Starý svet košických Rómov  Vartovanie: medzi svetmi

Dvere jedného z bytov na košickom sídlisku Nad Jazerom sa otvárajú, začína vartovanie – rituál bdenia a sprevádzania zosnulého až do pohrebu. Tento čas na rozhraní dvoch svetov rámuje spomínanie urbánneho topografa Maroša Juhása na svojho starého otca a jeho svet – starý svet košických Rómov, ktorý ho formoval a ktorý je dodnes citeľný v jazyku a povahe Košíc.

15. január 2022

Už som v čiernom a sedím v taxíku na Jazero. Len pred chvíľou volala mama, že dedo zomrel. Dívam sa z okna a predýchavam. Začína vartovanie. Už tuším, že táto strata bude vrstevnatá. Budem ju lúpať vrstvu po vrstve a zakaždým, keď si už budem myslieť, že som v jej centre, zistím, že je tam ďalšia. Otvárajú sa mi dvere do bytu, zrkadlá sú už zakryté a rodina spolu. Ešte to neviem, ale veľakrát sa sem už nevrátim. Neuvedomujem si ešte ani to, že strácam priamy kontakt so svetom, ktorý ma formoval. Viem len, že mám povinnosť ráno vstať a odkráčať na cintorín vybaviť to, čo som mu sľúbil.

Už v momente, keď ma jeho svokra zdvihla prvýkrát nad hlavu a zakričala muršóro (chlapček), bola vdovou a žila v tomto veľkom byte sama. Okrem jej samoty tu bolo ešte cítiť všetkých ľudí, ktorí jej životom prešli. Šuflíky mi vydávali plno artefaktov, ktorými som si dopĺňal mozaiku jej rozprávania. Práve toto bola a je moja trvalá fascinácia. Poznávanie sveta, do ktorého som sa zrodil a aký bol, než som sa zrodil. Najlepším portálom doň boli príbehy prababky Rozálie a deda Fera.

Ako dieťa som tu strávil plno času. Žlté linoleum a tikanie hodín z kuchyne. Občasné bzučanie chladničky a vzdialené dunenie električky. Gauč so živou čipkou tieňa brezy stojacej pred oknami. Snehobiele posteľné prádlo, do ktorého som si ľahal. Toto bol rámec, ktorým som vstupoval do jej života. Priestor pýtať sa.
 

Starý svet košických Rómov

Jej otec sa volal Silvester. Do Košíc vraj prišiel z Čadce. V jej podaní sa mi stále zobrazoval ako dôstojný a vážený človek. Na svoju dobu a pôvod v podstate neuveriteľne progresívny. Ženu si našiel v košickom Tábore, v štvrti na okraji mesta, kde košickí Rómovia vtedy žili. Vraj mu doň pravidelne a rada utekala, aj keď ju nasťahoval do rodinného domu s gazdovstvom na predmestí. Prizvukované mi bolo najmä, že mal dvere otvorené aj v hoteli Schalkház medzi lokálnou smotánkou. Mal mať podnikateľského ducha a bol kováčom.

Škola nemala v jej rozprávaní veľa miesta. Len že sa v nej nepísalo do zošitov, ale na malé tabuľky. Že sa v nej fyzicky trestalo a že sa z nej dalo, na rozdiel od tej mojej, utekať. Veľa som sa jej pýtal na vojnu. Nedokázal som si ju tu predstaviť. V očakávaní filmových bojových scén som ale dostával len obrazy, ktorým som celkom nerozumel. Pokoj od nyilašov si skúšali zabezpečiť označením vlastného domu ako ohniska tuberkulózy. Nepomohlo. Aj tak vraj prišli a niečo spravili ich mame aj staršej sestre Ilone. Nikdy som celkom nerozumel, ako unikli transportu. Mám pred očami len scénu toho, ako uteká ostrihaná a zahanbená domov. Až dnes už tuším, že ich pravdepodobne odchytili v rámci dobových „hygienických“ opatrení a ostrihali dohola. Silvester sa vraj musel skrývať v okolí mesta a dvere mu v Schálkháze už neotvárali.

