohriatu na povrchu. Žiadne studne nezostali. Všetko dôsledne zrovnali buldozéry. Vidím však analógiu medzi socialistickým hydrologickým inžinierstvom, ktorého dôsledky dnes vyzerajú ako ekologická katastrofa, a socialistickým sociálnym inžinierstvom, ktoré na 40 rokov rozhodlo, že Rusíni ako národ neexistujú, sú to iba Ukrajinci žijúci v susedných štátoch.

Moje reportážne putovanie sa pohybuje na škále, na ktorej najtemnejšom konci sú cintoríny, miesta bez nádeje. V jej jasnejšej časti sú prebiehajúca rekonštrukcia múzea svetového významu, ľudia sťahujúci sa naspäť do opustených obcí – vyhliadky sú jasnejšie. Začínam na cintorínoch. Sú to miesta bez viditeľných perspektív. Za pekný výhľad z nich na vodnú nádrž Domaša vďačia tomu, že bývajú v kopci nad kostolom. Ak aj obec v údolí zatopia, ak aj zbúrajú kostol, hore, pod lesom, zostane stáť cintorín.
 
Prvý cintorín ku ktorému idem, nie je rusínsky. V chotári obce Domaša - Dobrá je opustený židovský cintorín. Cintorín leží vysoko v lese nad nádržou a teda aj ďaleko od zaplavenej obce. Občania obce Dobrá v štyridsiatych rokoch sledovali deportácie svojich susedov a dvadsať rokov na to sami opúšťali svoje domovy a sledovali ich asanáciu. Cintorín je ohradený vysokým plotom.

Prechádzajúc okolo vodnej nádrže vidím, že hladina je kvôli pretrvávajúcemu suchu tak nízko, že veľká výletná loď kotví v strmom brehu ďaleko od hladiny – na mieste, kde by normálne mala byť voda. Blízko je luxusný jachtársky rezort. Je naozaj krásny. Na svadbu tu prichádzajú skupiny ľudí. Je sparný deň, k vode a lodiam v údolí je teraz ďaleko. Ale oslava bude bujará.
 
Presúvam sa do Petejoviec. Cintorín je to jediné, čo z obce zostalo. Hroby sú stále udržiavané, lebo potomkovia pochovaných žijú - nie ako na židovskom cintoríne. Stále sme však na temnej strane škály perspektív národa. Jednotlivé hroby sú udržiavané, lebo starostlivosť o ne leží na pleciach jednotlivcov. Dom smútku je však v dezolátnom stave – na udržiavanie takejto stavby nestačí individuálna iniciatíva, treba silu komunity alebo inštitucionálnu podporu, ktorá však chýba.
  Na druhom brehu a niekoľko desiatok minút cesty autom je Valkov. Tu bol môj starý otec pred päťdesiatimi rokmi gréckokatolíckym farárom. Petejovský a Dobranský kostol bol zrovnaný zo zemou, ale vo Valkove gréckokatolícky kostol stál dosť vysoko nad plánovanou priehradou. Škála perspektív sa trochu vyjasňuje. Po minulosti tu ostali hmatateľnejšie stopy. Kostol je funkčný. Rusíni tu stále žijú.

Sme na hornom konci vodnej nádrže, ale ak by sa človek chcel dostať k vode, musí kráčať stovky metrov cez hustú burinu. Kráčam cez porast a pod nohami mi praštia vápenaté schránky vodných živočíchov, mušlí. Z ich výživných tiel rastie hustá tráva.
 

Premiéra filmu

Vo vedľajšej obci Ňagov, odkiaľ je moja mama, dnes premietajú film Na prahu domoviny. Natočilo ho rusínske občianske združenie Zrkadlo regiónu. Dokument tematizuje spôsoby, ako si udržiavať svoju identitu. Folklórom, opravením pôvodného starého domu, stretávaním sa, písaním, spevom... Vchádzame do areálu futbalového ihriska. Pod altánkom sedia desiatky ľudí, jedia guľáš a pijú limonádu, ktoré hradí obec.