Dokonalo naškrobené periny

Jej muž prišiel do Košíc po vojne z neďalekej dediny. Z Janovíka. Gravitačné pole Košíc začalo hutnieť. Bodom, v ktorom sa vďaka tomu pretli, mala byť nejaká studňa. Transcendencia prababkinho bytu pre mňa spočívala aj v tom, že aj keď som sa s jej mužom na tomto svete tesne minul, stále mi v ňom pripadal prítomný a citeľný. Prababka vyžarovala energiu ženy, ktorá musela na chrbte odniesť veľa a často sama. Zomreli jej prvé dvojičky aj brat. Aj napriek tomu, že sa milovali, jej muž nebol etalónom vernosti. Spôsob, akým ju život učil a skúšal, brala s tichou pokorou. Prijímala ho v trpezlivosti, v dokonalej čistote svojho domova, vlastného zjavu a prejavu. V ľubozvučnej slovenčine i maďarčine, ktorou sa ľuďom na ulici prihovárala. Bola pokračovateľkou otcovej dôstojnosti. Vychovala mnoho detí, nie len svoje.

Dvere mala otvorené vždy a najesť dostal každý. Práve v tom spočívala jej ušľachtilosť, nie v povolaní. Peniaze nosila domov z všednej práce. Z prípravy nových bytov na odovzdanie a z upratovania socialistických úradov. Musím dnes žasnúť nad poznaním, aký obrovský vplyv dokáže mať aj zdanlivo jednoduchý človek. V poslednej fáze svojho života mi stihla vytýčiť roviny mojich celoživotných záujmov. Doznieva a premieta sa v každom z nás, čo sme si ako deti líhali do jej čerstvých, dokonalo naškrobených, dokonalo vyžehlených, dokonalo snehobielych perín. Tu mi hovorila o sebe a o nás. S maličkým tranzistorom hrajúcim pod vankúšom a neúnavným v tranz uvádzajúcim škrabkaním.
  Žili skromne. Pradedo so súrodencami robil v dopravnom podniku. Roky vozieval tisíce ospalých tvári skorým ránom do železiarní. Ostal po ňom preukaz Řidiče elektrických drah a pár cool fotiek. Jednu z nich síce neviem nájsť, no mám ju vytetovanú v hlave. So sestrou Jolanou sú oblečení v rovnošate a ležia v tráve pred električkou. Robila sprievodkyňu. Brat Gejza mu pravdepodobne šiel so svojim spojom naproti tisíckrát a tisíckrát si iste blikli a zvonili na pozdrav. Môj ďalší ancestrálny impulz. Ako dieťa som električky miloval. Na mesto som sa najradšej díval spoza ramien ich šoférok a šoférov. Z tejto perspektívy sa zrodil záujem o mesto, ktorý dodnes nedokážem vyčerpať. Bolo mi ľúto, že som sa s ním minul. Vraj by sme sa zbožňovali.
  Prarodičia dostali ako čerstvý pár najprv starý pivničný byt v centre na Štúrovej. Keďže sa nové byty stavali v tisícoch, netrvalo dlho, kým aj oni jeden dostali. Najprv na Podhradovej, kde vraj boli rómske rodiny dosť ojedinelé. Len pár brán ďalej od nich žila ešte jedna rodina plná chlapcov. Obe rodiny neskôr dostali väčšie byty na Jazere. Dokonca v jednom dome, v dlhej panelovej doske, kde ich delilo len niekoľko stien. Deti z oboch rodín k sebe inklinovali a trávili spolu veľa času. Tu je niekde aj počiatok lovestory babky Evy a deda Fera, z ktorej vzišla moja mama. Čistá karmická väzba.

Rôzne stratégie prežitia

Keď nad nimi spätne uvažujem, zdá sa mi, že každý z nich mal nejakú podvedomú stratégiu vyrovnávania sa s vlastným pôvodom. Tuším, že im okolie dávalo pocítiť ich inakosť a že im to životy neuľahčovalo. Často si spomeniem na príbeh, ktorý sa v rodine podával ako úsmevná príhoda. Babkinu sestru Ruženu prichytili, ako sa kúpe v mlieku. Nechcela byť tmavá. Keď na to dnes myslím, príde mi to ľúto. Neviem si predstaviť, čo iné mohlo motivovať snahu zmyť zo seba svoju podstatu než zraňujúce slovo, pohľad alebo kľudne aj dotyk.

Aj keď obe strany mojich prarodičov delila len sekvencia stien, aj keď im slnko padalo do okien pod rovnakým uhlom, do identických bytov a na rovnaký odtieň kože, ľudia to boli iní. Rodičia deda Fera sa asi snažili obstáť cez zvláštnu ctižiadostivosť, ktorá sa manifestovala v tlaku na vzdelanie synov i v neprijatí nevesty. Niežeby ich k tomu oprávňoval ušľachtilejší pôvod. Aj oni mali čerstvo v pamäti perzekúcie, chudobu a koncentračný tábor v Komárne. Babka im pre deda proste nebola dosť. Nikdy neobmäkli a nikdy ani poriadne nebrali synove deti na ruky. V trápnych momentoch si plietli mená vnúčat a pravnúčat. Ja som ich asi najčastejšie vídal z balkóna. Kráčali pod ním odťažito. Hlavu na pozdrav zdvihli len málokedy.

Dedo Fero

Ich syn bol v tomto ich dokonalý protiklad. Nízky pán s pupkom, veľmi férový, starostlivý a láskavý. Schopný byť pre svoje deti a vnúčatá prítomný a angažovaný v ich životoch. Nemal som hlavu na matematiku, no on hej. Po práci mi otváral dvere a do večera so mnou sedával nad úlohami. Rád sa mi chválil, ako úspešne riešil na gymnáziu zložité matematické úlohy naviac. Vo svojich študijných úspechoch našiel sebavedomie, ktoré bolo základom celej jeho ďalšej existencie. Skutočné zadosťučinenie mu prinášalo práve riešenie problémov. Pracovných i životných. Problémov ľudí, na ktorých mu záležalo. Vyštudoval hutníctvo, vyšiel z univerzity a rovno sadol na autobus do železiarní. Vyšiel z nich, až keď už trebalo ísť do dôchodku.

Môj otec bol v detstve vzdialenou osobou. O živote ma učil skôr cez svoju neprítomnosť. Dedo zaskakoval najlepšie, ako vedel. Nastavil mi ale laťku. Vzdelanie musela byť priorita. Moje smerovanie vnímal cez neochvejnú dôveru. Keď som padal, on chytal. Po prvej nešťastnej láske ma odniesol do jazerskej krčmy. „Chlapcovi doneste krabičku malboriek, poldeci a pivo“. Nešiel mi spôsobiť amnéziu. Bolo to intro do dôverného rozhovoru o láske, o bolesti a sklamaní, o tom, čo ma ešte čaká a neminie. Pripomínal mi moju hodnotu a zdôveroval sa o veciach, ktoré iným nevravel. Na Jazere som aj po prvýkrát havaroval. Zrazu sa objavil na krajnici, jeho nízka postava kráčala k dymiacemu autu hustou premávkou. Niesol igelitku, v nej banán, malú fľašku s minerálkou a ubezpečenie, že sa nič nestalo.
 

Pod blokom

Poznám dvoch bielych chlapcov v mojom veku. Bitkári a čavargoši zo sídliska. Kedykoľvek ma položia do vrecka s ich znalosťou rómčiny. Môžeme dnes žiť úplne iné životy a na iných miestach. No je medzi nami istá tichá familiarita, pre ktorú sa stále radi vidíme. Od mala sedeli pod blokmi a spolu s romákmi pľuvali slnečnice na schody.
  Za socializmu existovala štátna politika, ktorej snahou bolo rozbíjanie koncentrácii rómskeho obyvateľstva. V praxi sa prejavovala tak, že v každom bloku bývala len jedna rómska rodina. Väčšinou na prízemí. Neviem, ako sa mojim prarodičom podarilo vymaniť z tohto kastovného systému, no obe strany bývali vyššie. Tento rozptyl do spodných poschodí mal Rómom pomôcť rýchlejšie sa asimilovať, nevyčnievať a ničím na seba neupozorňovať. Mali presiaknuť návykmi a prejavmi majority.