Rozprávam sa s miestnym starostom Vladom Roháčom. Pýtam sa ho na demografiu. Pred pätnástimi rokmi som sa v novembrovom daždi na dušičky prechádzal po dedine jedine z pôžitku z „ruin porn“. Dnes je väčšina domov obnovených, obec stavia novú oddychovú zónu. Viem o trende, podľa ktorého sa sídla, ktoré sú viac ako štyridsať minút jazdy od päťdesiat tisícového mesta do roku 2050 pravdepodobne vyľudnia. Ale v Ňagove pribudli mladé rodiny. Dôvodom je nižšia cena nehnuteľností (tu kúpite dom v cene bytu v Prešove) a možnosť pracovať remote. Ľudia sa vracajú zo zahraničia. Po rokoch v Taliansku sa sem vrátila aj moja sesternica Gabika Košická. Prečo? „Lebo v Bratislave sú už všetci.“ Smejeme sa, pokračuje: „V cudzine si stále cudzinec. Nikde nezapadneš. Tu je srdce.“

Zdraví ma teta Maňa. Vraj dobre vyzerám.
„Čo ja, ale aké ste vy kočky. Ešte aj s ružovými vlasmi.“ A vznikne fotka, kde sa smejú spolu s Gabikou.

Toto je najjasnejšia časť na škále môjho putovania. Mamičky s kočíkmi, dav ľudí, mierna zábava, nohejbal na ihrisku, skákacie hrady, nafukovacie plátno, film o zvykoch, minulosti aj súčasnosti života na tomto území. A veľa blízkych tvárí. Aj sledovanie filmu je forma rituálu. Dramatické umenie v jeho európskej podobe sa v starovekom Grécku formovalo počas Dionýzií - sviatkov viazaných na cyklus roka. Podľa štruktúry týchto drám, ktoré opísal Aristoteles, sa aj dnes točia filmy. Film sa oslobodil od jarných osláv, kdekoľvek a kedykoľvek môžeš zažiť rituálne zladenie medzi divákmi - spolu naraz a na jednom mieste.
 
Pokračujem v rozhovore so starostom. Poznám ho ako uja Vlada už desaťročia, ale až dnes sa dozvedám, že spoluzakladal Rusínsku obrodu – národno-kultúrnu organizáciu Rusínov na Slovensku. V roku 1989 padla totalita, v roku 1990 sa niekoľko ľudí, vrátane neho, stretlo s predstaviteľmi Kuľturnej spilky ukrajinskych truďaščich, Kultúrny spolok ukrajinských pracujúcich. To bola organizácia pod priamym dohľadom Komunistickej strany, slúžiaca na ukrajinizáciu Rusínov. Rusíni povedali, že chcú zakladať Rusínsku obrodu. Odhovárali ich, vraj sú „generáli, ktorí si hľadajú armádu“. Nedali si povedať a vznikla nová organizácia, neskôr založili Radu rusínskych regiónov Slovenska. Ale prečo zakladať organizácie, prečo si nežiť svoju identitu súkromne? „Jednému dobre len peniaze deliť.“ Odpovedá Vlado Roháč.

Spomenul som si na Petejovce. Jednotlivci vedia udržiavať svoj vlastný priestor – hrob po predkoch, trávu okolo neho. Na opravu alebo vybudovanie chrámu treba komunitné zastrešenie. Bez synergie súkromného a verejného to nefunguje. Rada rusínskych regiónov Slovenska dnes pôsobí v 52 mestách a obciach, zastupuje reálne potreby reálnych ľudí. Aby vytvorila inštitucionálnu podporu pre udržanie identity.

Pýtam sa, čo by chcel ujo Vlado v rámci budovania identity podniknúť.
„Obnoviť koledovanie pred Vianocami. Každý rok sme chodili po dedine s koledami. Korona to pokazila. A teraz to zas rozbiehame.“ Takže zasa rituály. Spoločné stretávanie sa. Sezónne piesne v národnom jazyku. Spoločný pocit dedinčanov, že aj temnú časť roka prekonajú vďaka sile komunity a zázraku, čo sa práve deje.

Starostov syn, Vlado Roháč mladší, je hercom v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove - rusínskom divadle. Perspektívy teda sú.

Po konci premietania mi dcérka Deborka hovorí: „Tata, chcem sa učiť rusínsky.“
 

září 2025