V realite ale kultúrna výmena očividne nebola jednosmerná. Stačí sa započúvať do slangu Košičanov. Jazyk prerastený rómskymi slovami, ktoré v sebe nesú aj náboj rómskej mentality. Kompromis tam, kde bola otvorenosť a otvorené okná, z ktorých okrem čardášov a halgató hrali aj Cool and the gang alebo Delegation. O to zvláštnejšie je, ako v mojej rodine nebude mať čoskoro kto týmto jazykom hovoriť. Babka s dedom ho stihli za dve generácie zredukovať na šifru, po ktorej väčšinou siahali, len keď som niečomu nemal rozumieť.

Mamu som po rómsky asi v živote nepočul prehovoriť. A pritom rozumie. Babka ma už párkrát podpichla. „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.“ Rýchlo som ju ale vrátil do reality s tým, že rómsky nehovorím ich pričinením. Rezignovali. Asi veľmi nevideli zmysel v tom, aby tento jazyk odovzdali ďalej. Viem akurát tak hrešiť a užívať si rómsku hudbu. Práve ňou sa podáva istá citlivosť a schopnosť baviť sa. Zbožňoval som letné prašné cesty domov z rybačky, dole na rovine za mestom. Dedo mal v aute stále nejakú kazetku alebo cédečko popísané fixkou, z ktorého sa okolo nás rómska hudba šírila hlasno do poľa. Kalyi Jag, Parno Graszt, Bódi Guszti alebo Notár Mary. Husle, klarinety, synťáky, basy a cigánske hlasy. Tak, ako pri tejto hudbe dedovi s úsmevom zdvíhalo ruky, ich zdvíha aj mne a mojím bratrancom. Môj malý brat zatiaľ ostáva voči tejto esencii akýsi hluchý a ja dúfam, že sa to ešte zmení.
 

Pandémia, rozostupy

Za ich blokom stáli oproti sebe dve lavičky. Už asi bola pandémia, lebo dedo sedel na jednej a ja na druhej. Prešli sme tu prvou vážnou názorovou konfrontáciou. Bola prvým symptómom a poťažkaním toho, ako zvláštne sa začal svet meniť. Dlho som potom v sebe nosil frustráciu a zatrpknutosť. V živote mi kúpil plno kníh, stále vedel, po ktorej túžim. Chcel som najmä tie o histórii. Ani sme o tom nevedeli, no akumuláciou poznania sme sa jeden druhému začínali vzďaľovať vo výklade sveta. Tu na týchto lavičkách sme zistili do akej až miery. Síce som poznal pakt Molotov–Ribbentrop, gulagy, holodomor aj ruský imperializmus. Nepoznal som ešte ale odstup, ktorý by mi bol umožnil vykorčuľovať z tejto situácie bez kontaminácie nášho vzťahu.

Dedo v komunistickej strane nebol. Práca a užitočnosť mu po odchode do dôchodku ale veľmi chýbali. Obhliadal sa okolo seba a cítil frustráciu. Celý jeho život sa viezol na industrializačno-urbanizačnej vlne, ktorá za sebou zanechávala viditeľný pokrok. Myslím, že ho prekvapilo, keď zistil, že on i jeho svet sú tiež predmetom nekonečnej oscilácie medzi vznikom a zánikom. Po revolúcii sa mu nedarilo zle. Bol ceneným odborníkom, opravy hutí ho vysielali riadiť aj do USA. Za svoju prácu dostal od ministra hospodárstva najvyššie rezortné vyznamenanie. Dedo žil istým kódexom čestnosti a umiernenosti. Nie raz mi vravel, ako ho po revolúcii lámali. „Toto podpíš a sebe aj deťom postavíš domy.“ Nepodpísal a bol na to veľmi hrdý. Babka v týchto momentoch v očiach neúspešne skrývala tichú výčitku, ktorú som vždy čítal ako
„A čo z toho máš?“
  Dedo si v našej hádke spájal Moskvu so stabilitou, rozvojom a poriadkom, s obdobím nebývalých príležitostí pre Rómov i väčšou pravdivosťou života. Ja som si ju spájal len s primitívnym potenciálom na agresiu. Čoraz plíživejšie boli aj rôzne dezinformácie, ktoré fungovali veľmi dobre na psychiku vystrašených a unavených ľudí. Bolo pre mňa malým víťazstvom tohto obdobia, keď som deda odniesol na očkovanie. Keď mi po ňom vystupoval z auta, odľahlo mi. Aj tak mi ale v jedno ráno zavolal so zadýchaným a nahnevaným hlasom. Dostal covid, že čo má robiť. Volaj si sanitku! Nikdy už asi nezabudnem na tlak štúdia pri očakávaní najhoršieho. Ani ako som mu nosieval prázdnym, studeným mestom utopenom v oranžovom opare mandarínky. Odovzdával som ich ženám v skafandroch a potom som si zvykol zapáliť bokom na svahu, z ktorého bolo vidieť oddelenie, na ktorom ležal. Ešte na Vianoce nechal dcéram i žene kúpiť kvety. My sme uzavreli tajnú dohodu. Že keď bude treba, pôjdem a vybavím, aby mu uvoľnili ten starý hrob vedľa prababky Rozálie. Zaprisahal ma, aby som o tom nikomu nepovedal a uistil ma, že ide len o prevenciu. Že bojuje. Ešte som stihol dokončiť skúšky, keď sa mame po známosti podarilo vybaviť, aby nás k nemu pustili. Už bol ale v kóme. Ten starý hrob vedľa svokry je dnes jeho.
 

24. február 2022

Vojnu v Ukrajine som čakal týždne dopredu. Už v jej prvý deň som bol na hranici, aby som pomohol, ako som mohol. V zvláštnom tušení som sa díval do tmy na druhej strane. Prišla z nej prekvapivo láska. Lera je z Chersonu. Je mi ľúto, že je od svojej babky a deda izolovaná vojnou a že nemôžu dožiť inak. Je mi ľúto, že jej domov je ničený a že pustne. Chcel som jej dať čas spracovať. Rok sme žili v Kyjive, aj tak som po škole nevedel, čo so sebou. Sadli sme na nočný vlak a ráno sme sa prebrali v Mykolajive. Tu po nás prišiel jej rodinný známy so starým čiernym Mercedesom s ešte černejšími sklami. Prázdna diaľnica na Cherson viedla stepou rovnou ako stôl. Tu a tam z nej stúpal dym. Na benzínke bolo len vojsko. Pili kávu pred misiou. Potom, čo sme dorazili, sme spolu sedeli, ako keby sme sa poznali celý život. Kým sme si pripíjali, delá zneli len ako vzdialená búrka. Aj tu som si na balkóne paneláku zapálil a díval sa na kus sveta, do ktorého nedolieha spravodlivosť. Lerin dedo mi stále necháva odkázať, že popolník do ktorého som klepal, ma tam čaká stále.

Vartovanie

Vartovanie je rituálom, ktorý robí kultúru Rómov veľmi špecifickou. Deje sa kontinuálne až do pohrebu vo veľmi zvláštnom bezčasí. Deje sa na rozhraní dvoch svetov. Rodina a známi si podávajú kľučku nonstop. Byt človeka, ktorý odišiel neostáva prázdny. Zdieľa sa bolesť, spomienky, jedlo i alkohol. Zrkadlá zakrývame, lebo cítime a vieme, že je ešte stále medzi nami. Tak, ako si my zvykáme na absenciu, si zvyká i absentujúci na svoju novú formu. Nechceme preto, aby sa vyľakal, keď sa v odraze uvidí. Dúfame v plynulú a bezproblémovú tranzíciu. A v kútiku duše aspoň ešte v jedno objatie, sen alebo znamenie. Mojej babke sa po vartovaní na Jazere už nechcelo ostať. Predstava existencie v priestore, z ktorého už toľkí blízki odišli jej pripadala neznesiteľná. Dvere som tam naposledy zatváral so silným vedomím dôležitého konca. Najprv som túto stratu vnímal ako neliečiteľnú. Dnes, po odkrytí toľkých jej vrstiev, ale nachádzam prekvapivý zvrat. V jej centre nie je prázdno, ale zdroj môjho bytia.

říjen 2025